Hory poskytujú obrovský meditačný priestor

Známy horský nosič a legendárny chatár z Rainerovej útulne Peter PETRAS ešte koncom minulého leta vydal svoju knižnú prvotinu Na chodníku chodník, ktorá je rozsahom útla, no obsahom veľmi bohatá. Vo svojom rodnom Kežmarku ju svojim potenciálnym čitateľom pred niekoľkými dňami predstavil v rámci tradičného literárneho večera v priestoroch jedného z tamojších hotelov.

Ste hosťom literárneho večera, takže čo vy a literatúra?
(smiech) Práve som hovoril s Norikou Baráthovou (kežmarská spisovateľka a historička, pozn. red.), že asi všetkým mojim slovenčinárom od prekvapenia vlasy dupkom stavajú na druhom svete, pretože nikdy som si nerobil nejaké veľké problémy z toho, či viem gramatiku, alebo neviem. Väčšinou to bolo tak, že z gramatiky som prešiel len tak-tak, no z literatúry to bolo lepšie, takže dohromady som to vždy na tú štvorku nejako vytiahol.

A čo spojitosť literatúry a hôr, ako to ide dokopy?
Toto už skôr. Všetky spomienky, ktoré v mojej knihe nájdete, sú z hôr a hory poskytujú obrovský meditačný priestor. Ich prostredie je také uchvacujúce, že vás vyložene provokuje, aby ste o niečom premýšľali. A ja som mal to šťastie, že som nielen popremýšľal, ale dal som to aj na papier, najmä vďaka priateľovi Mikimu Argalácsovi, ktorý ma do toho doslova dokopal.

Čo všetko nájdu čitatelia vo vašej knihe spomienok Na chodníku chodník?
Sú to príbehy, ktoré ilustrujú môj pobyt v Tatrách. V roku 1963 som po skončení jedenásťročnej strednej školy odišiel pracovať do Tatier ako nosič. Išiel som v šľapajach mojich bratov Joža a Ivana, ktorí tiež po skončení školy robili ako nosiči na Zbojníckej chate. Mal som predtým nejaké ilúzie, že možno budem námorníkom a podobne, ale akonáhle som spoznal prácu nosiča, nič iné som už nechcel robiť. Takže v knihe sú najprv príbehy z mojich nosičských čias a potom spísané rôzne iné zážitky z hôr. Veľmi často sme sa my Tatranci stretávali pri spoločnom stole a každý povedal nejakú príhodu. Veľa ľudí však už odišlo na druhý svet a, bohužiaľ, s nimi aj ich príhody, takže škoda by bolo, keby som sa aj ja pobral a moje zážitky so mnou. Nechcel som opisovať nejakú poéziu Tatier, sú to obyčajné príbehy, nič nie je vymyslené alebo dokreslené. V žiadnom prípade som sa nesnažil o lyrické opisy prírody, len to, čo sme zažili, čiže tak, ako keby som to „z fleku“ rozprával.

Stalo sa, že by sa vám po prečítaní niekto ozval a povedal, že niečo bolo trochu inak ako píšete?
Nie, nemohol to nikto povedať, pretože presne tak to bolo, ako je to napísané. Bol som napríklad v Žakovciach u farára Kuffu za jedným známym, ktorého spomínam v poviedke Janove nové vibramy. Venoval som mu knihu, niečo sme si o tom povedali, zasmiali sme sa. Bolo to veľmi milé, keďže som ho nevidel asi päťdesiat rokov.

Aké ohlasy na knihu máte teda najčastejšie?
Niečo o ohlasoch hovorí aj to, že sa veľmi rýchlo míňa už aj tretia dotlač publikácie, hoci som ju predával iba na chate a zopár výtlačkov bolo aj v kníhkupectve. Chcem však najmä, aby sa ku knihe dostali predovšetkým tí, ktorí prídu k nám na Rainerku, aby som ľudí vytiahol do Tatier aj osobne.

V ostatnom čase sa vaše meno spomína najmä v súvislosti s vypísaným výberovým konaním na nového nájomcu chaty. V akom stave je táto pre vás nie príliš príjemná vec momentálne?
Malo by sa o tom rozhodovať niekedy koncom októbra alebo začiatkom novembra. Je to však veľmi zlé, pretože taký je zákon. Minulý rok, keď som ho kritizoval a keď som na vládu i na ministerstvo financií posielal list, tak nielenže sa tento zákon nezlepšil, naopak, ešte sa zhoršil, pretože verejná súťaž sa bude opakovať každé dva roky. Povedzte mi, kto za krátke dva roky bude niečo väčšie do chaty investovať? Môžem sa teda obávať, že chata skončí znova veľmi zle.

Vy ste nájomníkom Rainerovej chaty už od roku 1997. Odvtedy až doteraz ste nemuseli absolvovať tieto výberové konania?
Nie. Doteraz vôbec neboli, neviem prečo teraz sú. Asi sa zrazu niekomu zachcelo. Permanentne som chatu opravoval a vždy mi automaticky predlžovali nájom. Avšak v žiadnom prípade sa nevzdávam, aj keď sa obávam, keďže v Tatrách lietajú obrovské peniaze za prenájom, že vo výberovom konaní nebudem mať šancu so svojimi peniazmi uspieť. Šanca je možno v tom, že sa ešte zmení zákon, alebo sa objaví nejaký vyšší záujem, ktorý dá túto vec na správnu mieru.

Viete si vôbec predstaviť, že by ste nakoniec predsa len ostali bez chaty?
Viem. Chodil by som do Tatier slobodnejšie, mohol by som si znova robiť výlety na Lomničák či na Svišťový štít a nebol by som viazaný žiadnymi povinnosťami. No neviem si predstaviť reakciu verejnosti, ako by toto rozhodnutie prijala, keďže je jednoznačne na našej strane