Editorial: Spomíname na zosnulých. A čo tí živí?

Maria-Mlakova

Tento týždeň sa nesie v znamení pamiatky a spomínania na našich zosnulých. Na cintorínoch stretávame vzdialených príbuzných, bývalých kolegov či známych, ktorých sme roky nevideli. A sviatok všetkých zosnulých nás tak, paradoxne, spája aj s tými živými. Našťastie – a hneď vysvetlím aj prečo.

Obzriem sa ešte za mesiacom, ktorý nám práve skončil. V októbri sme všade čítali a počúvali o tom, že je to mesiac úcty k starším. Akcie, vystúpenia, kultúrne programy… Pridám však jednu osobnú skúsenosť. Moja päťročná neter nám už dva týždne pred termínom s nadšením recitovala básničky z predstavenia, ktoré v škôlke nacvičovali pre starých rodičov. „Budeme mať aj kroje,“ oznámila nám asi trikrát hrdo. Učiteľky s deťmi skúšali naozaj dlho a keď nastal „deň D“, na stoloch sa objavilo občerstvenie pre babičky a dedkov – dokonca zákusky, ktoré dala škôlka napiecť v Kežmarku špeciálne pre túto príležitosť. Deti boli pripravené, na stoloch ste si naozaj mohli vyberať z jednoduchého, ale srdečného pohostenia, papierové slnečnice, ktoré deti zmajstrovali ako darček pre svojich starkých už čakali na odovzdanie, len… Len tí starí rodičia, pre ktorých to všetko bolo určené, akosi nedorazili. Teda, aby som nebola nespravodlivá, pár ich prišlo, ale ak by ste ich chceli spočítať, prsty dvoch rúk by vám bohato stačili.

Na koho si už nájdeme čas, ak nie na naše deti či vnúčatá? Viem, že to znie strašne moralizátorsky a z každej strany dnes počúvame, ako je na všetko málo času, aká je doba uponáhľaná, ako jeden pred druhým zatvárame dvere… Stali sa z týchto rečí už vlastne také frázy, ktoré len preletia okolo našich uší a žijú si ďalej svojím prázdnym životom. Veľké veci sa ale skladajú práve z tých najmenších a z na prvý pohľad banálnych rozhodnutí – či sa vyberiem zatlieskať svojmu vnúčaťu, aj keď je vonku sychravo, mám už iný program alebo sa mi jednoducho nechce. Spomínať na zosnulých, zháňať vence a slamienky na hroby je síce dôležité, ale obyčajná papierová slnečnica môže byť niekedy ešte podstatnejšia.

Mária Mlaková