Tepláky z Novej Lesnej nosia ľudia na celom svete

Začínala ako známa tanečnica, no vo svojom živote urobila niekoľko zásadných hrubých čiar. Aj vďaka nim je dnes Dobrava ŠKVARIDLOVÁ z Novej Lesnej majiteľkou firmy na výrobu unikátnych teplákov a onedlho plánuje otvoriť predajne v najväčších svetových metropolách.

dobrava-skvaridlova-tanecnicka-3

 

Mnohí si vás pamätajú z televíznej súťaže Miliónový tanec. Ako ste sa vôbec dostali k tancovaniu?
Inklinovala som k tomu odmalička, akurát tu v Poprade a v Tatrách na to neboli veľké možnosti. Ako 15-ročná som začala chodiť do tanečnej skupiny Trend, no potom jeden článok v novinách pre mňa všetko zmenil.

Aký článok?
Bol to rozhovor s Jánom Ďurovčíkom (tanečník a choreo­graf, pozn. red.) o tom, ako sa rozvíjal a študoval balet u pani Žitňanovej. Vedela som, že k tancu na svetovej úrovni sa nedostanem bez baletu. Každý mi hovoril, že v 19 rokoch je už na to strašne neskoro, no povedala som si, že ak to zvládol on, zvládnem to aj ja. A tak som sa zo dňa na deň zbalila a odišla do Bratislavy.

Celý váš doterajší život ste nechali tu?
Áno, dokonca som bola v juniorskej biatlonovej reprezentácii. Zo dňa na deň som to však uťala. V Bratislave som vyhľadala pani Žitňanovú a presvedčila ju, že k nej musím chodiť na balet.

dobrava-skvaridlova-tanecnicka2Dá sa to takto? Len tak prísť a zaklopať na dvere známej pedagogičke?
Bez akýchkoľvek okolkov ma zobrala pod svoje ochranné krídla. S ňou som sa potom dostala aj na VŠMU, kde som študovala pedagogiku tanca.

Nechýbal vám biatlon a všetko, čo ste nechali tu?
Nie, absolútne nie. Brala som to ako veľkú devízu, lebo som mala dobrú kondičku a zvládala som trikrát viac tréningov ako ostatní. Neskôr som tancovala aj street dance, no a potom prišiel Miliónový tanec.

Teda známa televízna súťaž, vďaka ktorej ste sa zviditeľnili na celom Slovensku. Ako veľmi vám Miliónový tanec zmenil život?
Išla som tam skôr ako doprovod, nič som od toho nečakala. Tá súťaž ma najmä naučila orientovať sa vo vzťahoch, a tiež to, ako funguje na Slovensku mediálny biznis. Dala mi tiež možnosť vycestovať do Ameriky, čo som si v tom čase vôbec nevedela predstaviť.

Takže ste po odchode z Tatier odišli aj z Bratislavy. Tentokrát smer Amerika.
Väčšinou robím veci ináč ako ostatní. Najprv som teda doštudovala školu a povedala som si, že v Amerike ostanem dlhšie, nie iba na tie dva týždne, ktoré sme mali zaplatené. Požiadala som JOJ-ku, aby mi tie peniaze dali, že si to zariadim sama. Boli s tým trochu problémy, ale nakoniec sa mi to podarilo a vycestovala som do Ameriky na päť mesiacov.

Išli ste tam opäť sama?
Áno.

Ako vyzeralo tých päť mesiacov vášho života?
Absolvovala som veľmi veľa tanečných konkurzov, lenže nemala som potrebné papiere. Podarilo sa mi však nafotiť plavky aj baletné dresy pre isté americké značky. Dostala som dokonca ponuku aj na účinkovanie v hiphopovej šou. Ale hlavne som zistila, že mám na oveľa viac, ako som si vôbec myslela. To, čo mi bolo na Slovensku vytýkané, bola v Amerike úžasná prednosť.

Nebol potom návrat na Slovensko pre vás o to ťažší?
Vôbec ma to nebrzdilo. Robila som si veci po svojom, tak, ako ma to bavilo. Odkúpila som tanečné štúdio od pani Škodovej, pedagogičky na konzervatóriu pre klasický tanec. Práve ona vo mne vždy videla viac a dávala to aj najavo.

Začali ste teda učiť?
Áno, učila som rôzne tanečné štýly. Od klasického tanca až po hip-hop.

Dalo sa tancom a učením vôbec uživiť?
Bolo to skôr o tom, že mňa učenie bavilo. Zviezla som sa na vlne Miliónového tanca, ale priniesla som do tanečného sveta fakt, že ľudia musia na sebe makať. V tom, bohužiaľ, mnohí nevideli význam. Všetci chcú mať rýchly úspech a hneď zarábať, ale takto to nejde.

dobrava-skvaridlova-tanecnicka4Ako sa škole darilo pod vaším vedením?
Výkonnostne sme rýchlo napredovali, lebo som tomu venovala veľa času aj peňazí. No po istej dobe ma to prestalo baviť, lebo prácu s deťmi hatili nielen rodičia.

Ako?
Je to fenomén dnešnej doby. Rodičia majú zo svojich detí modly a realizujú sa na nich, ale nesprávnym spôsobom. Veľmi im vadilo, keď deti plakali. Nesúhlasili s tým, že som deti posúvala do nekomfortnej zóny. Je to veľká škoda, lebo šport veľmi vychováva deti. Je tam bolesť, strach z prehry… No deti to s prehľadom zvládali. Rodičia nie.

V tomto bode ste teda opäť od základov zmenili svoje fungovanie.
Bola som už tehotná a v manažérskej oblasti som bola ešte neobrúsená. Začala som to vnímať ako stratu času a chcela som sa posunúť inam.

Vedeli ste kam?
Narodil sa mi syn, ktorý sa stal mojou prioritou. Vtedy som si povedala, že všetko budem v živote robiť tak, aby som sa mu mohla venovať. A tak to aj je. Presťahovali sme sa do Svitu a začala som sa venovať môjmu druhému hobby, navrhovaniu kostýmov a oblečenia.

A to bol začiatok ďalšej veľkej kapitoly. Vašej módnej značky Carpe DM, ktorá vyrába špeciál­ne tepláky.
Momentálne má firma niekoľko zamestnancov a veľkú vývojovú dielňu. Predávame najviac teplákov na Slovensku. Vôbec som nečakala, že sa to posunie až takto ďaleko.

Na začiatku ste ale museli mať nejaké know-how a štartovací kapitál…
Nemala som žiaden kapitál, začala som úplne od nuly. Mala som však napozeranú prácu mojej mamy, ktorá po revolúcii vyrábala veľmi kvalitné športové oblečenie.

Kde vaše oblečenie vyrábate?
Máme vlastnú vývojovú dielňu v Novej Lesnej a prenajímame si fabriky.

Žiadna značka na svete nerobí tepláky takým spôsobom ako ja. V materiáloch, spracovaní a dizajne.

 

Predajňu ste ale mali aj v Bratislave. Prečo ste ju potom zatvorili?
Po štyroch rokoch som zistila, že aby ten biznis ešte rástol, treba ho robiť ináč. Zasekli sme sa aj na subdodávateľoch. Teraz začínam na inej úrovni, čo chcelo veľkú dávku odvahy.

Necítite ako mladá žena v biznise istý hendikep?
Je to len taký hendikep, aký si pripustíte. Cítila som to trochu v tanci, ale ja sa nenechám nikým obmedzovať. A za všetky chyby nesiem zodpovednosť sama.

Čo teda prinesie plánovaný reštart vašej firmy?
Napríklad novú detskú kolekciu, ale aj líniu, ktorú som navrhla pre Ega (známy slovenský rapper, pozn. red.). Tú odprezentujeme v auguste na módnej prehliadke v Bratislave. Rozbehneme niečo, čo na Slovensku ešte nikto pred nami neurobil. Spolupracujem aj s Dianou Bránikovou, top tanečnicou reggetonu a danceflooru a televíziou JOJ, pre ktorú sme urobili kolekciu.

Textilný priemysel sa na Slovensku potýka s veľkými problémami. Vstúpiť práve do tohto biznisu chcelo zrejme veľkú odvahu.
Vôbec to tak nepociťujem. Začala som robiť len to, čo ma bavilo. Urobila som pár teplákov pre našu skupinu, potom to videla ďalšia a ďalšia a do roka som tak obliekla takmer celú tanečnú streetdancovú scénu. Jednoducho som dostala nápad, aký nedostal nikto na svete.

Nikto na svete?
Naozaj. Žiadna značka nerobí tepláky takým spôsobom ako ja. V materiáloch, spracovaní a dizajne. Máme najväčšiu ponuku teplákov na jednom mieste v toľkých farbách. To môžem zodpovedne potvrdiť.

Pôvodne ma zaujímalo, ako dokážete bojovať s lacným čínskym textilom, ale vy ste zrejme našli dieru na trhu, keď sa vaším odrazovým mostíkom stala tanečná komunita.
Navyše, móda je teraz veľmi ležérna, ľudia sa chcú cítiť pohodlne. Ja tepláky robím tak, aby boli pekné a kvalitné. Mám klientky, silné ženy, ktoré vlastnia veľké firmy, kupujú si top svetové značky, ale tepláky kupujú u mňa.

Máte viac slovenských alebo zahraničných zákazníkov?
Predávala som aj na stránke eBay (známa svetová web stránka na predaj rôznych výrobkov, pozn. red.) a vtedy sme mali zákazníkov na celom svete. Naozaj si nepamätám, že by sme tepláky niekde neposielali. Možno Gibraltár (smiech).

Aké sú teda plány s Carpe DM do najbližších mesiacov?
Presne viem, kde tú firmu chcem mať. V tejto chvíli o tom, samozrejme, nemôžem povedať viac. Ale výhľadovo si myslím, že tak do dvoch rokov budeme mať vlastné obchody Carpe DM v najväčších svetových metropolách.

Dáte druhú šancu aj Bratislave?
Uvidíme. Bratislava, a vôbec Slovensko, sú veľmi špecifické z hľadiska prenájmu priestorov a obchodnej politiky. A aj značka Carpe DM je špecifická. My totiž nechceme byť ako iné značky, ktoré vyrábajú svoje výrobky vo fabrikách niekde v Bangladéši.

Bangladéš je jednou z krajín, kde ľudia robia v textilných fabrikách za pár dolárov. Vy tepláky vyrábate na Slovensku, no cenovo nie sú až také nedostupné. Čím to „vykrývate“?
Robím na úkor menšej marže. Vždy si udržíme svoju úroveň, nikdy nepôjdem do výroby tisícok kusov v Číne.

Ak ale chcete mať pobočky vo svetových metropolách, budú vám na výrobu stále stačiť slovenské firmy?
Dávam prácu Slovákom aj napriek tomu, že je to takmer o polovicu drahšie ako niekde v Španielsku či Portugalsku. Možno budem musieť hľadať aj iné alternatívy, zatiaľ to však chcem robiť takto aj naďalej.