Pavol Barabáš: Mal som jedny vibramy, spotené tričko a pocit, že som najšťastnejší človek na planéte

Už túto sobotu si môžete na nádvorí Kežmarského hradu pozrieť špeciálnu predpremiéru nového filmu cestovateľa a režiséra Pavla Barabáša. Týka sa vysokohorských nosičov. Zbytok Slovenska si na film počká do septembra.

Reziser Pavol Barabas

Režisér Pavol Barabáš. Snímka: K2 Studio

Dokumentárny film Sloboda pod nákladom nahliada do duší vysokohorských nosičov. Môže bežný divák, ktorý nikdy nosičom nebol, úplne pochopiť týchto ľudí?
» V tomto dokumente to ani nebola snaha o pochopenie sveta vysokohorských nosičov, pretože ani samotní nosiči na otázku, prečo robia toto remeslo, nevedia presne formulovať odpoveď. Ostanú zaskočení. Vybral som si štvoricu nosičov, ktorí prišli do Tatier ako mladí chlapci v 60-tych rokoch. Hoci dnes sú už v dôchodkovom veku, s ťažkými nákladmi ich stále môžeme stretnúť na tatranských chodníkoch. A nielen počas pekných letných dní, ale i v sychravej jeseni, zimných fujaviciach a jarných búrkach. Tak teda prečo robia toto remeslo? Pretože ho majú radi. A môžu žiť vo Vysokých Tatrách.

Sám ste ako nosič strávili deväť sezón na Zbojníckej chate. Čo vám nosenie v Tatrách dalo, čím vás zmenilo?
» Tak ako mnoho mojich predchodcov a nasledovníkov, aj mňa toto remeslo v tom veku začalo formovať. Mal som 17 rokov, jedny vibramy, spotené tričko, ale mal som pocit, že som bol najšťastnejší človek na planéte, že môžem byť v Tatrách. Vynáška odo mňa vyžadovala dôkladne sa sústrediť na každý krok, každý nádych, naučiť sa prekonávať bolesť. Vtedy som ešte netušil, že je to určitým spôsobom meditatívny, bezmyšlienkovitý stav, ktorý ma robil spokojným. To najdôležitejšie, čo ma nosičstvo naučilo, je, že čo si naložíš na chrbát, musíš doniesť do cieľa.

Dá sa jednoducho odpovedať na otázku, prečo sa ľudia dajú na toto rizikové, neefektívne a náročné povolanie?
» Jedni to robia kvôli tomu, že chcú byť v Tatrách. Ďalší chcú spoznať sami seba v náročných situáciách. Iní kvôli peniazom či obdivu. Otázka je, koľkí vydržia, koľkí si zamilujú neskutočnú námahu. Dobrí nosiči vyrážajú zavčasu ráno, vyhýbajú sa ľuďom, nechcú byť vyrušovaní pri svojej robote.

Vysoké Tatry sú posledným miestom v Európe, kde sa ešte nosičstvo zachovalo. Prečo podľa vás sme túto tradíciu uchovali práve my, Slováci, a inde vymizla?
» Napríklad ani na poľskej strane Vysokých Tatier sa nikde na chaty tovar nevynáša. V Nepále majú nosiči limit 25 kg. U nás sú bežné vynášky okolo 80 kg. Túto tradíciu uchovávajú chatári na vysokohorských chatách. Niektorí z nich sami nosia i teraz. Hoci helikoptéra je ekonomicky výhodnejšia. Ako hovorí Viktor Beránek z Chaty pod Rysmi: „Pivo, ktoré vynesiem na chrbte, chutí lepšie ako to privezené helikoptérou“. Ide aj o stratu rozmeru ľudskosti na chatách, keby boli nosiči nahradení technikou. Aj turisti, ktorí počas svojho výstupu stretnú nosiča, pristupujú k tovaru na chate úplne inak.

Z filmu Sloboda pod nákladom. Snímka: K2 Studio

Z filmu Sloboda pod nákladom. Snímka: K2 Studio

Dokument o nosičoch ste sa snažili nakrútiť už pred 10 rokmi, no nedokončili ste ho. Teraz tvrdíte, že dozrel čas. V čom ste sa vy alebo vaše vnímanie za ten čas zmenili?
» Najhoršie sa robia filmy s témami, ktorá poznáte najlepšie, o ktorých máte množstvo informácií. A dokument o nosičoch som chcel urobiť poriadne, lebo je to remeslo, ktoré, ako som už spomínal, formovalo i mňa. Mnohí nosiči sú mojimi kamarátmi a stále sa pohybujem v tejto komunite. Pred niekoľkými rokmi som sa venoval extrémnym expedíciám, dokončoval som mnohé iné filmy, a tak som sa nevedel na túto tému úplne sústrediť. Uvedomil som si, že stará generácia nosičov môže z roka na rok z Tatier potichu odísť a práve oni sú tými vzácnymi svedkami dávnej nosičskej éry.

Čo by ste chceli, aby tento dokument zanechal v divákoch?
» Najšťastnejší ľudia sú tí, ktorí majú svoju prácu radi. Vtedy sú ochotní robiť ju aj do vysokého veku, aj keď je extrémne ťažká. Starí ľudia sú v našej spoločnosti často akoby na obtiaž. Ale myslím si, že tak ako v každej inej kultúre, by sme mali ich skúsenostiam načúvať.

Prečo ste si ako miesto predpremiéry vášho dokumentárneho filmu vybrali práve Kežmarský hrad?
» Nádvorie Kežmarského hradu je mystické miesto a letné kino s tým spojené dodáva predstaveniu zvláštnu atmosféru. Minulý rok sme tu s úspechom premietali film Suri. A keďže sú dvaja protagonisti dokumentu Sloboda pod nákladom – Laco Kulanga a Peter Petras – práve z Kežmarku, tak sa nám zdalo vhodné urobiť nosičskú predpremiéru tu pod Vysokými Tatrami. Verím, že v ten večer dôjde mnoho priaznivcov Tatier. Dokument bude mať oficiálnu premiéru 1. septembra a do kín ho distribuuje Asociácia filmových klubov.

Čo bolo z profesionálneho hľadiska pre vás osobne najväčším nákladom?
» Neviem rýchlo odpovedať, ale myslím, že je ním každý môj dokumentárny film. Od myšlienky nakrútenia až po distribúciu v kinách. Je jedno, či je to dokument z pólov Zeme, hlbokých jaskýň alebo tu z Tatier. Každý jeden sa snažím dokončiť tým najčistejším spôsobom tak, ako ma to naučilo nosičské remeslo. Mária MLAKOVÁ