Muž, ktorý žil (a zomrel) pre Tatry. príbeh Bela Kapolku

Nemal ani štyri roky, keď prišiel o oboch rodičov. Nemal ani tridsať, keď začal meniť tvár Tatier a budovať vysokohorské chaty. A nemal ani šesťdesiat, keď v tých Tatrách tragicky zahynul. Belo Kapolka
– chatár, nosič a spisovateľ, ktorý ten najdramatickejší príbeh prežil na vlastnej koži.

Takmer presne dvadsať rokov od smrti Bela Kapolku sa v popradskej kaviarni stretávam s jeho manželkou Violou.
„Prepáčte, idem trochu neskôr, učila som klientov lyžovať na Štrbskom Plese,“ povie akoby mimochodom. Napokon, tak ako všetci praví Tatranci, ktorých od aktívneho života v horách neodradí počasie, doba ani osobné ťažkosti. Takým bol aj Violin manžel Belo, legendárny tatranský chatár, nosič, záchranár a spisovateľ.
A muž, ktorý sa, celkom paradoxne, narodil v rovinatom kraji južného Slovenska. To však ani zďaleka nebol posledný paradox jeho života.

Tatranský hosť z Hostia
Rok 1938 sa stal predzvesťou mnohých tragédií. O rodine Kapolkovcov to platí dvojnásobne, pred týmto rokom totiž boli klasickou šťastnou rodinou z juhoslovenskej dediny Hostie.
Po ňom ostali už len štyri siroty, ktoré museli začať nový život v novom kraji, u babky v Podolínci.
Belo Kapolka mal tri roky, keď jeho otec zomrel na následky nehody na motorke. Mamu museli pre psychické problémy hospitalizovať v Levoči, nezvládla totiž odlúčenie od detí a o pár mesiacov svoj boj prehrala úplne.
„Belko ani vtedy nezaplakal a ani potom ho nikto nikdy plakať nevidel,“ píše v knihe Kapolkov chodník jeho sestra Terézia Slovjaková. „Akoby sa mu už všetky slzy minuli na tej dlhej ceste vlakom.“
To boli okolnosti, ktoré Bela Kapolku priviedli do Tatier a ktoré ho svojím spôsobom naučili v nich prežiť aj v tvrdých podmienkach života na vysokohorských chatách.

Lámal kamene. Aj seba
Cesta Bela Kapolku na tatranské vrcholy však mala niekoľko odbočiek. Prvá – Brno. Tam študoval na Vojenskej technickej akadémii. „Už viem, že to nebol dobrý nápad,“ priznáva v spomínanej knihe jeho druhá sestra Gita Kráková. Pre dušu horala boli kasárne jednoducho priúzke. Ďalšími obkľukami boli práce na traktorovej stanici, v popradskej „vagónke“, dokonca skúsil aj pašovať.
A potom prišli Tatry, kde sa z hľadajúceho mladého muža stal nosič, chatár, záchranár. A spisovateľ. Ak by sme mali zhrnúť, čo všetko Belo Kapolka pre Tatry znamenal, začali by sme Téryho chatou. Tú zrekonštruoval od podlahy, doslova. Lámal kamene, miešal betón, mlátil kladivom do želiez.
„Čo robíš vysoko v horách alebo kdekoľvek inde, pod to sa podpisuješ,“ vravel svojmu synovi Martinovi. Spisovateľ Belo Kapolka sa tak (opäť tie paradoxy) najprv podpísal priamo do tatranských skál.

Fyzicky pracujúci intelektuál
„Terinke“ venoval veľa rokov svojho života, najradšej však mal Chatu pod Rysmi. „Tam sme strávili najkrajšie a bezproblémové roky života,“ pokračuje na našom stretnutí Viola Kapolková.
Ako v knihe Drahoslava Machalu a Dušana Mikolaja úprimne prizáva, zo začiatku jej vraj vyčítali, že Bela vytrhla zo starej partie horolezcov, lyžiarov a nosičov. Sám Mikolaj však na ich vzťah spomína ako na niečo
magické.
„Ich manželstvo sa mi videlo nekaždodenné. Uchovali si pomerne značnú mieru osobnej slobody bez toho, aby si prestali vážiť jeden druhého. Potichu som ich obdivoval, trošku im aj závidel.“
Roky plynuli a Kapolkovci sa zžili s chatami i horami. Stavali, hostili turistov, diskutovali s nimi.
Práve tak na Bela spomína väčšina jeho blízkych priateľov, ako na vášnivého diskutéra.
„Bol to fyzicky ťažko pracujúci intelektuál,“ spomína ďalší jeho blízky priateľ Stano Fabián. Preto tá literatúra, preto aj dráha spisovateľa a neskôr i fotografa.
V máji 1992 bol založený Kongres slovenskej inteligencie a Belo Kapolka bol doňho prizvaný. Jeho manželka dodnes spomína, ako mu táto pozvánka vrátila životný elán a chuť diskutovať.

Smutný epilóg
V roku 1994 však začali silnieť tlaky na preobsadenie „Terinky“. Chatár bol totiž vždy „len“ chatár, nikdy nie majiteľ. Aj keď tú stavbu vlastnoručne zreparoval. Napriek tomu, že v tom čase mohli manželia Kapolkovci ostať na Téryho chate ako jej prenajímatelia, začali sa pozerať aj smerom dole. Konkrétne na Hrebienok.
18. apríla 1994 sa Belo Kapolka vybral práve tam, aby vybavil prenájom lyžiarskej školy a Ski klubu pre svoju manželku Violu.
„V ten večer mi volal, že zmluvy sú podpísané. A že mu môžem zohriať večeru,“ spomína Viola Kapolková. Na tú však už neprišiel.
Nešťastnou náhodou sa cestou z Hrebienka postrelil do nohy a vykrvácal.
Po jeho smrti sa objavili snahy o to, aby naňho Tatry nezabudli. V hre bolo úsilie pomenovať po ňom základnú školu či turistický chodník. Nič z toho neprešlo.
Téryho, Zbojnícka či Chata pod Rysmi však (našťastie) stoja stále. A s nimi aj odkaz muža, ktorého postoje najviac vystihuje názov jednej z jeho kníh. Aby nám neodišlo srdce.