Kde sú v skutočnosti pochovaní padlí vojaci?

Ani 70 rokov od skončenia druhej svetovej vojny nie je v mnohých prípadoch známe, kde v skutočnosti sú pochovaní padlí vojaci. Počas svojho bádania pri zisťovaní údajov o vojakoch, ktorí padli a sú pochovaní na cintorínoch pod Vysokými Tatrami, som natrafil na niekoľko nejasností. Okrem nepresností pri menách a priezviskách som zistil aj to, že niektorí z nich sú pochovaní na dvoch miestach alebo sa ich pozostatky po exhumácii záhadne stratili. Ide hlavne o padlých sovietskych a nemeckých vojakov, ale aj  príslušníkov 1. čs. armádneho zboru.

Cintorin1

Hroby padlých vojakov na cintoríne v Poprade-Veľkej. Snímka: autor

Počas Slovenského národného povstania a pri oslobodzovaní okresov Poprad a Kežmarok prišlo o život viac ako 80 vojakov Červenej armády (ČA). Väčšina z nich bola pochovaná v dočasných hroboch. Po skončení vojny boli exhumovaní a riadne pochovaní na najbližších miestnych cintorínoch. Vláda Československej republiky vo februári 1946 prijala uznesenie a ministerstvu národnej obrany uložila vykonať zistenie všetkých hrobov príslušníkov Červenej armády na území Československej republiky. Na základe spisu Povereníctva vnútra z 12. marca 1946 sa všetkým okresným národným výborom ukladalo, aby previedli exhumáciu príslušníkov ČA pochovaných na území okresu. Pozostatky vojakov ČA mali byť následne prevezené na ústredné vojenské cintoríny Sovietskej armády. Samotné exhumácie sa na území okresov Poprad a Kežmarok vykonávali koncom marca a začiatkom apríla 1946. Všetci príslušníci ČA boli následne prevezení na cintorín vojakov Červenej armády, ktorý sa nachádza na Verejnom cintoríne v Košiciach. V jeseni 1953 sa v okrese Poprad uskutočnila ešte jedna exhumácia, kedy bolo exhumovaných 11 sovietskych vojakov. Aj títo boli prevezení na Verejný cintorín v Košiciach.

Pochovaní na troch miestach
Väčšina vojakov bola identifikovaná a odpočívali v hroboch označených menami. Ostatní vojaci boli vedení ako neznámi. Exhumované telesné pozostatky vojakov mali byť uložené v drevených truhlách. Každá truhla mala byť po vložení exhumovaných pozostatkov označená menom v nej uloženého padlého vojaka. Odporúčalo sa, aby sa na truhly pribíjala tabuľka s menom z dreveného pomníka. V prípade, že meno mŕtveho vojaka nebolo známe, malo sa na truhlu napísať „Neznámy“. Z neznámych dôvodov sa tak ale vo všetkých prípadoch nestalo. Po exhumácii aj tí vojaci, ktorých identita bola známa, boli v Košiciach pochovaní ako neznámi. Ako príklad môžem uviesť niekoľko prípadov z okresu Poprad: Npor. M. A. Tatur bol od roku 1944 pochovaný v označenom hrobe na cintoríne v obci Vikartovce. Po exhumácii na jar v roku 1946 bol prevezený na Verejný cintorín v Košiciach. Medzi tam pochovanými vojakmi ČA sa však už jeho meno nenachádza. V obci Hranovnica malo byť pochovaných 5 príslušníkov ČA. V archívnych materiáloch sa ale uvádza, že z obce Hranovnica bol po exhumácii do Košíc prevezený len jeden sovietsky vojak.
Na cintoríne v Poprade bolo pochovaných 21 príslušníkov ČA. V archívnych materiáloch sa však uvádza, že z Popradu bolo do Košíc prevezených až 34 červenoarmejcov, z toho 13 neznámych. Mená a priezviská niektorých z nich boli skomolené. Aj napriek tomu sa v súčasnosti na cintoríne v Poprade – Veľkej stále nachádza 14 hrobov sovietskych vojakov. Ich mená sa nachádzajú aj v zozname pochovaných na Verejnom cintoríne v Košiciach a aj na náhrobných kameňoch na cintoríne vo Veľkej. Ako a kto sa dopracoval k číslu 14 nie je známe. Prečo je na cintoríne vo Veľkej 14 hrobov vojakov ČA a nie 21, respektíve 34? A prečo sú títo vojaci vedení ako pochovaní v Poprade, keď v skutočnosti boli exhumovaní a pochovaní v Košiciach? To sa už asi nedozvieme. Dokonca sa niektoré mená červenoarmejcov, ktorí boli pôvodne pochovaní v Poprade, nachádzajú aj v zozname pochovaných na Ústrednom vojenskom cintoríne vojakov ČA vo Zvolene. Čiže sú pochovaní až na troch miestach súčasne! Musím však ešte podotknúť, že sovietski vojaci boli pôvodne pochovaní na starom cintoríne v Poprade. Cintorín bol však kvôli výstavbe novej nemocnice v roku 1969 zrušený. Pochovaní na tomto cintoríne boli exhumovaní a pochovaní na cintoríne v Poprade – Veľkej. Koho potom exhumovali a pochovali vo vojenských hroboch, keď exhumácia sovietskych vojakov prebehla už v roku 1946?

Verejný cintorín v Košiciach – hroby sovietskych vojakov. Snímka: autor

Verejný cintorín v Košiciach – hroby sovietskych vojakov. Snímka: autor

Ich osud bol v skutočnosti iný
Po oslobodení okresu Poprad sa front zastavil pred Liptovským Mikulášom. Boje o Liptovský Mikuláš boli druhé najväčšie po bojoch na Dukle, trvali od 31. januára do 4. apríla 1945. V týchto bojoch padlo 868 príslušníkov 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Ďalšie nenávratné straty boli v dôsledku úmrtia na následky zranení. Padlých pochovávali v záhradách, dvoroch, na obecných pozemkoch, mnohí zostali v zamínovaných poliach. Dočasne boli pozostatky padlých príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR uložené na starom Vrbickom cintoríne, na mestskom cintoríne a na mnohých ďalších miestach v Liptovskom Mikuláši. Hroby československých vojakov sa nachádzali aj v okolitých obciach. V roku 1947 bolo Miestnym národným výborom v Liptovskom Mikuláši prijaté uznesenie o vybudovaní vojenského cintorína na výšine Háj nad mestom. Na tomto vojenskom cintoríne mali byť pochovaní všetci, ktorí padli v bojoch pri Liptovskom Mikuláši. Exhumácie sa vykonávali od 9. do 18. novembra 1950 a postupne bolo zo 69 obcí Liptova na Háj prevezených 1 361 telesných pozostatkov padlých. Viacerí padlí príslušníci 1. čs. armádneho zboru v ZSSR boli exhumovaní a pochovaní v rodných obciach.
Aj na cintoríne v Poprade – Veľkej je pochovaných 19 vojakov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. Všetci zomreli na následky zranení, ktoré utrpeli práve v bojoch pri Liptovskom Mikuláši. Zomreli prevažne v poľnej nemocnici v Poprade a okolitých nemocniciach. Aj tu som zistil niekoľko nepresností, kedy boli mená a priezviská niektorých vojakov skomolené. Ich mená som overoval vo vojenských archívoch v Prahe, Bratislave a Trnave, aj v rodných obciach vojakov. V niekoľkých prípadoch sa mi dokonca podarilo spojiť s príbuznými týchto padlých. Dúfam, že sa v krátkom čase podarí opraviť mená na náhrobných kameňoch na cintoríne vo Veľkej.
Zistil som aj to, že niektorí príslušníci zboru sú pochovaní na dvoch miestach súčasne. Napr. Vladimír Mervinský mal podľa záznamov padnúť v obci Žiar a pochovaný je na vojenskom cintoríne Háj. V skutočnosti však zomrel na následky zranení v poľnej nemocnici v Liptovskom Hrádku a po exhumácii je pochovaný na cintoríne v Poprade – Veľkej. Ľudovít Vidiš mal podľa záznamov vojenského archívu v Prahe padnúť v obci Žiar a pochovaný je na vojenskom cintoríne Háj. Jeho osud bol však celkom iný. Po zranení, ktoré utrpel pri obci Žiar bol prevezený do nemocnice v Bíline v severných Čechách. Tu na následky zranení zomrel a pochovali ho na miestnom cintoríne. Po skončení vojny ho na žiadosť rodiny exhumovali a pochovali na cintoríne v Hranovnici. Ďalším je Ondrej Michalko zo Štrby. Podľa archívnych údajov mal padnúť počas bojov o Liptovský Mikuláš a pochovaný je na vojenskom cintoríne Háj. No Ondrej Michalko padol až 20. apríla 1945 vo Vrútkach, kde bol aj pochovaný. Taktiež na žiadosť rodiny bol po skončení vojny exhumovaný a pochovaný na cintoríne v Štrbe. Takže ako je vidieť aj evidencia hrobov príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR nie je úplne presná.

Hroby nemeckých vojakov zlikvidovali
Nemusíme ani pripomínať, ako sú upravené a udržiavané nemecké vojenské cintoríny na Slovensku v porovnaní s tými, na ktorých odpočívajú vojaci Červenej armády alebo príslušníci 1. čs. armádneho zboru. Toto je ale už iná téma. S exhumáciami padlých nemeckých vojakov sa na Slovensku začalo až 46 rokov po skončení druhej svetovej vojny. Od roku 1991 bolo exhumovaných a pochovaných na šiestich vojenských cintorínoch okolo 15-tisíc padlých nemeckých vojakov. Najviac ich je pochovaných na cintoríne vo Važci – okolo 7-tisíc. Ostatní nemeckí vojaci sú pochovaní na cintorínoch v Zborove, Prešove, Humennom, Hunkovciach a Bratislave. Všetky exhumačné práce boli ukončené v roku 2000 a organizoval ich Nemecký ľudový zväz starostlivosti o nemecké vojnové hroby. Poverenie na vykonanie týchto exhumácii dostala Spoločnosť starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku so sídlom v Prešove.
Exhumácie nemeckých vojakov pochovaných na území okresov Poprad a Kežmarok sa uskutočnili v mesiacoch máj a jún 1993. Podľa oficiálnych archívnych údajov boli nemeckí vojaci v týchto okresoch pochovaní v 16 lokalitách s celkovým počtom 189. Žiaľ v dôsledku stavebných úprav, zástavbou civilných hrobov a z ďalších príčin došlo v 3 lokalitách k znehodnoteniu hrobov. Osobitne sa pod túto skutočnosť podpísala likvidácia cintorína v Poprade, kde v súvislosti s výstavbou novej nemocnice začiatkom 70-tych rokov, došlo k likvidácii cintorína vrátane vojenských hrobov. Podľa záznamov bolo v Poprade pochovaných 112 padlých nemeckých vojakov. O exhumáciách a pochovávaní nemeckých vojakov na nové miesto sa mi nepodarilo získať žiadne relevantné dokumenty. Podľa svedkov mali byť telesné pozostatky nemeckých vojakov neodborným spôsobom prenesené na cintorín v Poprade – Veľkej. Tam mali byť pochované v spoločnom hrobe, ktorého lokalizáciu a existenciu sa mi nepodarilo zistiť. Podobne sa to nepodarilo ani Spoločnosti starostlivosti o nemecké vojnové hroby na Slovensku. Celkovo tak bolo v okresoch Poprad a Kežmarok exhumovaných iba 68 telesných pozostatkov nemeckých vojakov. Po identifikácii a ďalších nevyhnutných úkonoch boli ich telesné pozostatky prevezené a pochované na nemeckom vojenskom cintoríne v Hunkovciach – blok B.
Ako je vidieť, ani exhumácie padlých nemeckých vojakov pod Vysokými Tatrami sa nezaobišli bez problémov. Vyskytlo sa aj niekoľko prípadov, kedy sa telesné pozostatky identifikovaných vojakov po exhumácii „stratili“. Uvediem príklad z Kežmarku: Na námestí v Kežmarku boli pochovaní 4 nemeckí vojaci – Kurt Unterberger, Mathias Fuhrmann, Karl Walch a Walter Nemec. Všetci padli počas Slovenského národného povstania dňa 31. augusta 1944 pri Kežmarku. Napriek tomu, že boli identifikovaní, ich hroby pravdepodobne zlikvidovali. Na mestskom cintoríne v Kežmarku boli v spoločnom hrobe pochovaní nemeckí vojaci Jozef Fuchs, Hubert Peschke a Herry Chmillon. Aj oni padli počas bojov o mesto dňa 31. augusta 1944. Exhumovaní však boli len Fuchs a Peschke. Obaja sú pochovaní na nemeckom vojenskom cintoríne v Hunkovciach. Čo sa stalo s telesnými pozostatkami Herryho Chmillona nie je známe. Na mestskom cintoríne v Kežmarku bol pochovaný ešte jeden nemecký vojak – František Hoffmann, narodený 26. augusta 1922, zomrel na následky strelného poranenia v nemocnici v Kežmarku dňa 6. septembra 1944. Aj v tomto prípade bol pravdepodobne hrob zlikvidovaný, keďže v čase exhumácií nebolo známe, kde sa nachádza.

Presné počty padlých?
Takto by som mohol pokračovať aj ďalšími prípadmi spod Tatier. Aspoň týmito niekoľkými príkladmi chcem poukázať na to, aké nepresné informácie dostáva verejnosť o padlých vojakoch v rokoch druhej svetovej vojny. Sám sa tejto problematike venujem už niekoľko rokov. Spracoval som zoznam padlých a pochovaných v 2. svetovej vojne v okresoch Poprad a Kežmarok. Vydal som aj publikáciu na túto tému s názvom Padli za našu slobodu. Preto viem, aké namáhavé a zložité je zosumarizovať čo najpresnejšie informácie a údaje.
Evidenciu vojnových hrobov na Slovensku vedie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Ústredná evidencia vojnových hrobov Slovenskej republiky disponuje údajmi, ktoré dostáva od okresných úradov v sídlach krajov. Tie však majú len informatívny charakter. Viaceré obce ale majú neúplnú evidenciu padlých v druhej svetovej vojne alebo disponujú nepresnými údajmi. Vzniká tak otázka, či sa niekedy dozvieme presné počty padlých vojakov počas druhej svetovej vojny na Slovensku? A nejde tu samozrejme iba o počty, ale aj o identitu týchto padlých. Veď koľko pozostalých stále nevie, kde sú ich predkovia, ktorí padli v druhej svetovej vojne pochovaní. Myslím si, že evidencii padlých v druhej svetovej vojne na Slovensku by sa mala venovať väčšia pozornosť. Bez rozdielu, či ide o sovietskeho, československého, rumunského alebo nemeckého vojaka. Malo by na tom viac záležať nielen obecným a okresným úradom, ale aj napr. základným a oblastným organizáciám SZPB. V neposlednom rade by mal padlým v druhej svetovej vojne viac pozornosti venovať aj štát a profesionálni historici. Malo by nám na tom záležať všetkým, aby si pamiatku na padlých vojakov ctili aj ďalšie generácie.

Marcel Maniak