Marcel Hanáček: Divadlo je môj paralelný svet

Vietor sa mu menil na zvuk organu a pašie sa zdali prikrátke. Marcel Hanáček už ako dieťa žil vo svete predstáv. Tie dnes prenáša na javisko v divadelných hrách. Jednou z nich je aj I.N.R.I.

Marcel Hanáček, vedúci ochotníckeho divadla ExTEATRO. Snímka: archív

Marcel Hanáček, vedúci ochotníckeho divadla ExTEATRO. Snímka: archív

 

Ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. O tom je divadelné predstavenie ochotníkov z divadla Exteatro z Ľubice. Ich hry môžete vidieť dvakrát v roku a to počas Veľkej noci v hre I.N.R.I. a počas festivalu EĽRO, kde hrajú v Krvavých dejinách a v rozprávke.
Marcel Hanáček, na plný úväzok šéfdramaturg RTVS, vo voľnom čase vedúci ochotníckeho divadla Exteatro, nám v rozhovore povedal o hre I.N.R.I., ktorú hrajú už sedem rokov, viac.

Koľkýkrát budete tento rok hrať krížovú cestu?
»
Predstavenie I.N.R.I. nie je len krížová cesta. Je to scénická kompozícia, v ktorej začíname starozákonnými textami, pokračujeme Ježišovým verejným vystúpením, scénami z jeho života, pôsobenia a po krížovej ceste pokračujeme tým, ako sa zjavil učeníkom. Teda tak, ako to zachytávajú jednotlivé evanjeliá. Predstavenie s názvom I.N.R.I. hráme už v siedmom spracovaní, zakaždým inak, vždy sme sa na tieto udalosti pozreli inou optikou. Rád by som však poznamenal, že „iná optika“ neznamená nejakú našu interpretáciu biblických udalostí – nerobievame nadstavbu a výklad týchto udalostí, nepridávame, nevysvetľujeme, nepolemizujeme, iba hráme. Aj keď biblické texty čítate, zakaždým vás osloví niečo iné a inak.

Vždy ju zahráte iným spôsobom? Ako sa to dá?
»
Napríklad tak, že keď som čítal Bibliu ako dieťa, rozumel som jej ako dieťa. Spomínam si, ako som nerozumel napríklad vete: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám…“ Keď som bol starší, už som to chápal, ale zaujalo ma niečo iné: ako hospodár rozdával talenty – jednému tri, ďalšiemu päť… a zaujalo ma, ako sme každý iný, máme iné danosti, ale zároveň rovnaké možnosti. Potom som si všimol, ako hospodár povolával robotníkov do vinice – jedni tam robili od rána, iní od obeda a ďalší len pár hodín večer. Napokon všetkým zaplatil rovnako, lebo s každým sa vopred dohodol na sume. Začal som chápať, že logika Písma, alebo ak chcete logika Boha je celkom iná, ako naša, determinovaná elementárnou matematikou. Text a príbeh majú iný rozmer aj v závislosti od toho, kedy ho čítame, v akom sme rozpoložení. Napriek tomu, že sme ich poznali, zrazu sa nám prihovoria inak. Presne tak je to s biblickými textami a s príbehom Ježiša Krista. Keby som nemal inú prácu, vedel by som vám za rok vyrobiť aj päť ďalších scenárov, ako ešte by sa to dalo uchopiť – to je naozaj asi nevyčerpateľné.

Ako prichádzate k novým nápadom, ako zahrať krížovú cestu?
»
Toto má dve roviny. Ideovú a formálnu. Tá ideová je o tom, že príbeh Ježiša Krista poznám, ako veriaci človek sa s ním bežne stretávam v kostoloch, v príbehoch ľudí, ale napríklad aj v múzeách a galériách, kam chodím veľmi rád. Je to príbeh, ktorý sa tiahne mojím životom, a tak veľmi prirodzene ma zaujme všetko, čo si v ňom všimnem nové, čo ma zaujme inak, ako doteraz. Pred niekoľkými rokmi ma napríklad oslovili ženy v blízkosti Ježiša Krista, a tak som postavil celé I.N.R.I. na výpovediach žien. Inokedy ma zaujal samotný proces odsúdenia Ježiša a urobili sme I.N.R.I. ako súčasný výsluch – skúsili sme, či by ten príbeh, vrátane pôvodných textov, fungoval v súčasnej kancelárii, v súčasných kostýmoch vyšetrovateľov… a fungoval! To je tá ideová rovina nápadov. Potom je tu druhá – formálna. Chodievam veľmi často do divadla doma aj v zahraničí. V Bratislave sa snažím mať prehľad o tvorbe všetkých profesionálnych umelcov. Tam prichádzam do kontaktu so súčasným spôsobom inscenácie, scénografie, réžie a to potom nejako prirodzene prenášam do nášho divadla a „skúšam“, či by sme to vedeli urobiť tak, ako sa „to robí dnes“.

Skúška pred predstavením. Snímka: archív

Skúška pred predstavením. Snímka: archív

Popíšte bližšie, ako vzniká vaša inšpirácia a nápady na jednotlivé predstavenia?
»
Inšpiráciou je samotný príbeh Ježiša Krista. Ďalšou sú ostatné biblické knihy – vždy sa snažím do scenára zakomponovať aj Starý zákon. Rád ich kombinujem s novozákonnými príbehmi a teším sa zo súvislostí, ktoré aj nás samých, čo to hráme, často prekvapujú. Inšpiráciou je aj život okolo nás, niekedy ma inšpiruje jediný predmet, obraz, socha, literárne dielo, ktoré ma navedie – urobte to tentoraz takto. Potom nastanú také „náhody“: aktuálne predstavenie I.N.R.I. začíname starozákonnými textami z knihy Jób, Kazateľ a ďalších, ktoré sú plné beznádeje, výčitiek… postavy na javisku pripomínajú Izraelitov, ktorí sú utečencami z jednej krajiny do inej, o ktorej nevedia, kde je… S najpotrebnejšími vecami zbalenými v kufroch odovzdane niekam kráčajú – nepripomína to niečo, čo sa deje aj dnes? A verte – vôbec som to nepísal s cieľom byť takto aktuálny, ani náhodou – jednoducho to tak zrazu vyšlo a uvedomili sme si to, až keď sme to začali skúšať.
Určite inšpiratívni sú aj ľudia v divadle – väčšinu postáv píšem priamo na konkrétnych ľudí. A nápadov je naozaj veľmi veľa – treba len, aby človek tým žil.

Predstavenie však nie je iba o scenári. Kto vám vytvára kostýmy a hudbu?
»
Musím sa usmiať, lebo pri kostýmoch sú tri dôležité body: kto ich vymyslí, kto ich urobí a kto ich zaplatí. Tak poporiadku. Niektoré kostýmy, najmä historické alebo špecifické (kovová zbroj, kožené kostýmy, kostýmy z peria a pod.) si požičiavame. Kostýmy vymýšľam väčšinou ja, s krajčírkami premyslíme strih a potom sa vyrábajú. Všetky tie fázy sú dôležité – nápad, lebo tam sa to začína, potom vyšpekulovať, ako to urobiť, aby to vyzeralo podľa predstáv a potom to zrealizovať.

V Exteatre hrá veľa dobrovoľníkov. Ako ste ich k sebe dostali?
»
Niektorí prišli sami, iných sme oslovili. Dôležité je, že ľudí neoslovujeme s otázkou či VEDIA hrať divadlo, ale či BY CHCELI hrať divadlo. To je u nás najdôležitejšie. V tom je totiž obsiahnutá ochota venovať svoj voľný čas, učiť sa texty, skúšať, prekonávať trému a pod. Divadlo ovplyvňuje voľnočasové aktivity ľudí oveľa viac, ako by sa to mohlo zdať. Celé divadlo organizujeme virtuálne, na diaľku, cez sociálne siete a keď máme konečne fyzicky skúšku, treba na nej byť – už aj kvôli tým, ktorí precestujú kvôli skúške krížom celé Slovensko. Preto prvé je to chcenie – či som ochotný nájsť si čas a prispôsobiť všetko ostatné divadlu.

Ako sa vám všetkých týchto ľudí podarilo nadchnúť pre divadlo?
»
Čo sa týka nadšenia – to nie je moja práca. Motivovať zvonka môžete len do istej miery – dostaneš dobrú úlohu, pekný kostým, zatlieskajú ti, budeš na plagáte, v televízii. To je všetko, čím môžem ja motivovať zvonka. To, že bude stres, málo času, veľa textov, nároční diváci, náročná technika, že bude treba vyniesť po troch schodiskách 50 kusov nábytku vrátane klavíra – to už nie je také motivujúce. Tá hlavná motivácia a to nadšenie, o ktorom si myslíte, že som jeho pôvodcom – to musí vychádzať zvnútra – tí ľudia sami musia nájsť nadšenie v sebe – oni sami musia byť pre to zapálení, oni musia chcieť, im sa to musí páčiť, oni sa pred divákom musia cítiť dobre, oni musia cítiť, že je to niečo, čo ich napĺňa.

 Koľko máte stálych  členov?
»
Neviem to presne a ani sa to nedá celkom presne spočítať. V tomto predstavení hrá 17 ľudí, na hrade aj 40. Všetci sú členovia, lebo všetci chcú. Ale ak by som mal byť predsa len v niečom exaktný, 22 rokov nepretržite robím divadlo ja, Katarína Bartková (producentka) a Silvester Čorba starší. To spojenie vekov – od nejakých 15 po takmer 70 rokov – robí z nášho súboru naozaj zaujímavý kolektív, ktorý je školou. Pre starších nestratiť kontakt so súčasnosťou, pre mladších – nestratiť kontinuitu a cit pre hodnoty, na ktoré dnes nie je čas.

Prečo ste začali a prečo hráte dodnes?
»
Mňa divadlo vždy bavilo. Bol to akoby môj paralelný svet. Jeden je ten od pondelka do nedele, ktorý si tu tak nejako žijeme – v škole, v práci, doma, s rodičmi, s partnermi… a divadlo bol pre mňa ten druhý – svet tmavého javiska, svetiel, kostýmov, fantázie, ilúzií, predstáv, myšlienok zhmotnených do obrazov, slov a hudby. Bavilo ma vymýšľať: už ako dieťa som žil v zvláštnom svete predstáv, o ktorých som vedel, že sú iné, ako predstavy mojich súrodencov, a ktoré som často nevedel vyjadriť, verbalizovať, len som sa nimi tak unášal vo svojej fantázii. Keď som šiel večer po ulici, predstavoval som si, že sa vietor mení na zvuk organu a z diaľky prichádza postava. Prichádza ku mne a hovorí niečo, čomu nerozumiem, ale opája ma pocitom príjemného strachu, napätia, o ktorom viem, že je čierne, ale neublíži mi. Ten pocit si pamätám dodnes. Keď som počúval ako dieťa veľkonočné pašie, veľmi plasticky som si to predstavoval – všetky tie postavy, udalosti a viem, že mi boli vždy krátke, nad niečím som sa zamyslel a bolo po pašiách. Veľa z toho teraz môžem vidieť pred sebou na javisku ako niečo, čo som si vždy predstavoval, čo som mal v hlave, ale nenapadlo by mi, že sa to raz môže stať skutočnosťou. A to je aj odpoveď na druhú časť otázky, prečo to robím dodnes.

Pripravujete v súčasnosti aj iné predstavenia, okrem I.N.R.I. a  Krvavých dejín počas EĽRA?

» Tak, ako každý rok, pripravujeme rozprávku na Kežmarskom hrade a Krvavé dejiny. Na iné niet času. Keďže je to len naše hobby a robíme to popri práci, viac by sme nestíhali. Už mám takmer hotovú rozprávku o veľmi dobrom, ale strašne nešikovnom princovi, ktorý pokazí všetko, na čo sa pozrie. Robí všetko, čo ho naučili, ale zabúda pritom, že MYSLIEŤ môže aj sám. Tento náš smoliar si hľadá ženu, a keďže ho naučili, že musí byť princezná, tak vyberá medzi princeznami. Vôbec sa mu nedarí, ale veľmi sa snaží. Je to smiešne, veselé a dobre sa to skončí. V rámci projektu Krvavé dejiny pripravujeme tento rok mimoriadne odvážny príbeh, aký sme ešte nikdy nehrali. Nechcem o ňom zatiaľ hovoriť viac, sami o ňom veľmi veľa diskutujeme, ako ho uchopiť, ako postaviť, aby ho diváci prijali s pochopením. Ide o mimoriadne atraktívnu tému, oveľa aktuálnejšiu, ako sme si o nej mysleli pred rokom, keď sa tento nápad zrodil. Ešte musím veľa hovoriť s odborníkmi, ale keď to vyjde, budú to Krvavé dejiny, aké sme ešte nikdy nehrali a verím, že diváci zažijú opäť jeden netradičný večer v tmavých miestnostiach Kežmarského hradu. Napokon – práve tam sme našli tému, o ktorej ešte budeme hovoriť.

Eleonóra Olšavská