Pod Braniskom odkrývajú zaniknutý kostol

„Je to neprávom zabudnutý kút Spiša,“ tvrdí o okolí Vyšného Slavkova archeológ Marián Soják. Dôkazy? V týchto dňoch v horskom sedle Sihoť odkrývajú pútnický kostol, ktorý tu kedysi stál. Prekvapení tu však môže byť viac – vrátane domu rehoľníka či dobového hostinca.

Tohtoročnú archeologickú sezónu začal Marián Soják, pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre, so skupinou nadšencov v horskom sedle Sihoť medzi Poľanovcami a Vyšným Slavkovom.
Na nálezisku nás však najprv privítal jaskyniar a prútikár Juraj Timura, nadšenec z Vyšného Slavkova. Ten nás upozornil na posledné katastrofické zosuvy pôdy v okolí, ktoré sme cestou videli. „Takých javov je tu v okolí viac. Keďže oblasť leží aj na významnom geologickom zlome, prúd energie je tu taký silný, že mi miestami vytrháva aj virgulu z ruky,“ tvrdí. Inak s ňou hľadá ľuďom vodu a vraj sa mu pri tom celkom darí. Juraj Timura nám zasvätene vysvetlil sendvičovú štruktúru geologických vrstiev, ktoré tu kĺžu a posúvajú sa po sebe, v dôsledku čoho v ich oblasti vznikli najväčšie pseudokrasové jaskyne na Slovensku.

Archeológ Marián Soják pri vykopávkach v okolí Braniska.

Archeológ Marián Soják pri vykopávkach v okolí Braniska.

Kde mlčí archív, hovorí lopata
Vzapätí sa nás ujal vedúci archeologického výskumu Marián Soják. „Pustili sme sa do odkrývania základov zaniknutého pútnického Kostola Premenenia Pána. Žiaľ, nemáme o ňom veľa zachovaných písomností. V Oblastnom ar­chíve v Levoči sme s riaditeľom Františkom Žifčákom pozerali kánonické vizitácie, ale našli sme v nich len nepriame zmienky o existencii kostola zo 17. a 18. storočia,“ vysvetľuje Soják. Nevie sa teda kto, kedy a prečo tento kostol postavil, ale odborníci predpokladajú, že to mohlo byť niekedy v 15. storočí.
„Najstaršie nálezy, ktoré sme vykopali, sú zo 16. a 17. storočia. Zatiaľ sme tu našli dosť nevýraznú keramiku, najmä železné klince, zlomok vitráže z okna, medený drôtik, ktorý sa nám však rozpadol v rukách. Po týždni kopania sme odkryli západnú časť základov lode v blízkosti vstupu do kostola, pri ktorej je vydláždený chodník z plochých pieskovcových platní so stopami požiaru,“ vymenúva archeológ.

Kameň poslúžil na iné stavebné účely
Pri prácach zároveň zachytili aj zvyšok značne poškodenej svätyne. Archeológovia však zatiaľ nevedia povedať, či bola polkruhového alebo polygonálneho pôdorysu, ale za ňou sa opäť nachádza intenzívne prepálená plocha s keramickými črepmi a množstvom klincov. Je teda možné, že kostol podľahol požiaru.
„Že tu existoval pútnický kostol, vieme nielen na základe písomností a ústnej tradície, ale najmä vďaka geofyzike – georadarovému prieskumu. Vykonali ho kolegovia z Nitry pod vedením Michala Chebeňa, ktorí zamerali pôdorys kostola. Analýza ukázala, že ide o kostolík dlhý zhruba 18 metrov s takmer štvorcovou loďou, s jednou anomáliou, možno prístavbou. Keďže východne od nej je značne zamokrený terén, domnievam sa, že nemusí ísť o prístavbu, skôr o oporný pilier, ktorý podopieral svätyňu,“ povedal archeológ Marián Soják. Zároveň dodal, že výskum môže pokračovať na budúci rok, keď získajú nejaké financie. Kvôli tomu vzniklo vo Vyšnom Slavkove aj občianske združenie. Ako uviedol, ešte ich čaká podrobný archívny výskum, a čo je dôležité, kostol chcú preskúmať v celom pôdoryse. Žiaľ, bývalé JRD základy kostola takmer bezo zvyšku zlikvidovalo. Kamene použili farníci na faru v Bijacovciach a družstevníci na chlievy v slavkovskom družstve. Zachovalo sa málo. To, čo doteraz našli, sú len dva architektonické články pochádzajúce možno z ostenia okna.

Nadšenci chcú viac
A aký bude výstup z tohto výskumu? Archeológovia v teréne vyznačia pôdorys kostola, opodiaľ zasadia informačnú tabuľu a v spolupráci s levočskými pamiatkarmi vytvoria k nemu prezentáciu. Potom sa tu budú môcť robiť aj púte, ako to už vraj oznámil aj kňaz Donát Čarnogurský miestnym veriacim. Čarnogurský je, mimochodom, tiež veľký fanúšik histórie a pri odkrývaní kostola ponúkol aj svoju vlastnoručnú pomoc. Rekonštrukciou kostola sa ale pravdepodobne nič neskončí, pretože domáci sú zvedaví aj na iné veci. Preskúmať chcú aj okolie kostola, lebo sa traduje, že by tu mal byť aj dom rehoľníka a tiež hostinec. Popri tom chcú urobiť výskum celého katastra Vyšného Slavkova. Povráva sa, že v lokalite nad obcou, ktorú nazývajú Koscelisko, je ďalšia zaniknutá dedina s kostolom. Údajne ju svojho času neúspešne hľadal aj Michal Slivka. Je tu aj veľké a malé hradisko, o ktorých sa toho tiež ale veľa nevie. Podľa Mariána Sojáka je tento dnes neprávom zabudnutý kút Spiša mimoriadne bohatý nielen na pamiatky, ale aj na krásne povesti. Jedna o Zelenej skale napríklad hovorí, že sa tu Matej Korvín rád prezliekal za pastiera. A keď raz nocoval so zbojníkmi, zo sna prezradil meno svojej manželky. Oni sa naľakali a nechali mu celý svoj lup, ktorý ukryl v jaskyni pod Zelenou skalou. O Prepadlisku tiež existuje jedna povesť – vraj je tam prepadnutá dedina…

Stretnutie s miestnym polyhistorom
V tíme brigádnikov sme našli aj Ondreja Kolačkovského z Vyšného Slavkova, ktorého často možno stretnúť pri podobných archeologických podu­jatiach na Spiši. Bol to práve on, kto dal na výskum pútnického kostolíka bezprostredný podnet. Ako nám sám vysvetlil, Vyšný Slavkov mu prirástol k srdcu a jeho história mu nie je ľahostajná. Inak sa venuje genealógii rodu Kolačkovských a pri tvorbe rodostromu sa dopracoval až k roku 1500. Podľa jeho názoru všetci Kolačkovskí pochádzajú zo Slavkova. Vo voľnom čase sa venuje aj tvorbe nárečového slovníka, do ktorého zozbieral už 2 000 slov používaných iba v Slavkove, a venuje sa aj chotárnym názvom, ktoré sa ľuďom už vytrácajú z pamäte. Na budúci rok, keď sa bude v obci konať stretnutie rodákov, by vraj rád uviedol do života aj svoju knihu História Kolačkovských. Napokon nám prezradil, že k Sihoti má osobitný vzťah, pretože si tu pred pár rokmi zakopal fľašu slivovice s tým, že si ňou pripije na svoju sedemdesiatku. A tak tu nemohol chýbať. Fľašu musel nájsť, vykopať a ukryť na inom mieste, kde musí vydržať do roku 2019.

Poklad ukrytý v ľuďoch
Takíto ľudia sa teda stretli Pod Braniskom, na Sihoti pri odkrývaní pútnického kostolíka. Hoci sa všetci oháňali motykami a lopatami, človek sa medzi nimi cítil ako na vedeckej konferencii niekde vo Vysokých Tatrách. Bolo vidieť, že ich spája láska k histórii, krajine i k ľuďom a nie sú im cudzie ani obetavosť a tvorivosť. Pekne to ale za všetkých na koniec našej návštevy povedal Jozef Korda z Popradu: „Keby sme tu aj nič nenašli, tak sme tu našli aspoň dobré ľudské vzťahy.“