Filmový klub Iskra zvolili kolegovia za najlepší na Slovensku

O cene za naj filmový klub roka 2017, trendoch vo filmovom priemysle či o tom, čo sa Kežmarčanom na plátne páči a nepáči, sme sa rozprávali s dramaturgom filmového klubu Borisom Švirlochom.

Boris Švirloch pri preberaní ceny za najlepší filmový klub. Snímka: Daniel Dluhý

Aká cena to poputovala pre Filmový klub Iskra?
» Je to výročná cena Asociácie slovenských filmových klubov za najlepší filmový klub uplynulého roku. Cena sa vyhlasuje každý rok na otvorení medzinárodného filmového festivalu Febiofest v Bratislave. Tohto roku to bolo vo štvrtok 2. marca. Okrem ceny pre filmový klub si cenu prevzal aj Paľo Barabáš za najlepší klubový film, ktorý minulý rok distribuovala asociácia, a to Sloboda pod nákladom. Symbolicky je to späté aj s nami, pretože tá najväčšia akcia, ktorú sme minulý rok organizovali, bola práve predpremiéra tohto filmu na hradnom nádvorí.

Aké sú kritéria na udelenie ceny?
» Udeľuje ju asociácia na základe hlasovania všetkých filmových klubov na Slovensku plus to ešte potom schvaľuje a odobruje výkonný výbor asociácie tesne pred festivalom. Filmové kluby sa pravidelne minimálne dvakrát do roka stretávajú na seminároch. Debatujeme, rozprávame sa spolu a vieme, čo kto robí. Pomocný faktor je aj návštevnosť. Musíme sa pochváliť, že aj vďaka filmu Sloboda pod nákladom sme za prvých desať mesiacov boli na piatom mieste – pred nami iba Bratislava, Banská Bystrica a Poprad a za celý minulý rok sme skončili na siedmom mieste.

Akým spôsobom zavážila veľká predpremiéra Barabášovho filmu Sloboda pod nákladom?
» Mala odozvu nielen u nás, ale aj v asociácii. Viac ako 500 platiacich ľudí je výborné číslo. Hovorilo sa o tom aj medzi klubistami.

V Kežmarku sú aj časté návštevy tvorcov a protagonistov na premietaniach. Ako ste získali kontakty?
» Prvá návšteva, ktorú sme zorganizovali, bol náš rodák Juraj Herz. Bol tu v roku 2011, keď si prevzal aj čestné občianstvo a bol môj dávny sen, aby sa pán režisér vrátil do Kežmarku. Túto návštevu sa mi podarilo vybaviť cez jeho brata, ktorý tu žije. Potom to šlo postupne. Ďalšia návšteva bola Iveta Grófová, ktorú som vybavoval cez Otta Vojtička. Veľmi mi pomohol Dano Dluhý, ktorý študoval v Bratislave na VŠMU. A potom, keď už raz režiséri prišli, získal som aj ja na nich kontakt a ďalšie kontakty. Teraz sa aj vracajú, niektorí boli u nás už trikrát.

Aké momenty vám najviac utkveli v pamäti za takmer sedem rokov fungovania filmového klubu?
» Určite budem spomínať na tú prvú akciu, lebo bol ozaj môj sen „dotiahnuť“ Juraja Herza domov. Čo sa týka návštevnosti a popularity filmu, doslova šialenstvo bolo, keď prišiel pán režisér Kaboš s filmom Všetky moje deti o farárovi Kuffovi. To sme kino ešte so starou kapacitou 250 miest vypredali za jeden týždeň päť alebo šesťkrát. Za prvý týždeň mal film na celom Slovensku okolo 4-tisíc divákov a z toho vyše tisíc iba v Kežmarku, to bolo vynikajúce. Najviac divákov na jedno premietanie prišlo na Pavla Barabáša.

Mnohí tvrdia, že kinoklubové filmy sú „pritiahnuté za vlasy“. Alebo že filmy, ktoré vyhrávajú ceny, sú motivované politicky. Súhlasíte?
» Sú také trendy, aj na Oscaroch bolo vidno, že to bolo trochu spolitizované. Z prezidenta Trumpa sa dajú robiť žarty, ale postaviť celý program na tom, že od začiatku do konca si z neho budeme uťahovať, je trochu pritiahnuté za vlasy. Čo sa týka kinoklubových filmov, je ťažko vôbec povedať, čo je klubový film a čo už je artový film, hranica je veľmi tenká.

Podľa čoho vyberáte filmy? Selektujete štýlom „toto by už bolo príliš“?
» Hlavne od asociácie berieme takmer všetky filmy. Občas vyberám aj od iných distribútorov, najmä keď sú to filmy od slovenských tvorcov, ktorých chcem pozvať. A tiež vyberám filmy, ktoré uspeli na festivaloch. Tie filmy nemusia byť hneď „pecka“, ale je to trošku zárukou toho, žeby mohli divákov zaujímať.

Čo ťahá Kežmarčanov do kina?
» Horská téma je istota. Aj preto som šiel veľmi silno za premiérou Barabášovho filmu, lebo to má silný potenciál. Silné sú aj témy, ktoré ľudia poznajú zblízka, ako Všetky moje deti o Marošovi Kuffovi. Čo ma mrzí je, že keď dáme starú klasiku ako napríklad Pulp Fiction alebo Vtedy na Západe, ľudia najprv vravia – to si chcem pozrieť v kine, je to iný zážitok ako doma na televízore. Ale ten prvotný záujem upadá a v deň, keď má ísť film, si povedia – a veď som to už 15-krát videl, načo by som šiel.

Čo chystáte pre klubistov najbližšie?
» Už po štvrtýkrát organizujeme Febiofest. Tento rok to bude od 20. do 23. marca a okrem dopoludňajších premietaní pre škôlky a školákov sme večer pripravili štyri premietania. Prvýkrát to organizujeme spolu s Popradom. Program sme koncipovali tak, aby si diváci mohli iné filmy pozrieť v Poprade a iné v Kežmarku. Počtom filmov sa to nevyrovná, ale osem dní v Poprade a Kežmarku je o deň viac ako v Bratislave (smiech).


Jana Tomalová