Podolínčan zabehol svetové maratóny

Vo februári si splnil veľký športový sen Ladislav Šimko. Rekreačný vytrvalostný bežec totiž v Tokiu ako druhý Slovák skompletizoval tzv. veľkú „šestku“ najvýznamnejších svetových maratónov.

Beh-maraton-Simko

V pamäti Ladislava Šimka určite ostane aj tragický maratón v Bostone. (Snímka: archív Ladislava Šimka)

Ako ste sa dostali k vytrvalostnému behu?
» Športoval som od mladosti. Hrával som futbal, volejbal, stolný tenis. Inklinoval som aj k behu, plávaniu, behu na lyžiach. Najviac som sa venoval futbalu a trochu viac ako spoluhráči som sa venoval behu. Na tréningoch i mimo nich som rozvíjal vytrvalostnú zložku. Behával som stále, aby som sa udržiaval v kondícii, no nevenoval som sa tomu súťažne. Bral som to ako súčasť životného štýlu.

Kedy ste teda zistili, že by ste obstáli aj v pretekoch?
» Lákal ma hlavne košický MMM. Prvýkrát som polmaratónsku trať v Košiciach absolvoval v roku 1994 a odvtedy sa zúčastňujem tamojších polmaratónov pravidelne. Športovec sa však stále chce posúvať vyššie a métou začal byť celý maratón. Plánoval som to uskutočniť na prelome tisícročí. Výzvou boli väčšie preteky, takže som absolvoval hneď New York. Zabehol som čas 3:03:56, čo je veľmi slušný debut. Potom som chodil na polmaratóny do Prahy a Košíc, no nie pre výsledky, ale pre udržiavanie kondície. Celý košický maratón som si daroval na svoju 50-tku a vtedy som pridal aj Helsinki, ktoré boli mojím snom ešte za starého režimu.

Už ste načrtli váš maratónsky debut. Na Slováka celkom zvláštne, že mal premiéru v USA…
» Vnímal som symboliku prelomu tisícročí a New York je všeobecne výzvou pre našich bežcov. Ja som v rokoch 1996-97 v USA aj pôsobil a každý rok som sa tam potom vracal. Riaditeľ Medzinárodného maratónu mieru pán Koniar vtedy organizoval zájazd, takže som to využil a prihlásil sa. Potom som si plánoval, že každý rok zabehnem nejaký maratón mimo Slovenska. Takže v roku 2001 to bol polmaratón v Prahe, no pred Göteborgom 2002 prišlo zranenie kolena. Zvolil som konzervatívnu liečbu a oddych. Potom som bežal premiérový ročník Visegrad maratónu z Podolínca do poľského Rytra, v 2009 maratón v Prahe, v 2010 Dublin, v 2011 Madrid a keďže sa naskytla možnosť, tak aj Istanbul, 2012 Košice a čas z Helsínk ma kvalifikoval na Boston.

Rozšírili ste teda zbierku top svetových podujatí, no Boston 2013 bol neslávne známym…
» Boston je pamätný, pretože práve vtedy tam došlo k tým výbuchom. Prišlo to, našťastie, až po mojom dobehnutí do cieľa a ja som už bol preč. Tisícok ľudí sa to však dotklo, lebo pre útok 2 km pred cieľom nedokončili preteky.

Nasledoval pre nás najbližší Berlín…
» Po Bostone som začal vedome plánovať, čo ďalej a chcel som odbehnúť vtedy tradičnú „päťku“. Už v októbri začínalo prihlasovanie a za tri a pol hodiny bolo obsadených 40-tisíc miest. Kolega z Prešova Laco Maras organizoval zájazd do Berlína autobusom, no každý sa musel prihlásiť sám, čo sa mi podarilo. Je tam rýchla trať a dosahujú sa tam i svetové rekordy. Mne sa tiež bežalo celkom dobre a mal som aj druhý najlepší čas 3:07 a zišla sa tam aj dobrá partia.

Zbierku ste teda doplnili o Londýn a Chicago…
» Najťažšie je dostať sa do Londýna. Mnoho miest dávajú na charitu, takže ak podporíte nejakú charitatívnu organizáciu, môžete od nej dostať voľné miesto. Volal mi kamarát, že sa uvolnilo jedno miesto a mám 15 minút na rozhodnutie s tým, že si to musím sám zorganizovať a zaplatiť. Behá sa centrom okolo pamätihodností a cieľ je pri Buckinghamskom paláci. Mnohí tam bežia v rôznych maskách a starajú sa aj o šou, takže Londýn je špecifický. Práve, keď som mal štvrtý za sebou a ostávalo Chicago do „päťky“, tak pridali do cyklu aj Tokio. Do Chicaga sa dá dostať okrem losovania aj cez časový limit, ktorý som mal splnený a akceptovali mi prihlášku. Chicago obýva veľká komunita krajanov aj z Podolínca, takže som býval u známych. Dosiahol som tam aj svoj najlepší čas pod tri hodiny 2:58:52.

Veľkú „šestku“ ste teda zakončili v krajine vychádzajúceho slnka…
» Ešte pred Chicagom bolo otvorené prihlasovanie do Tokia a keďže som vedel, že Japonsko mi bude chýbať, tak som hneď poslal prihlášku. Hlásilo sa vyše 300-tisíc ľudí a bežať mohlo len 36-tisíc. Mal som však šťastie a na prvýkrát ma rovno vyžrebovali, takže som si to začal aj organizačne vybavovať. Komunikoval som s tamojším slovenským veľvyslanectvom. Na trati som nechcel tlačiť na čas, aj keď gradácia sa zlepšovala. Splnil sa mi cieľ i sen, pretože snívať nestačí a keď má človek sen, tak preň musí aj niečo urobiť. Behu sa chcem venovať naďalej, ale zvoľním. Nemám teraz nejaký vysoký cieľ, lebo najvyšší som už splnil.