Pavol Barabáš: Z Tatier už vymizli silné lezecké kolektívy

Minulý týždeň mali v Košiciach predpremiéru dva úplne čerstvé dokumenty Pavla Barabáša o histórii slovenského himalájskeho horolezectva. A špeciálne o Tatrancovi Ivanovi Gálfym.

Režisér Pavol Barabáš. Snímka: K2 Studio

Máte za sebou predpremiéru vášho filmu Vábenie výšok. Je úplne čerstvý, dostrihaný len pred pár dňami.

» Ja ho ešte nepovažujem za dokončený, ale programový riaditeľ Peter Nágel ma prehovoril, aby som urobil takú skušobnú predpremiéru, také prvé divácke pozretie, práve v Košiciach na Art Film Feste, kde je náročnejšie publikum. Tak som si povedal: vyskúšam. Je v tom aj symbolika: práve z Košíc prišla po vojne do Tatier silná skupina lezcov ako Puškáš, Andráši, bratia Körtvelyésiovci, Szabóovci, Šuna i Juzek Psotka, ktorá začala určovať nové trendy v našich veľhorách.

Ak ho nepovažujete za dokončený, znamená to, že ho budete ešte upravovať?

» Táto verzia filmu Vábenie výšok je televízna, sú to teda dva 54-minútové diely, pretože tú dĺžku určuje televízna norma. Jeden diel má podtitul Ivan Gálfy, druhý diel Krutý Everest. Zdá sa, že tie filmy na divákov fungovali a nemusím ich prerábať. Keby to tak nebolo, sadnem si znovu do strižne. Teraz skôr rozmýšľam ako z toho urobiť jeden film, ktorý by oslovil divákov aj v kinách.

Vy ste teda pôvodne neplánovali dať ho do kín?

» S týmto úmyslom som film Vábenie výšok nerobil. Ani film Sloboda pod nákladom nebol určený do kinodistribúcie a nakoniec bol najnavštevovanejším filmom v Asociácii slovenských filmových klubov na Slovensku.

Aké teda sú vaše dojmy z festivalovej predpremiéry filmu?

» Ja si myslím, že každý autor, keď vyrába svoj film, tak nevie, aký je. Zamýšľa sa nad témou, nakrúca a zhromažďuje množstvo materiálu. Sú to často desiatky až stovky hodín. Z toho musí vyselektovať príbeh tak, aby film na prvé pozretie diváka zaujal. V tomto prípade, aby mu rozumeli nielen horolezci, ale aj obyčajní ľudia, ktorí o horolezectve nemajú žiadnu potuchu. V tom je kumšt nájsť v množstve nakrútených rozhovorov príbehy, ktoré divákov oslovia, lebo oni vlastne vždy rozhodnú o tom, či je film dobrý alebo nie.

Sála bola vypredaná a mali ste dlhé ovácie, diváci vám zrejme povedali, že ten film je OK.

» Tak to už cítite počas projekcie, ako sa hýbu diváci, či sa mrvia, kedy zatlieskajú. Napovie to aj diskusia, ktorá v tomto prípade nemala konca. Kedysi himalájskym horolezectvom žilo veľa ľudí a mnohých aj ovplyvnila táto generácia horolezcov, tak ako aj mňa.

V anotácii k vášmu filmu je napísané, že horolezectvo nezaujíma široké spektrum ľudí. Kinosálu ste však vypredali a mnoho ľudí sa na predpremiéru ani nedostalo. Čím to podľa vás je?

» Himalájske horolezectvo je šport o dosiahnutí vysnívanej osemtisícovky. Nejaký vrchol sa v našom živote snažíme dosiahnuť všetci a všetci musíme v sebe hľadať odvahu, silu i energiu na jeho zdolanie.

Prvý diel filmu hovorí o legende Ivanovi Gálfym. Prečo ste si vybrali práve túto osobnosť?

» Nad Ivanom Gálfym som rozmýšľal veľmi dlho, pretože aj v slovenskom himalájskom horolezectve boli obdobia, ktoré boli významné pre svoje svetové výkony, no bohužiaľ, nevyhli sa mu i tragické prehry. O mnohých Gálfyho expedíciách verejnosť ani nevie, lebo boli neúspešné – bez vrcholu, ale pre vývoj horolezectva boli dôležité. Uvedomil som si, že už je čas na nakrúcanie tejto histórie, lebo niektorí účinkujúci, Gálfyho súputníci, majú už 85 rokov. To je vek, kedy už človek s pokorou hodnotí svoj život, a inak sa pozerá, v tomto prípade i na pôsobenie našich horolezcov v Himalájach. Už sa nemusia hrať na hrdinov. Keď som nakrúcal tatranských nosičov, tiež som rozmýšľal, kedy bude najvhodnejší čas nakrútiť o nich film. A zdá sa, že som ten čas na zachytenie najstaršej generácie ešte aktívnych nosičov zvolil správne, že ich poznanie obohatilo divákov.

No a prečo práve Ivan Gálfy?

» Zaujal ma silný kolektív, ktorý dokázal uskutočniť odvážne himalájske sny. Kolektív však potrebuje človeka, ktorý rozpracuje víziu projektu, ktorý by zarezonoval aj vo svete. Je to neskutočne ťažká úloha, vybrať tých najlepších, zohnať financie i materiál, zorganizovať expedíciu a stmeliť rozdielne osobnosti. Ivan Gálfy to niekoľkokrát dokázal. Napríklad organizovaním prvovýstupu na Makalu alebo Lhotse Shar. Mňa však viac zaujala expedícia v roku 1987 na Everest, juhozápadnou stenou, ktorá patrí medzi najvyššie a najťažšie v Himalájach. Mal odvahu načrtnúť projekt, ktorý sa ešte nikomu nepodarilo preliezť a stále ostáva nezdolaný. Bohužiaľ, tá expedícia skončila tak, ako skončila. V základnom tábore pod Everestom prišli mladí lezci s požiadavkou, že chcú skúsiť alpským štýlom preliezť inú cestu v JZ stene, že expedičné horolezectvo ich už nenapľňa. Sily sa rozdrobili na dva veľké ciele a tak sa nepodarilo dokončiť ani jeden.

Z filmu Sloboda pod nákladom. Snímka: K2 Studio

Vy ste sa zamýšľali aj nad tým, prečo mladí dnes nie sú takí draví ako táto generácia. Dal vám tento film odpoveď?

» Film má v sebe ukrytých viac rovín. Toto je jedna z nich. Čo viedlo tých ľudí, aby na sebe neuveriteľne makali, aby sa dostali medzi najlepších a dostali sa von za železnú oponu? Veľmi pekne toto socialistické obdobie zhodnotil Michal Orolín: „Predstavte si to ako natlakovaný sud. Keď sa v ňom urobila dierka, tak tá voda mala úžasnú energiu. Keď sa však ten sud rozpadol, voda sa rozliala a tú energiu stratila.“ Vo filme som sa snažil zachytiť nielen prostredie pri každej expedícii, ale i  politickú situáciu, aká vtedy na Slovensku bola. Dnes si možno mladí ľudia kladú iné ciele. Dôležité je, aby ich vedeli porovnať s výsledkami generácie horolezcov v tomto filme. Možno vo filme nájdu svoje odpovede.

V najbližších rokoch teda ani neočakávate veľkú zmenu?

» Dnes je aj svetové horolezectvo o veľkých menách a jednotlivcoch. Myslím si, že progresívnejší kolektívny duch môže aj v dnešnej dobe posúvať hranice, ale ten sa zo známych príčin po roku 1989 vytratil.

Nebude teraz veľkou motiváciou úspech Michala Sabovčíka, ktorý s Petrom Hámorom vystúpil na Dhaulágirí?

» Nemá význam napodobňovať predchádzajúce generácie, ale ísť vlastnou cestou a prinášať niečo nové. Je v poriadku, že mladí ľudia si hľadajú nové cesty, kde by sa mohli realizovať. Bolo cítiť, že všetci chalanom veľmi držali palce. A to je pozitívne.

Michal Sabovčík je ústrednou postavou vášho dokumentu Stopy na hrebeni. Keď ste s ním vtedy točili, tušili ste, že sa v ňom ukrýva takýto potenciál?

» Ja som vždy rád robil filmy o ľuďoch, ktorí nie sú veľmi známi. Som rád, že Mišo je stále svojský. Veľmi mu držím palce a som veľmi vďačný Peťovi Hámorovi, že ho vzal a zasvätil do prostredia osemtisícových kopcov. To má veľký význam aj pre ďalší vývoj slovenského himalájskeho horolezectva. Vďaka Petrovi Hámorovi je tu ešte nejaká nádej na kontinuitu.

Vidíte rozdiel aj medzi generáciami horolezcov, ktorí lezú v Tatrách?

» Je v tom podstatný rozdiel. Kedysi bol bivak pod Voľou vežou, nazývaný Autobus, plne obsadený celé leto najlepšími horolezcami. Tí tam trávili čas nielen lezením, ale aj debatovaním o tom, čo horolezectvo znamená, aký mu dať moderný smer. Boli tam naozaj silné osobnosti, ktoré ovplyvňovali i mladých. Keď som robil na Zbojníckej chate, tak skoro rok dopredu si horolezecké oddiely objednali chatu na celý týždeň. Starí i mladí. Dedili sa tak myšlienky i poznanie. Chata bola týmto spôsobom stále obsadená. Dnes už takéto silné kolektívy stretnete na tatranských chatách veľmi vzácne.

Je to pohodlnosťou, inými možnosťami?

» Sme zaneprázdnení dnešnou dobou. Na poslednú chvíľu si povieme: aha, zajtra mám voľný víkend, tak skúsim niekoho zohnať na lezenie v Tatrách. Už to nie je ako kedysi, že si horolezec naplánoval letné, či zimné sústredenie na Téryho chate rok dopredu, aby sa tam vôbec dostal. A liezlo sa za každého počasia.

Máte teda za sebou predpremiéru dvoch nových filmov. Čo vás čaká najbližšie?

» Rád by som sa začal venovať aj vlastným expedíciám. Osobne ma to napĺňa, ale nerád o tom dopredu hovorím. Nie vždy sa z expedícii podarí nakrútiť film.

Máte veľa dokumentov aj z exotického prostredia. Aký je pre vás rozdiel točiť napríklad zabudnutý kmeň v Afrike v porovnaní s tatranskými nosičmi?

» Ďaleko väčšia zodpovednosť je robiť film z domáceho prostredia. Človek tomu musí obetovať omnoho viac času, lebo všetci Slováci sú odborníci na Tatry (úsmev). Pri neznámom kmeni môžete dať viac priestoru svojej fantázii a úvahám.

Vábenie výšok si budú môcť diváci pozrieť až v Poprade na Medzinárodnom festivale horských filmov. Plánujete ho prihlásiť aj na iné festivaly?

» Pre mňa osobne je popradský festival svetovým festivalom. Ja som na ňom vyrástol, a aj môj prvý film mal premiéru práve tam. Popradské publikum je veľmi vnímavé. Ja sa každý rok snažím prísť do Popradu s novým filmom. Som rád, keď tu zaujme a začne žiť vlastným životom. Že si ho žiadajú aj ďalšie festivaly.

Mária Mlaková

TRAILER k prvému dielu Vábenia výšok:

VÁBENIE VÝŠOK from Pavol Barabas on Vimeo.