Ultramaratónci majú v podtatranskom regióne ideálne podmienky na tréning

Viete si predstaviť, že odbehnete takmer 42 km na maratóne? V našom regióne žije zopár „bláznov“, ktorým sa taká trať máli. Presadili sa aj v zahraničí, kde sa zúčastňujú aj vyše 100-kilometrových ultrabehov. Porozprávali sme sa s troma najúspešnejšími spod Tatier.

Beh-ultramaraton-atletika-Gallik

Gallikovci pri tréningu. (Snímka: mik)

František Gallik: Stáva sa to drogou

Najstarším z nich je 64-ročný František Gallik zo Svitu, ktorý je u nás priekopníkom tohto športu. Vo svojej aktívnej kariére, popri práci v známej svitskej fabrike doslova obehal svet na rôznych ultramaratónoch. „Ja som k tomu prišiel ako slepé kura k zrnu, keď ma zavolali do Belgicka a bežali sme majstrovstvá Európy na 100 km. Mal som už vyše 45 rokov, no vtedy som zistil, že na stovku som stavaný. Keby som to odhalil skôr, tak som svetovým bežcom,“ začal Gallik, ktorý vďaka skúsenostiam chce najmä poradiť čitateľom, ktorí by o ultrabehu rozmýšľali: „V prvom rade si človek musí zvážiť, či do toho chce ísť. Zabehol maratón a zisťuje, že je to málo, chce zistiť, čo telo zvládne a dokiaľ môže ísť. Nedá sa však rozhodnúť bez toho, že nemáte nič odbehané a chcete byť ultrabežcom. Potrebná je postupnosť až po maratón. Pokiaľ cítite, že je maximom maratón, tak by ste mali po štyridsiatke, kedy je ideálny vek na ultrabeh, prejsť na niečo iné. Najlepšie výkony sú vo veku medzi 40-kou a 50-kou, ale dá sa potiahnuť aj do 60-ky.“ Pri tréningoch je nevyhnutné, aby odvážlivec striktne dodržiaval harmonogram a zameranie. Optimálne je behávať 30 – 40 km, pokiaľ sa atlét pripravuje na základné ultramaratóny. Stopercentný výkon by telo malo podať až v deň pretekov. Športovec potrebuje spĺňať určité fyziologické danosti, lebo bez nich by telo ničil. „Už to nie je rýchly beh, ale práca na 8, 12, 24, 48 hodín, čo sú ťažké ultrabehy, kde už musíme byť fanatici. Keď som šiel 48 hodín, šiel som nad hranicu vedomia, už sa mi rozdvojovali cesty a bolo to na hranici zdravotného rizika, čo nie je potrebné pre radosť. Ale keď sa tomu venujete desiatky rokov, organizmus už máte taký zdevastovaný, že to už viac neuškodí. Mne prekáža, keď sa 30 až 40-roční ľudia dusia v horách v tréningoch a ničia si obličky, pečeň, pľúca, všetko.“

„Múr nárekov“
Dôležité je mať dôkladné zdravotné prehliadky a sústrediť sa na typ ultrabehu aj podľa bežeckého štýlu. Niektorí extrémny výkon tela zaťažujú aj prevýšením a bežia horské traily, no Gallik sa venoval viac rovinatým ultramaratóm: „Majstrovské sa bežia väčšinou na okruhu, kde ste pod dohľadom a máte všetko na mieste. Pri diaľkových cestných behoch musíte vedieť behať s batohom, čelovkou… Človek, keď skúsi a zistí, že mu to ide, tak sa nevie zastaviť. Prídu náročnejšie behy a stáva sa to drogou. Potom si musíte uvedomiť, či na to máte čas. Málokedy sa nájde ženatý chlap s rodinou. Ak ste už v druhej polovici života, musíte zvážiť zdravotné následky. Z fyzického hľadiska pracujete. Kto je zvyknutý robiť aj 24 hodín, tak to bude pre neho prácou i potešením.“

Pri vytrvalostných behoch sa športovec nevyhne fyzickým ani psychickým krízam. Problémy môžu nastať v záverečných kilometroch, niekedy aj po 15 km a stáva sa, že ultramaratónec beží aj v 48 hodinovej kríze. „Na takých behoch máme aj svoj „múr nárekov“, kde počúvate nadávky v 30 jazykoch. Bežci sa na jednom úseku pár minút vyzúria a idú ďalej. Koľkokrát som tam „plakal“ aj ja. Prídu aj žalúdočné problémy, kedy nedostanete do seba nič. Raz som behal 90 km o hlade, ale prišiel som totálne vyčerpaný. S jedným Poliakom sme vtedy v Bergame kľačali uprostred cesty a prisahali, že už nikdy, ale o mesiac sme už šli niečo ďalšie.“

Beh-ultramaraton-atletika-Gallik-Gallikovci

Tri generácie športovej rodiny Gallikovcov. Vnuk Goran, syn Peter a František. (Snímka: mik)

Ďalšia generácia
Gallik utrpel pri nehode počas tréningu početné zranenia a športu sa musel na čas vzdať. Teraz sa už opäť udržiava vo forme a ešte by chcel absolovať Beh od Tatier k Dunaju. Svoj športový životný sen – 260 km dlhý Spartatlon v Grécku si už nesplní. Na jeho výsledkovú listinu by chcel meno Gallik dostať jeho syn Peter, ktorý je maratónskym bežcom, ale po absolvovaní svojho maxima na maratóne by rád presedlal na ultra, no upozorňuje: „Každý vidí reklamy na športové oblečenie či obuv so sloganmi – Prekonaj svoje limity, ale nedá sa to bez dlhoročného tréningu. Poznám ľudí, čo videli motivačné videá išli, ale ďalšiu sezónu neodbehli ani kilometer.“ Peter Gallik vyzdvihuje aj možnosti regiónu: „Prostredie pod Tatrami je najideálnejšie na svete na tréning na ultramaratóny – hory i asfalt. Keď niekto chce začať športovať, tak tu máme dokonalé prostredie na beh, cyklistiku, plávanie. Chýba len 400 metrová tartanová dráha.“

Tomáš Kačmarčík: V horách mi je dobre

Aktívnym ultramaratóncom je aj 40-ročný Tomáš Kačmarčík. Ďalší Sviťan nemá práve učebnicovú cestu k ultrabehom. Najskôr sa venoval kickboxu, kde mal beh ako súčasť prípravy. „V roku 2004 som si zabehol Malý štrbský maratón (MŠM), na ktorý som sa ani veľmi nepripravoval. Zvládol som ho však za dve a pol hodiny, čo bolo na prvýkrát celkom slušné,“ rozhovoril sa Kačmarčík. Pribrzdila ho zlomenina nohy. „Veľmi som sa nehýbal, nemal som prácu, pribral som na 75 kíl. Cítil som sa zle a musel som s tým niečo robiť. Začal som chodiť do fitka a behával som. Za štyri mesiace som zhodil 15 kíl, fitko som obmedzil, no pri behu som ostal a šiel som znova aj MŠM,“ opísal Kačmarčík, ktorý dovtedy poznal Franiška Gallika len z čítania o jeho výkonoch. „Zoznámili sme sa až v roku 2009 na pretekoch Tatra ultra magistrála (60 km). Pozval ho organizátor, aby pomáhal posledným a uzatváral trať. Prehováral ma na sprievodnú tridsiatku. Odmietol som, tak mi navrhol, aby som s ním šiel posledný, ale chcel som skúsiť behať. Chvíľu mi to vydržalo, ale potom sme už šli spolu. Po 35 km som už bol v kŕčoch, ale chcel som dôjsť do cieľa. Videl som Fera v jeho veku, ako si vyspevuje ľudovky, tancuje a ja zomieram. Päť kilometrov pred cieľom som však skončil. Napriek tomu mi Fero povedal, že to bol parádny výkon.“

Keď už maratón, tak Visegrad
„K maratónom ma to nikdy neťahalo, lebo vždy som chcel byť viac v kopcoch. Vtedy som však klasický maratón absolvovať chcel. Našiel som si Visegrad maratón z blízkeho Podolínca do Rytra, ktorý je kopcovitý. Opäť som bol odhováraný, ale dal som ho za 3:03 h. V roku 2010 som šiel Tatra ultra magistrálu opäť, ale po poradách s Ferom som sa už dobre pripravil, skončil štvrtý len 15 sekúnd za tretím a už to išlo,“ opísal svoj ročný progres Kačmarčík a vysvetlil, prečo si zamiloval ultrabehy: „Láka ma príroda a zážitky, ktoré vám nikto nezoberie. Za deň prejdete kus krajiny, posuniete sa niekam, niečo zažijete. Veľa ľudí sa ma pýta, nad čím rozmýšľam celé tie hodiny – nad všetkým aj nad ničím, ale idem.“

Beh-ultramaraton-atletika-Kacmarcik

Sviťan Tomáš Kačmarčík. (Snímka: mik)

Utrabehy sú preňho možnosťami
Koncom augusta 2015 odbehol Kačmarčík za 15:21 h preteky na 100 km s prevýšením 6 100 m UTMB okolo Mt. Blancu na celkovo 55. mieste z 1 900 vytrvalcov a v kategórii skončil deviaty. Teplé počasie v Alpách ho poriadne preverilo, no vytrvalec zo Svitu si chce počas nasledujúceho leta naložiť ešte viac. „Teraz sa spustí prihlasovanie a záleží na tom, či ma vylosujú. Ide o najväčšie preteky na svete, kam príde celá svetová špička. Najviac som šiel 140 km, ale nemali sme tam také prevýšenie. Teraz to bude 170 km, 10 000 výškových metrov a zároveň už aj nadmorská výška bude značná,“ opísal svoj cieľ Kačmarčík, ktorý výzvy nehľadá: „Ešte som to neabsolvoval. Nechcem hovoriť o nejakých výzvach. Preteky UTMB sú pre mňa možnosťou zažiť to, čo som ešte nezažil a posunúť svoje fyzické i mentálne schopnosti. Som súťaživý, ale vždy pretekáte viac sami so sebou.“ Cieľavedomý čerstvý štyridsiatnik, taktiež priznal, že podtatranský región mu poskytuje ideálne podmienky na tréningy. Nakoľko je trailovým vytrvalcom, tak sú mu hory blízke z viacerých uhlov. „Po pauze už znovu behám a som v objemovej príprave. Chodím do terénu, dlhá turistika, beh, potom pridám aj skialpinizmus, v horách mi je dobre.“ Kačmarčík ročne absolvuje 4 až 5 hlavných pretekov a tréningový plán mu zostavuje bývalá úspešná cyklistka Lenka Ilavská. „Už sa tak nelynčujem a mám to vyváženejšie aj pestrejšie. Formu treba správne načasovať, aby energia bola vydaná presne v deň pretekov,“ vysvetlil a dodal výstižné prirovnanie: „Pre mňa je beh už ako umývanie zubov. Prežijete aj keď to nespravíte, ale necítite sa komfortne.“

František Kaňa: Bežím výsostne sám

Tretím do partie už nie je Sviťan, ale Kežmarčan František Kaňa. Taktiež 40-ročný vytrvalec sa k ultrabehom dostával postupnou cestou. Keď začal uvažovať o behu, manželka mu darovala knihu Behanie od joggingu po maratón, kde našiel aj tréningové plány.

Beh-ultramaraton-atletika-Kana

Kežmarčan František Kaňa (Snímka: mik)

„V začiatkoch boli pre mňa heroickým výkonom aj 3 km. Od bežného denného behania 5 – 10 km sa vzdialenosti začali predlžovať, keď som chcel dôjsť po určitý bod a vrátiť sa. Z 20 km sa stalo 30 km, až som zistil, že maratónska vzdialenosť je už štandardom. Absolvoval som teda niekoľko maratónov. Ako prvý som šiel Liptovský maratón, ktorý sa konal v novembri v absolútne neideálnych podmienkach. Za podpory známych som ho však dobehol za 4:04 h. Pri ďalších šli časy dole a vycestoval som na ne aj do blízkeho zahraničia. Absolvoval som Miláno, Viedeň, Budapešť, Krakov, ale stále je to tých 42 km. Asi deväť posledných už mám pod tri hodiny a aj pod 2:50 h. Z hľadiska rýchlosti som už dosiahol svoj strop. Začal som však nadobúdať lepší pocit, keď som behal tých 42 km pomalším tempom a hlavne v prírode,“ opísal svoju púť Kaňa. Ďalším krokom pre Kežmarčana bola 60-kilometrová Tatra ultra magistrála v roku 2010. „Prvá moja stovka padla nasledujúci rok v poľskej Krynici. Prišiel Štefánik Trail, opäť Poľsko a cieľom bolo skúsiť 100 míľ, čo je 160 km.“

Nevídaný úspech Slováka
Kaňa si tento cieľ splnil začiatkom októbra 2015, keď nie len, že sa zúčastnil Magredi Mountain Trailu, ale v talianskych dolomitoch za 25:05 h dokonca vyhral, pričom tretiemu v cieli nadelil až tri hodiny. „Stomíľový beh som si daroval ku 40-tke, ale dostal som aj povolenie od rodiny. Na základe viacerých 100 a viackilometrových behov som vedel, že by sa mi to mohlo podariť odbehnúť. Takmer neustále pršalo, čím sa beh spomaľoval a keďže v Tatrách ma častejšie zastihne dážď, mne to pomohlo a neriešil som, že idem prepotený a celý mokrý. Kolegovia – bežci už mali na občerstvovacích staniciach pripravené náhradné oblečenie i obuv, no prezliekanie im zabralo určitý čas. Moja zastávka trvala do 10 minút a iným možno od 15 do 30. Postupne som sa dostal na prvé miesto, pričom som ani nikoho reálne nepredbehol. Veľkou podporou bolo, že som vedel, že ma na nejakom mieste na trati čaká rodina a priatelia, ktorí tam išli so mnou. Práve oni mi oznámili, že som priebežne prvý a potom ich človek ani nedokáže sklamať,“ opísal svoje životné preteky vytrvalec spod Tatier.

Preferuje samostatný prístup
František Kaňa je samoukom, podporuje sa len literatúrou a hudbou. „Podmienky v regióne máme na ultrabehy celkom dobré, ale najskôr sa musíte dostať k nejakému miestu, kde začínajú. Problémom je ísť rovno z domu, lebo vtedy idete aj po asfaltke popri autách. Idylické nie sú takmer nikde. Možno, keby som žil priamo v Tatrách,“ vyzdvihol podmienky regiónu Kežmarčan a pokračoval: „Nedá sa to ísť stále po jednej trase, takže som hľadal aj zaujímavé miesta. Obľubujem najmä Levočské vrchy. Nemám rád behanie, keď sa niekam odveziem autom. Takmer všetky tréningy idem rovno z domu. najskôr cesta a odtiaľ trebárs do Tatier. Nemám problém ani s asfaltom, ani so skalami, ani s lesom. Región by splnil kritériá na 100 až 150 km dlhý beh. Obehnúť Levočské vrchy, Maguru, dostať sa do Belianskych Tatier – to by sa dalo.“ Trailový ultravytrvalec na svojej vášni vyzdvihol individualitu športu. „V rámci tréningov nevyhľadávam skupinky a bežím výsostne sám. Som na chvíľu úplne odosobnený od každodenných problémov. Práve v prírode si potom uvedomujete, aká je doba rýchla a náročná. Vtedy s radosťou dobehnete do lesa, kde necháte svoje telo „plávať“ úplne voľne. Starosti sa síce nevyriešia, ale počkajú vás. Sloboda mysle však núka nové myšlienky. Občas mi napadne riešenie problému, nad ktorým by som inak dumal možno hodiny,“ dodal Kaňa, ktorý si chce v budúcom roku zbierku rozšíriť o ďalší klasický maratón i ďalších 100 míľ.

Michal KLEIN