Vianoce s lopatou, parenými buchtami a polievkou zo sáčku

Kto by si dal na štedrú večeru buchty na pare? Azda nik. Ani ja som to neplánoval, a predsa: ako vtedajší „člen personálu“ Chaty pod Rysmi som často práve počas voľných sviatočných dní chodieval v zime na zatvorenú chatu. Kde-čo porobiť, pokontrolovať, či je všetko v poriadku.

Zasnežené Tatry z Rysov. Snímka: Karin Bretzová

Zasnežené Tatry z Rysov. Snímka: Karin Bretzová

Tak bolo aj na Štedrý deň onoho roku. Stúpal som Mengusovskou dolinou k Chate pod Rysmi. Vedel som, že chatár je hore, nuž som mu šiel pomôcť. Roboty bolo až-až. Chata zasypaná snehom takmer po strechu. Nezostávalo iné, než sa chopiť lopaty a pustiť sa do roboty. Čakali na nás kubíky snehu – ten bolo treba odhádzať, aby nemokli múry a nechytala sa v chate pleseň. Robili sme to každú zimu. Počasie bolo ako vymaľované: modrá, slnkom zaliata obloha, iskrivý sneh a príjemný mráz. Nie div, že sme stratili prehľad o čase… Spamätali sme sa až vtedy, keď sa začalo stmievať. Robota však ešte nebola dokončená, a tak padlo rozhodnutie: zostaneme na chate a na druhý deň budeme pokračovať. Vidina štedrej večere v kruhu rodiny sa definitívne rozplynula. Naše rodiny však na to boli zvyknuté… Moje slová „idem na chatu a včas sa vrátim“ brala rodina vždy s veľkou rezervou.
Dolinu pohltila tma. V chate zima „ako v tanku“. Ani celodenné kúrenie nepomohlo vyhriať premrznuté múry. Sediac zababušení v bundách sme si začali pripravovať „niečo pod zub – niečo štedrovečerné pod zub“. Nemali sme so sebou žiadne veľké zásoby, nepredpokladali sme, že zostaneme na noc a keďže chata je v zime mimo prevádzky, ani v sklade toho veľa nebolo. Po úpornom hľadaní sme napokon predsa len čosi našli: na kosť zmrznuté parené buchty a vrecúško „Šumavskej bramboračky“ – klasickej polotovarovej práškovej polievky. Dátum spotreby na vrecúšku hovoril jasnou rečou: k buchtám si na štedrú večeru dáme polievku, ktorej „záruka“ sa skončila pred troma rokmi…

Tatry v srdci. Snímka: rov

Tatry v srdci. Snímka: rov

Začali sa prípravy. Zo snehu najprv natopiť dostatok vody a potom uvariť to, čo chata poskytla. A k tomu čaj s rumom. Toho bolo, našťastie, dosť. Jediné, čoho bol dostatok, nezamrznuté a hlavne – nie po záruke. Snažili sme sa pritom využiť každú drahocennú kvapku vody (snehu bolo síce dosť, ale to topenie trvalo veľmi dlho) a tomu zodpovedalo aj prestretie štedrovečerného stola: jeden hrniec podivnej hmoty, ktorá vznikla z už spomínanej Šumavskej bramboračky, dve lyžice a jeden tanier so štyrmi parenými buchtami bez akejkoľvek posýpky či pomastenia. Akurát hrnček s čajom sme mali každý svoj. Začala sa najnezvyčajnejšia štedrá večera v mojom živote. Ale mala ohromné čaro! Rodinu nám nahradil nezabudnuteľný zážitok z toho, keď sme vyšli pred chatu a videli vo svite mesiaca celú tú zimnú nádheru. Vyzeralo to, ako keby všetka tá krása okolo patrila iba nám dvom… V duchu sme boli s našimi rodinami a sypali sme si popol na hlavu kvôli nášmu sebectvu. Vedeli sme však, že naše rodiny to pochopia s vedomím, že prežívame svojský, ale prešťastný Štedrý večer… Jaroslav ŠVORC