Krvavý sneh pod Tatrami

Koncom januára tohto roku uplynulo 72 rokov od oslobodenia Vysokých Tatier a podtatranského regiónu.

Pamätník padlých v I. a II. svetovej vojne vo Vernárii. Snímka: rov

Dňa 27. januára 1945 boli oslobodené mestá Kežmarok, Spišská Belá a Spišská Stará Ves, 28. januára mesto Poprad a 29. januára 1945 bolo zavŕšené oslobodenie Vysokých Tatier. Oslobodzovanie takmer celého popradského a kežmarského okresu našťastie prebehlo bez väčších bojov. Ťažšie boje sa odohrali iba na prístupoch ku Kežmarku a Spišskej Starej Vsi, v okrese Poprad sa bojovalo iba v priestore Štrby. Počas postupu sa, samozrejme, vyskytli aj menšie strety s nepriateľom, tie ale nemali dlhé trvanie. Napriek tomu však zahynulo mnoho vojakov Červenej armády a príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR. A nielen vojakov, o život prišlo aj niekoľko obyvateľov.

Prvou bol Toporec
Pri oslobodzovaní Toporca, ktorý bol prvou oslobodenou obcou okresu Kežmarok, padli dňa 26. januára 1945 dvaja vojaci Červenej armády (ČA). Bol to gard. voj. M. M. Vaľko a identitu druhého sa mi nepodarilo zistiť. Pochovaní boli na miestnom cintoríne. 27. januára 1945 bolo oslobodené mesto Spišská Stará Ves. V ťažkých bojoch o centrum Zamaguria padol príslušník ČA V. M. Dubovickij. Pri oslobodzovaní Spišskej Belej padol v ten istý deň neznámy vojak ČA. V bojoch o okresné mesto Kežmarok padol neznámy dôstojník ČA, vojak V. N. Michajlovič a ďalší dvaja neznámi sovietski vojaci. Pri Huncovciach padla neznáma príslušníčka ČA v hodnosti podporučík a neznámy sovietsky vojak. Pri Veľkej Lomnici zahynul neznámy major ČA a serž. P. E. Ševčuk.

Klub vojenskej histórie Tatranskí vlci Poprad. Snímka: archív PN

Aj keď tu neboli ťažké boje, obetí bolo viac než dosť
Počas oslobodzovania okresu Poprad bol najtragickejším dňom 28. január 1945. Toho dňa zahynuli v Hôrke traja sovietski vojaci. Keďže ich roztrhala mína, nepodarilo sa ich identifikovať. Pochovaní boli na cintoríne v Hôrke – časť Ondrej. V Švábovciach výbuch míny smrteľne zranil sovietskeho vojaka Nikitu Soroja. O niekoľko kilometrov ďalej, na križovatke ciest Hozelec – Gánovce – Poprad, zahynuli pri výbuchu míny traja obyvatelia obce Gánovce. 17-ročný Ján Šašura, 36-ročný Michal Lačný a 36-ročný Ján Gergoš sa na konskom povoze presúvali z Gánoviec do Popradu. Na ceste zo Svitu do Batizoviec zahynuli taktiež pri výbuchu míny 55-ročný Ján Bruk z Gerlachova a 43-ročný Ivan Borys z Batizoviec. V bojoch pri Štrbe zahynul 42-ročný robotník Karol Sedláš zo Štrby. Pri Tatranských Matliaroch padol neznámy vojak ČA. Za tieto dva dni mali pri oslobodzovaní podtatranských obcí straty aj československé jednotky. V bojovom denníku 1. čs. armádneho zboru v ZSSR je uvedené, že v dňoch 27. a 28. januára 1945 zahynulo 20 a zranených bolo 33 československých vojakov. Ich mená sa mi napriek všetkej snahe nepodarilo zistiť.
Aj nasledujúce dni priniesli ďalšie obete. 29. januára 1945 pri odstraňovaní mín na ceste vedúcej z Popradu do Štrby zahynul sovietsky ženista voj. N. V. Sorokin. Počas bojov o Štrbu zahynul v ten istý deň sovietsky mínometník st. serž. I. E. Švager a neznámy sovietsky vojak. Dňa 30. januára 1945 pri výbuchu míny na križovatke ciest Svit – Lučivná – Štrba zahynuli členovia posádky samohybného dela gard. st. serž. N. S. Anikašin a gard. efr. P. P. Jeremenko. 31. januára 1945 zomrel na následky ťažkých zranení v poľnej nemocnici v Matejovciach serž. Tojbak Elmuratov z Kazachstanu.

Pomník padlým sovietskym vojakom na starom popradksom cintoríne. Snímka: archív Podtatranského múzea

Poctivý výskum prináša nielen mená padlých
Ako som už spomínal, aj napriek tomu, že územie podtatranského regiónu bolo oslobodzované bez väčších bojov, vyžiadalo si značné množstvo obetí. Väčšina vojakov zahynula v priamych bojoch. Ustupujúce nemecké jednotky však nastražili na cestných komunikáciách aj veľké množstvo mín. Tie dokončili dielo skazy…
Na cintorínoch v Poprade – Veľkej, Batizovciach, Štrbe, Lučivnej, Kežmarku, Veľkej Lomnici, Spišskej Belej, Spišskej Starej Vsi, Toporci a ďalších podtatranských obciach boli pochovaní aj mnohí ďalší vojaci Červenej armády. Tí však zomreli na následky zranení a chorôb v poľných a štátnych nemocniciach po prechode frontu, v rozmedzí februára a mája 1945. Všetci boli po vojne exhumovaní a pochovaní na Verejnom cintoríne v Košiciach. Na niektorých cintorínoch po nich zostali iba náhrobné kamene ako pamätníky. Identitu mnohých padlých vojakov, ktorí zahynuli pri oslobodzovaní kraja pod Vysokými Tatrami, sa už zrejme nepodarí nikdy zistiť. V roku 2016 sa mi podarilo zistiť mená šiestich príslušníkov ČA, ktorí boli viac ako 70 rokov vedení ako neznámi. Po prvýkrát sú ich mená a hodnosti zverejnené v tomto článku. Sú to: gard. voj. M. M. Vaľko, serž. P. E. Ševčuk, voj. N. V. Sorokin, st. serž. I. E. Švager, gard. st. serž. N. S. Anikašin a gard. efr. P. P. Jeremenko. Na overovaní a zistení mien ďalších padlých intenzívne pracujem.
Nikdy nezabudnime na to, ako ľahko sme slobodu stratili a ako ťažko za cenu veľkých obetí sme ju dobýjali späť.

Marcel Maniak,
autor je amatérsky
vojnový historik