Tragické dni počas SNP vo Veľkej Lomnici

Po vypuknutí Slovenského národného povstania bol Kežmarok obsadený nemeckou domobranou – Heimatschutzom. Zlyhala aj miestna vojenská posádka, ktorá sa k povstaniu nepripojila. Povstalecké velenie v Poprade sa preto rozhodlo Kežmarok oslobodiť. Veľká Lomnica sa tak zrazu ocitla na hlavnej trase postupujúcej povstaleckej armády a partizánov. Zároveň však cez obec prechádzali aj nemecké jednotky, ktoré začali o deň neskôr protiútok smerom na Poprad. Prvé výstrely medzi povstalcami a Nemcami zazneli v okolí Veľkej Lomnice popoludní 30. augusta 1944. Povstalci postupovali na Kežmarok v smere od Popradu a v okolí Veľkej Lomnice sa ich snažili zastaviť menšie jednotky Heimatschutzu. Už počas tejto prvej prestrelky zahynuli dvaja civili. Na druhý deň boli zastrelení ďalší obyvatelia obce a niekoľko partizánov. Pri príležitosti 71. výročia Slovenského národného povstania sme pre čitateľov pripravili pohľad na prvé dni povstania vo Veľkej Lomnici. Boli to dva tragické dni 30. a 31. augusta 1944. Opísané sú tu osudy niektorých, ktorí sa stali obeťami týchto udalostí.

 Karolína Horníková pracovala na poli

Karolína Horníková sa narodila 16. júna 1910 v Kunerade. Začiatkom leta 1944 prišla aj s ďalšími občanmi z Rajeckej doliny do Veľkej Lomnice. Asi 20-člennú skupinu mužov a žien zorganizoval gazda Brezovský z obce Turie pri Žiline. Vo Veľkej Lomnici mali vykonávať poľnohospodárske práce na nemeckom statku. Predtým chodievali na práce do Čiech. Čechy a Moravu obsadili Nemci, a tak to už viac nebolo možné. Karolína Horníková si so sebou na Spiš vzala aj svoju 9-ročnú dcéru Gizelu. Vo Veľkej Lomnici boli ubytovaní v budove za horným kaštieľom Berzeviczy. Ženy aj muži pracovali na poliach v okolí obce. 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Práce na poliach však neprestali. Pokračovali ďalej, aj keď v diaľke znela streľba. Tak tomu bolo aj 30. augusta 1944. Ráno odišli muži i ženy z veľkostatku pracovať na polia tak, ako každý deň. V smere od Popradu začali na Kežmarok postupovať povstalecké jednotky. Na prvý nemecký odpor narazili povstalci popoludní medzi Veľkou Lomnicou a Huncovcami. Keď začala streľba, ľudia pracujúci na poli sa rozutekali. Bežali dolu kopcom smerom do Veľkej Lomnice. Nešťastne sa však dostali do krížovej paľby. Počas tejto prestrelky Karolína Horníková zahynula, bola zasiahnutá do hrude. Na konskom povoze ju priviezli na statok a uložili v izbe. Pohreb sa konal na druhý deň. Na pohrebe boli prítomní aj nemeckí vojaci. Nemecký dôstojník prisľúbil, že počas pohrebu bude pokoj zbraní. Karolínu Horníkovú pochovali na miestnom cintoríne. Jej hrob už v súčasnej dobe neexistuje.

 Partizán Ján Tomčík

Narodil sa 29. septembra 1907 vo Svätom Kríži. Dňa 1. októbra 1928 nastúpil na vojenskú prezenčnú službu k Pešiemu pluku 2 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Z činnej služby bol prepustený 1. januára 1930. Po skončení vojenskej služby pracoval ako vyučený lešenár na rôznych stavbách. Počas 2. svetovej vojny bol zamestnaný vo firme staviteľa Júliusa Záchenského v Ružomberku. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa pridal k partizánskej brigáde Za slobodu Slovanov. V jej radoch sa od 28. augusta 1944 zúčastnil štyroch bojových akcií – v Liptovskom Sv. Mikuláši, Liptovskom Hrádku, Poprade a Veľkej Lomnici. Partizánska jednotka, v ktorej pôsobil bola zaradená do práporu stotníka Vraždu. 30. augusta 1944 sa zúčastnil útoku na Kežmarok a 31. augusta 1944 ústupových bojov v priestore Huncovce – Veľká Lomnica. Dňa 31. augusta 1944 bol počas bojov pri Huncovciach ranený do hornej časti hrudníka. Tomčík bol spolu s ďalšími ranenými partizánmi naložený na konský povoz. Počas prevozu do nemocnice v Spišskej Sobote boli vo Veľkej Lomnici zastavení príslušníkmi nemeckej domobrany. Všetci ranení partizáni boli na mieste zastrelení. Ján Tomčík bol pochovaný na cintoríne vo Veľkej Lomnici. Neskôr ho na žiadosť rodiny exhumovali a previezli do rodnej obce, kde ho aj pochovali. V roku 1949 bol Jánovi Tomčíkovi priznaný charakter československého partizána a bol mu udelený odznak Československý partizán in memoriam. Pri príležitosti 20. výročia Slovenského národného povstania mu bola udelená Pamätná medaila SNP in memoriam.

 Doma ich čakala smrť

V matrike zomrelých vo Veľkej Lomnici je zaznamenané: Anton Mirga, 20-ročný z Huncoviec, Gustáv Anton Polhoš, 19-ročný z Huncoviec a Ľudovít Červeňák, 25-ročný zo Starej Lesnej. Všetci traja boli zastrelení vo Veľkej Lomnici dňa 31. augusta 1944. Prečo a za akých okolností boli títo Rómovia zastrelení?

Hneď po vzniku Slovenského štátu v roku 1939 sa objavili snahy vyradiť osoby cigánskej a predovšetkým židovskej národnosti z verejného života. Samozrejme, že tieto zámery sa preniesli aj do tvoriacej sa slovenskej armády. Všetci Židia a Cigáni (dobový pojem) mali byť dňom 31. januára 1940 prepustení zo všetkých branných pomerov bez ponechania nadobudnutých vojenských hodností. Vytvorili sa tak predpoklady na vytvorenie pracovného zboru, ktorý vznikol už na jar 1940. Pracovný zbor prevažne tvorili osoby slovenskej národnosti, ktoré doň boli zaraďované zo zdravotných alebo disciplinárnych dôvodov. Židov a Cigánov však zaraďovali do pracovného zboru na základe ich rasy. Správa východnej pracovnej skupiny sídlila v Sabinove. Tej podliehal IV. pracovný prápor v Podolínci, V. pracovný prápor v Sabinove a VI. pracovný prápor v Kamenici nad Cirochou. Osoby z okresu Kežmarok boli zaraďované práve k týmto práporom.

Aj Anton Mirga, ktorého prezývali Špikal, nastúpil v júli 1943 k pracovnému práporu do Sabinova. Tu konal svoju prezenčnú pracovnú službu až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Po odzbrojení dvoch východoslovenských divízií Nemcami, boli rozpustené aj pracovné útvary. Väčšina dôstojníkov a vojakov bola internovaná. Ostatným sa podarilo uniknúť a rozutekali sa domov. To bol prípad aj Antona Mirgu, keď sa mu aj s Gustávom Polhošom a Ľudovítom Červeňákom podarilo ujsť. Cez Levočské vrchy sa 31. augusta 1944 dostali domov do Huncoviec. Keď sa priblížili k cigánskemu táboru v Huncovciach, boli zajatí Nemcami. V tom čase už boli Huncovce a Veľká Lomnica obsadené nemeckými vojskami. V ten deň totiž v tomto priestore prebiehali intenzívne boje medzi povstalcami a nemeckými jednotkami. Mirga, Polhoš a Červeňák boli stále oblečení vo vojenských rovnošatách. Nemci si tak mysleli, že patria k povstalcom. Uväznili ich vo Veľkej Lomnici, kde boli vypočúvaní. Obvinení boli z účasti na povstaní a z toho, že sa pridali k partizánom. Po krátkom vyšetrovaní ich ešte v ten deň Nemci odviedli k cintorínu vo Veľkej Lomnici. Tu ich nemecký desiatnik samopalom zastrelil. Na tomto cintoríne boli aj pochovaní.

Antonovi Mirgovi bol odobratý vojenský doklad, ktorý mal pri sebe. Ten bol odovzdaný na notárskom úrade vo Veľkej Lomnici. Po oslobodení Veľkej Lomnice v januári 1945 sa žiaľ tento doklad nenašiel. Celú udalosť v roku 1947 zaznamenal veliteľ stanice Národnej bezpečnosti vo Veľkej Lomnici. Ako svedok bol vypočutý vtedajší úradník Miestneho národného výboru vo Veľkej Lomnici Juraj Heim. Až v roku 2015 sa na základe archívnych materiálov podarilo opísať okolnosti tohto prípadu. Hroby popravených Rómov sa už v súčasnosti na cintoríne vo Veľkej Lomnici nenachádzajú.

Ďalší padlí, ďalší popravení

Okrem týchto padlých a popravených zahynuli aj ďalší obyvatelia Veľkej Lomnice a partizáni, ktorí v okolí obce bojovali. Osudy týchto sa však, bohužiaľ, nepodarilo zistiť a zaznamenať. Najtragickejší bol pre obec 31. august 1944, keď o život prišlo 12 ľudí. Boli to: Ján Boguský, Ján Karnas, Vincent Hajnár, Pavol Knurovský, Ján Tomčík, Rudolf Matis, Ján Radaj a Andrej Rumanský – partizáni (prví traja padli pri Huncovciach), Anton Mirga, Gustáv Polhoš a Ľudovít Červenák – vojaci pracovnej služby a civil Ján Lang. Deň predtým zahynuli náhodne pri prestrelke civili Karolína Horníková a Juraj Greschner. 6. septembra 1944 bol vo Veľkej Lomnici zastrelený partizán Ján Bombara. Za dva dni tak prišlo o život vo Veľkej Lomnici 15 ľudí. Len pre porovnanie – za tie isté dva dni padlo v bojoch pri Kežmarku 24 povstalcov. Toto je krátka rekapitulácia dvoch tragických dní počas SNP len v jednej obci. Koľko takýchto tragédií a koľko takýchto obcí počas povstania bolo? Nezabudnime preto nikdy na tieto obete!

Marcel Maniak