Policajt po misii: Hneď vidno, kto uteká pred vojnou a kto ide za vidinou peňazí

Tomáš Senko sa 24. júla vrátil z misie v Macedónsku. Proti nelegálnej migrácii tam slovenskí policajti pomáhali už po tretíkrát.

Tomáš Senko na grécko-macedónskej hranici. Snímka: archív TS.

Tomáš Senko na grécko-macedónskej hranici. Snímka: archív TS.

Stretával rodiny s malými deťmi. Všetko, čo mali v ruksakoch, bolo ošatenie, v rukách držali posledné jedlo. Stretával aj skupinky mladých mužov, ktorí biedou a strachom o život netrpeli. Otvorene hovorili, že ich cieľom je lepšia budúcnosť v Európe. O mesiaci v Macedónsku rozpráva 23-ročný policajt Tomáš Senko zo Starej Ľubovne.

Kde 25 slovenských policajtov slúžilo a čo bolo vašou hlavnou úlohou?
» Sú dva prechody na grécko-macedónskych hraniciach – Stary Doyran a Gevgelija. My, Slováci pôsobíme v Starom Doyrane, okrem nás tam sú už len Macedónci. Našou úlohou bolo zabezpečovať verejný poriadok a hlavne prehľadávať lesy, lúky a polia na 25-kilometrovom úseku, ktorý nám bol pridelený, lebo práve tadiaľ migranti chodili. Do ťažko prístupných terénov v kopcoch, lesoch a krovinách sme chodievali pešo, čo bolo dosť náročné. Pravidelne sme kontrolovali aj okolité dedinky.

Opíšte, ako vyzeral váš pracovný deň.
» Pracovali sme ako doma – denná, nočná služba a dva dni voľno. V teréne boli stále tri hliadky, jedna začínala o 7.00 h, ďalšie dve o 8.00 h. Bol tam nepretržitý výkon. A môj pracovný deň: Nastúpil som o ôsmej ráno, vyzdvihol som si zbraň, inštruktáž a išiel som do terénu. Celých 12 hodín som hliadkoval v lesoch.
Keď sme mali voľno, pozreli sme si nejaké pamätihodnosti v mestách. Väčšinou sme sa však zdržiavali v hoteli, kde bola aj posilňovňa.

Domáci vnímali policajtov skôr pozitívne?
» Policajných hliadok bolo dosť, bolo nás vidno. Obyvatelia sa správali priateľsky a bolo cítiť, ako sú radi, že sme tam. Na Slovákov boli už zvyknutí. Macedónski policajti majú dobrú spoluprácu s občanmi. Vedeli zistiť, či domáci videli migrantov a či chodia cez dediny.

Ako sa domáci správali k migrantom?
» Macedónci s utečencami veľmi neprichádzali do styku. Tí sa dedinkám a mestám vyhýbali, chodili cez lesy. Vedeli, že keď prejdú cez nejakú dedinku, bude o tom polícia hneď vedieť. Tiež vedeli, že Macedónci ich tam veľmi nechceli, naopak – chceli, aby sa vrátili do svojej krajiny, alebo aby ostali v Grécku.

Darilo sa vám chytať nelegálnych migrantov?
» Boli aj služby, keď sme migrantov nechytili. Ale dá sa povedať, že skoro každú jednu službu sa niečo udialo. Či denná, či nočná, migranti to skúšajú stále. Ja som im aj celkom rozumel, pretože medzi nimi bolo veľmi veľa detí a mladých ľudí, starých ľudí bolo najmenej. Nebolo problém rozoznať, ktorí sú ekonomickí migranti a ktorí naozaj potrebujú pomoc a utekajú pred vojnou a nepokojmi.

Ktorá skupina prevládala?
» Môžem povedať iba svoj osobný názor – 80 percent ekonomickí migranti, 20 percent tí, ktorí naozaj utekajú pred vojnou. Bolo to vidno aj na oblečení, mobilných telefónoch alebo šperkoch. Jednoducho bolo jasné, kto ide za vidinou peňazí.

Spomínate veľa ekonomických migrantov aj malých detí. V médiách často počujeme, že utekajú najmä mladí muži. Tak kde je pravda – aspoň podľa toho, čo ste videli?
» Aj ja som šiel do Macedónska s tým, že nám hovorili, že tam budú skôr mladí ľudia. Bolo veľa mladých, to áno, viac mužov ako žien, ale bolo tam aj veľa detí. Či už to boli polročné deti, aj také sme tam stretli, trojročné, šesťročné… Tých detí mi bolo najviac ľúto, nemohli za to. Utečencom sme kontrolovali aj ruksaky, ale tam mali väčšinou oblečenie. Potraviny držali v rukách a mali ich dosť málo. Druhá vec je ten neporiadok, ktorý nechávali v lesoch, to bol úžas. Aj keď rozumiem, nebudú to predsa vláčiť so sebou. Ale keby to dali aspoň na jedno miesto, všetko rozhádzané po lese, všade papiere, plastové a sklenené fľaše, plienky.

Určite bol aj nejaký neočakávaný zážitok. Spomeniete si?
» Utečenci sa väčšinou presúvajú v skupinkách okolo 25 ľudí. Našli sa aj také, v ktorých boli len traja mladí muži. Raz sme ale šli s kolegom Macedóncom asi päť kilometrov do lesa, kde sme našli 52 migrantov. A tých 52 migrantov bolo treba eskortovať dole. Tam prišla armáda, naložila ich a brala cez hranice naspäť do Grécka. Keď skupina uvidela hustý les, rozutekali sa nám asi traja, toto sme nečakali. Ja som bol vpredu, kolega z Macedónska vzadu. On ich všetkých ponaháňal, pochytal a doviedol naspäť, ja som ostal strážiť skupinu. Nakoniec sa nám ich podarilo dole doviesť všetkých.

Ako vás vnímali utečenci? Aj ste sa s nimi stihli porozprávať?
» Mali voči nám rešpekt, nemôžem povedať, že by boli konfliktní. Snažili sme sa s nimi nadviazať aj komunikáciu. Po anglicky zvyčajne nevedia, mladší celkom vedeli, ale nechceli sa s nami veľmi rozprávať. Bolo vidno, že sa nás boja. Keď sme sa ich snažili trochu upokojiť, potom sa už s nami porozprávali, vysvetlili situáciu. Osudov bolo mnoho. Opisovali nám, ako to bolo v ich krajine a ako sa chcú mať lepšie. Niektorí nám na rovinu povedali, prečo majú byť v krajine, v ktorej sa majú zle a môžu ísť do lepšej.

K tomu, ako prišli až na grécko-macedónsku hranicu a čo im napríklad doma sľúbili prevádzači, ste sa dostali?
» K tomu nikdy nič nepovedali. Ani nebolo cítiť, že je niekto dominantný a vedie skupinu. Chodili sami.

A vráťme sa na začiatok. Prečo ste sa rozhodli, že idete na misiu?
» Hlavne tá skúsenosť ma lákala. To ma hnalo ísť, skúsiť, pozrieť sa, ako tam riešia migráciu, aká je v Macedónsku kultúra, aký majú ľudia postoj k polícii. Ja robím na obvodnom oddelení, tam som spolupracoval s hraničnou políciou. To už samo osebe je rozdiel. Samozrejme, tiež som si chcel zdokonaliť anglický jazyk.

Očakávania sa naplnili?
» Hlavne sa mi podarilo naučiť macedónsky (smiech). Človek po tých dvoch-troch týždňoch už ani po anglicky veľmi nerozpráva, skôr po macedónsky. Aj keď som rozprával po slovensky, rozumeli mi. Bol aj rozdiel rozprávať sa s kolegom, ktorý robil na macedónsko-gréckej hranici a ktorý robil na srbsko-macedónskej, s nimi to bolo ľahšie. A oni sa zase chceli naučiť niečo po slovensky. Ale slovenský jazyk je pre nich dosť ťažký.

Ak by bola možnosť, šli by ste ešte raz?
» Určite áno, aj niekam inam. S angličtinou problém nemám. A spoznávať nové krajiny, zistiť, ako sa robí v Grécku, Taliansku alebo Maďarsku stojí to za to. Kým je človek mladý, treba chodiť a skúšať.

Jana TOMALOVÁ