Na tragický Silvester spomína záchranár Jaroslav Švorc

Posledný deň v roku býva zvyčajne veselý a spojený s dobrou náladou. Aj priebeh posledného dňa roku 1987 nasvedčoval, že to bude Silvester ako sa patrí. Prekrásne slnečné počasie vylákalo do dolín mnohých návštevníkov Vysokých Tatier. Predzvesťou silvestrovskej noci sa mali stať túry v našich veľhorách. Okrem teplého slnka a bezoblačnej oblohy však v dolinách čaká aj vetrom ubitý sneh, vo vyšších polohách tvrdý ako skala. Práve ten bol napokon príčinou toho, že som Silvester roku 1987 prežil tak, ako som ho prežil…

Ilustračná snímka: GT

Ilustračná snímka: GT

Aj ja sa chystám na vítanie nového roka. Len tak, v košeli, s vyhrnutými rukávmi umývam na dvore auto na novoročné návštevy. Okom hodím na Tatry, ľutujúc, že som sa dnes nevybral niekde prejsť. V tej chvíli ani netuším, že sa ešte nachodím až-až… Už sa stmievalo, keď som skončil prácu. Rýchlo sa ešte umyť, obliecť a potom sa už len oddať rozvoniavajúcej kapustnici i silvestrovskému večeru. Vtom zazvonil telefón…
Nie, nešlo o žiadne silvestrovské želania rodiny. Tentoraz volá službukonajúci v Dome horskej služby v Smokovci a z jeho slov je jasné, že potrebuje všetko, „čo má ruky a nohy“. Veď teraz, o pol piatej podvečer na Silvestra, prebieha súčasne už niekoľko záchranných akcií, pričom „tá naša“ sa práve začína. Niet času na dlhé reči. Namiesto kapustnice a rezňa so šalátom na prestretom stole kus slaniny v batohu, miesto šampanského termoska s čajom, vyžehlené „tesiláky“ rýchlo vymieňam za teplé golfky a namiesto papúč si obúvam zimné vibramy… So slovami: „Dovidenia v budúcom roku!“, sa lúčim s rodinou a vzápätí moje nablýskané auto smeruje do Starého Smokovca. Tu, v Dome horskej služby, je plno ľudí. Okrem tých, čo sa chystajú na záchrannú akciu, alebo sa z inej práve vrátili, sa tu motá aj niekoľko okoloidúcich, ktorí podľa výrečnosti a chôdze, už zrejme „silvestrujú“ od rána. Chcú nám silou-mocou gratulovať k novému roku a ani za svet nechcú pochopiť, že teraz na to naozaj niet času. A tak sa urazene a so slovom „Frajeri!“ vytackajú z budovy. My berieme pripravený materiál, kanadské sane a preplnená sanitka vyráža v ústrety silvestrovskej noci. Kým sa naše auto štverá po ceste na Hrebienok, vedúci akcie nás v kabíne zoznamuje s nehodou, ktorá sa stala pred desiatkami minút pod vrcholom Slavkovského štítu, kde sa jeden z dvojice nemeckých turistov zrútil dolu zľadovateným žľabom.
Vystupujeme z áut. Naväzujeme na sane laná, aby sme sa do nich mohli „zapriahnuť“. Je už úplná tma, chlapi z lyžiarskeho vleku sú dávno preč, nuž s jeho pomocou počítať nemôžeme. Náš „štvorzáprah“ sa teda vydáva hore strmým lyžiarskym svahom po vlastných. Musíme sa dostať až k hornej stanici vleku, aby sme potom mohli traverzovať do žľabu, v ktorom sa nehoda odohrala. Svah nám dáva poriadne zabrať. Ťahať nie najľahšie sane týmto terénom je vysiľujúce. Je nás však viac, nuž sa poctivo striedame. Konečne sme na konci svahu. Odbočujeme doľava a traverzovaním úbočia Slavkovského štítu hľadáme „náš žľab“. Po niekoľkých stovkách metrov doň prichádzame. Nie sú tu ale žiadne stopy po páde. Postihnutý je zrejme niekde nad nami. Nezostáva nič iné, len sa opäť zapriahnuť do saní a stúpať priamo hore žľabom. Niektorí šliapeme vpredu a robíme stopu tým, čo ťahajú sane. Sneh je však veľmi zlý – kým hore je tvrdo, tu sa prepadávame až po pás. Naviac, sane i laná, na ktorých ich ťaháme, sa neustále zachytávajú o konáre kosodreviny. Po hodine vysiľujúcej driny sa pred nami na bielom snehu náhle zjaví čosi tmavé. Sme na mieste. Postihnutý leží v žľabe dolu hlavou. Neprirodzene rozhodené ruky i poloha tela sú už na prvý pohľad jasným dôkazom, že nežije. Naša pomoc je márna. Aj v tme sa snažíme očami preniknúť hore žľabom k miestu, odkiaľ spadol. Zhodne konštatujeme, že je od nás niekoľko stoviek metrov vyššie. Iste zahynul okamžite. Takýto pád prežiť by bolo hádam nemožné… Ujímame sa práce. Mŕtve telo balíme do celty a priväzujeme na sane. Pod popruh ktosi z nás vsunie vetvičku kosodreviny. Je to starý zvyk a aj my ho dodržiavame. Posledný dotyk tatranskej prírody…
Začíname zostupovať, trvá vyše hodiny, kým prídeme k autu na Hrebienku. Z recepcie zotavovne voláme na políciu, oznamujeme nehodu a onedlho ukladáme mŕtve telo na smokoveckom cintoríne do márnice. Naša práca sa skončila. Viac sa – žiaľ – urobiť nedalo.
Necelú hodinu pred polnocou sa ešte stretávame v Dome horskej služby. Ukladáme do skladu mate­riál z akcie, službukonajúci nám medzitým približuje priebeh dňa, ktorý sa práve končí: päť záchranných akcií, pričom pri dvoch z nich sme v boji o život boli postavení už iba do úlohy štatistov. Okrem tragického pádu pod Slavkovským štítom sa skončil smutne aj pád 18-ročného mladíka vo Velickej doline. Na jeden deň nešťastia až-až.
Bez dlhých rečí, si vo dverách podávame ruky a rozchádzame sa. Do konca starého roku chýba 5 minút, keď skladám z chrbta batoh. Ešte pár minút sledujem program, no napokon ma zmáha únava. Skôr, než vypnem televízor, zachytím hlásateľkine slová: „Verím, že ste dnes prežili príjemný večer“… (jšv)