Úspešná kresba amatérky

Patrí k tomu miestu neodmysliteľne; kaplnka na Symbolickom cintoríne v Mengusovskej doline vo Vysokých Tatrách. V tejto podobe ju postavili po riadne hlasnom erdžaní úradného šimľa.

Projekt kaplnky na Symbolickom cintoríne. Snímka: archív autora

Vždy keď sa na ňu pozerám, hovorím si: dobre, že erdžal! Všetko sa to udialo takto: V roku 1934 už naplno bežali práce na zriadení Symbolického cintorína, unikátnej to lokality v celosvetovom meradle. Otakar Štáfl, autor myšlienky, chcel na tom mieste kaplnku a Tatranská komisia Klubu československých turistov ako realizátor sa s touto myšlienkou stotožnila. Vyzvala architektov, aby kaplnku navrhli a napokon vybrala návrh architekta Horáka. Štátny referát na ochranu prírodných pamiatok však stavbu v prostredí limbového hája pod Ostrvou neschválil, lebo bola veľká, zložitá, nezodpovedala povahe miesta a samotnej myšlienke cintorína.
Muž zodpovedný za technickú realizáciu, Ing. Robert Vosyka, bol z celej situácie nešťastný. A keďže platí ono známe „Cherchez la femme – za všetkým hľadajte ženu“, stalo sa tak aj v tejto situácii. Vosykova manželka Marie, vášnivá amatérska maliarka (učila sa napr. u Jana Hálu) problém vyriešila. Chcú jednoduché? Budú mať! Chcú slovenské? Budú mať! Nakreslila – a schválili to komisie, úradníci, všetci. Firma Ovčáček z Popradu kaplnku postavila. Podľa akých projektov? Tie nik zo súčasníkov zrejme nevidel…
V decembri som mal telefonát, aký vezme dych každému amatérskemu historikovi. Volala dcéra vtedajšieho zodpovedného funkcionára KČST Alojza Lutonského, pani Mária Setničková: „Našla som ešte po otcovi nejaký projekt zo Symbolického cintorína. Máte záujem?“ Samozrejme, mal som. Po niekoľkých týždňoch ten arch papiera skončil v mojom archíve. A konečne viem, ako kaplnku nakreslila Marie Vosyková. Takto: Mikuláš Argalács