Milan Glevaňák: Som hrdým Kežmarčanom a chcel by som tu urobiť veľké veci

Po úspešnej sezóne hokejbalistov vám prinášame rozhovor s prezidentom MŠK Vippokerpro Kežmarok Milanom GLEVAŇÁKOM.

Kežmarčania na čele s Glevaňákom získali v ročníku 2016/17 Hokejbalovej extraligy strieborné medaily. (Snímka: mik)

Aká bola vaša osobná športová cesta doteraz?
» Keď som bol malý chlapec, hrával som futbal. Potom som prešiel na hokej, ale musel som sa najskôr naučiť korčuľovať. Ťahalo ma to však do brány, a tak som sa stal brankárom. Najskôr v Kežmarku a od 7. triedy v Poprade, kde som ostal až do Á-čka. Medzi seniormi bolo náročne sa presadiť, tak som šiel späť do Kežmarku, kde som bol tretím gólmanom. Potom to boli ešte Michalovce, opäť Kežmarok a po vynechanej sezóne pre zranenie kolena som šiel do Francúzska. Keď som bol doma, tak som sa venoval aj hokejbalu a organizoval som aj rôzne akcie. Minulé leto som sa vrátil na hokejbalový Országh cup, pripravili sme charitatívnu akciu pre Filipa a zacítil som, že už tu chcem ostať a pomôcť kežmarskému hokejbalu – najmä mládeži. Vyhral som voľby na prezidenta klubu a momentálne som manažér, prezident, tréner detí a brankár A-mužstva. Všade, kde som hrával, nosil som číslo 31, lebo som sa narodil 31. októbra 1988.

Minulé leto ste sa teda posunuli na iný level a stali prezidentom klubu…
» Nemal som veľké manažérske skúsenosti, ale prešiel som si v kariére pár klubmi a poznám sa s mnohými ľuďmi. Vedel som, že mi dokážu pomôcť. Som hrdým Kežmarčanom a chcel by som tu urobiť veľké veci. Učil som sa časom a zistil som, aká veľká byrokracia panuje na Slovensku. Za úspechom stojí veľa námahy a niekedy býva bolestivý aj ten úspech, pretože sa niekedy neodpúšťa. Za jedinú sezónu nám vyšlo ešte viac vecí, než som chcel. Hlavne som rád, že sa zjednotila mládež do MŠK Worms Kežmarok a bola úspešná.

Jedna veľká žlto-modrá rodina. (Snímka: mik)

Rola prvého muža športového klubu primárne znamená zháňanie sponzorov a propagáciu.
» Mal som prísľuby, takže som vedel, že nejaké peniaze dokážem zohnať. Po minuloročnom bronze sa hokejbal trošku pozdvihol, no chýbala tu marketingová stránka. Šport bez diváka nie je športom. Propagácia bola veľmi slabá, no tento rok sa to zmenilo v celoslovenskom meradle. Pomohli hokejbalové stránky, televízia i ďalšie médiá. Dôležité boli citáty, videá, fotografie, články… My sme sa najviac zamerali na face­book, kde sme robili živé pozvánky alebo plagáty. Keď sa na to ľudia pýtajú, dajú sa zohnať aj sponzori, čo sa nám podarilo. Aj keď musím povedať, že niekedy sa nedodržia ani veci na papieri, nie ešte ústne dohody. Veľmi prospešné je aj to, že sme súčasťou MŠK Kežmarok, vďaka čomu máme dotáciu z mesta. Tentoraz to bolo 10 500 eur, čo má vystačiť od januára do decembra. Ostalo nám asi 140 eur, lebo sa nečakalo, že budeme hrať až finále. Jarnú časť sme začali dvojzápasom v Bratislave a taký trojdňový pobyt plus cesta a strava vychádza na 2 000 až 3 000 eur. V play-off to bola Považská Bystrica, tri dni Ružinov, ďalšie tri dni Skalica. Z MŠK šli len tieto najnevyhnutnejšie veci. Na dresy, čepele na hokejky, regeneráciu a podobne už treba mať sponzorov. Suma 10 500 eur od mesta nám nestačí a na takú sezónu by sme potrebovali tak 17 500 eur. Ďalšia dotácia je potom na mládež, kde výjazdy tiež niečo stoja a zároveň sme každú kategóriu prihlásili na Slovenské poháre. Ešte pôjdu najmladší U8 a U10 a im to vyjde tiež tak akurát. Muži skončili druhí, takže majú miestenku na Svetový pohár klubov, ktorý môže byť perfektnou propagáciou aj pre mesto, aj pre sponzorov. Budeme musieť poprosiť o dotáciu z mesta, tak dúfam, že nás podržia.

Budúcnosť hokejbalu v Kežmarku je ohrozená. Ako k tomu pristúpi mesto? (Snímka: archív)

Zároveň s vaším príchodom do klubu sa zmenil aj tréner.
» Niečo sme budovali a každá letná akcia nám vyšla. Týždeň a pol pred súťažou som sa dozvedel, že traja chlapci môžu odísť, no srdce zvíťazilo nad financiami a ostali. Na to mi Dávid Mikša povedal, že sa necíti ako hokejbalový tréner a že tu nemôže byť osem víkendov a nemôže viesť každý tréning. Potom som to ťahal ja aj s niektorými chlapcami. Ešte na Országh cupe som hovoril s Filipom Roháčikom, či by nechcel za nás nastupovať, lebo sa mi páčila jeho hra a prístup. Odpovedal mi, že ako hráč sa už necíti, ale že by vedel pomôcť po trénerskej stránke. Toho sme potom aj potrebovali, tak sme sa stretli a dohodli. Potom to síce nebolo ľahké, ale skončilo to úspešne a som rád, že prišiel k mužstvu. Vyžadoval najmä disciplínu a dravosť – behanie a streľbu. On má rád NHL a po jej vzore vyžadoval hru od nás, hokejbalových amatérov. Taktiež chcel vytvoriť kolektív, čo je základ.

O jednu priečku ste vylepšili historické umiestnenie v extralige. Aká bola sezóna po tej športovej stránke z vášho pohľadu?
» Veľmi som sa na sezónu tešil a pripravoval som sa na ňu aj s osobným trénerom. Hokejbal som si na začiatku užíval, no prišlo horšie obdobie, ktoré sa pohralo s mojou psychikou a nevedel som svoje funkcie skĺbiť. Dá sa povedať, že som odchytal každú minútu. Mužstvo som podržal, ale mohol som ukázať aj viac. Niektoré veľké šance som chytil, ale dostal som aj lacnejšie góly. Keď som sa trápil ja, trápili sa aj chlapci, lebo mi verili. Boli sme jedna veľká rodina, aj keď boli aj vnútorné problémy. Po zime som si povedal, že som sa sem prišiel baviť, niečo ukázať a v hre bola aj reprezentácia. Začal som na sebe viac pracovať, zmenil som myslenie, oranžovú loptičku som znova začal mať rád. A napriek váhaniu som prijal aj pozvánku do reprezentácie, kde som sa ukázal a užil si to. Vrátil som sa dobre naladený a na play-off som sa tešil ako malý chlapec. Aj po prehrách som sa cítil ako víťaz. Necítime sa vôbec ako porazení, veď šesťdesiat našich divákov v Skalici kričalo, že sme pre nich majstri.

Nad sily Kežmarku boli len Záhoráci. (Snímka: archív/mik)

Najmä semifinálová séria proti Ružinovu, ktorá vyvrcholia v nájazdoch posledného možného zápasu, bude pre vás pamätná…
» Chceli sme to tiež vyhrať na 3:0, no hneď v prvom sme doma prehrali. Potom sme zvíťazili a išlo sa do Bratislavy, kde sme tiež prehrali aj vyhrali a doma sme prežili klinickú smrť.  V tretej tretine sme inkasovali na 1:1, keď Ružinov do nej nastúpil úplne inak a všetci sme pozerali, čo sa to deje? Chlapcov už prepadával syndróm z minulého roku, keď semifinálovú sériu s Martinom zlomil gól tri sekundy pred koncom. Začali sa báť hrať o to finále. V predĺžení sme dostali po chybe gól, ale hneď som vedel, že ho rozhodca pre posunutú bránku nemôže uznať, aj keď to možno malo byť trestné strieľanie. V poslednej sérii samostatných nájazdov sme vyrovnali a v rýchlej smrti Boris Oravec dal a ja som chytil. Také zápasy sú najlepšou reklamou a vďaka tomu mesto žije hokejbalom. Táto séria bola top, čo som v športovej kariére zažil. Tréner Roháčik povedal, že sme ich pochovali doma gólom, ktorý som dal do prázdnej brány ja. Keby on bol protihráčom, tak mi asi príde zlomiť hokejku a skrátka by nemohol prežiť, že mu dal brankár gól. Oni, naopak, ukázali pekné gesto a ešte mi prišli pogratulovať.

Semifinále proti Ružinovu už nemohlo byť dramatickejšie. Rozhodli až samostatné nájazdy v piatom dueli. (Snímka: archív/mik)

Strieborná sezóna bola aj o individualitách. Na majstrovstvá sveta pôjde Oravec, Teplický, Maděra, Svitana i vy a v nominácii nájdeme aj bývalého hráča MŠK Liptáka. Na poslednú chvíľu k vám pribudol aj Dejneka, ale na reprezentačných zrazoch sa počas sezóny ukázali aj ďalší chlapci spod Tatier…
» Hokejbal v Kežmarku je na veľmi dobrej úrovni v rámci hráčskych kvalít. Chlapci, ktorí v reprezentácii boli alebo sú, tam boli oprávnene. Na šampionát pôjdeme hrdo reprezentovať svoju krajinu a všetci budú chcieť zlatý hetrik, ale bude to ťažké. Česi hrajú doma a už dlho nevyhrali, Kanada aj Amerika budú určite perfektné a aj ďalší budú nepríjemní. Brankárskou jednotkou by mal byť Stano Petrík, ale dúfam, že aj ja dostanem šancu. Základom však bude, aby to išlo tímu. Na šampionáte mohli dostať šancu aj viacerí z Kežmarku, ale tréner vie, aké chce mať mužstvo. Pomohli im však aj tie kempy, či už Šimonovi Pisarčíkovi, Tomáš Pospíšil mal perfektnú sezónu, Lukáš Maděra tu chytil druhý dych a výborný bol aj Patrik Kromka. Šancu sme v Kežmarku dali aj mladým ako Dominik Glevaňák či Reľovský a keď má čistú hlavu, tak aj Kantorek je veľkým prínosom. O budúcnosť sa nebojím a teším sa na nasledujúcu sezónu. Už teraz máme pred očami zlato.

Boris Oravec bol pri oboch tituloch majstrov sveta a Slovensku sa pokúsi pomôcť k hetriku opäť. (Snímka: archív/mik)

Ihrisko máte v areáli ZŠ Dr. Daniela Fischera. Aké máte podmienky na hokejbal?
» V Kežmarku nemáme zázemie. Extraliga sa tu hrá šesť rokov, ihrisko stojí nejakých 7 – 8 rokov, ale odvtedy sa tu nič nevybudovalo. Teda okrem jedného oplotenia, ktoré ani nebolo potrebné a ani oň hokejbalisti nežiadali. Išlo len o to, aby sme boli separovaní. Bez zázemia ťažko udržíme a prilákame detičky. Veď my nemáme ani záchod, ani šatňu. Máme jednu unimobunku, za ktorú ešte aj platíme klubové peniaze, ktoré by sa dali investovať inde. Keby mesto zabezpečilo aspoň tie záchody a ešte jednu unimobunku, keď už to tam nevedia postaviť. Potrebujeme šatne, sklad, kanceláriu… Ihrisko tiež nie je na vhodnom mieste a sú na ňom staré mantinely ešte zo zimného štadióna, ktoré by bolo potrebné už vymeniť. Malo sa budovať na tri etapy, ale niekde nastala chyba. Taktiež sa mi zle pozerá na to, keď dohráme domáci zápas, na ihrisku ostanú nejaké deti a vyháňajú ich von, lebo sa zamyká. Teraz pani riaditeľka povedala, že nemá problém s tým, aby sme tam trénovali celý rok, ale cez víkendy už nebude otvorené ihrisko. Už sa mi ozvali nejakí poslanci s možnými riešeniami. Chcú si hokejbal ustrážiť a ak to nedokážu, tak pôjdeme inde. S deťmi si zatrénujem, ale bude hanba, keď nebudeme môcť hrať v Kežmarku. Hokejbal tu nejako bude a keď nebude tu, tak pôjdeme tam, kde si nás budú viac vážiť a pomáhať nám. Reprezentujeme dobre aj my, aj naša mládež. Keď sa vrátim z majstrovstiev, do konca júna sa určite potrebujem stretnúť s poslancami a potom musím vidieť, že sa reálne pracuje.

Aké bude hokejbalové leto?
» V júli chystáme opäť detský tábor. V ďalšej športovo-charitatívnej akcii by som chcel pomôcť bývalému spoluhráčovi, ktorý bol pri tom, keď Kežmarok hral prvý rok extraligu a stalo sa mu nešťastie v rodine. Mali by proti sebe nastúpiť aj dva najúspešnejšie kolektívne športy v regióne vrátane osobností. Nás ligistov čaká rozmanitá príprava. Určite zapojíme kickbox, bicykle, posilňovanie a určite využijeme aj psychických mentorov. Svetový pohár by mal byť v závere augusta, ale ešte sa nevie, kde. Buď to bude Česko alebo Bratislava. Určite budeme chcieť bojovať o najvyššie priečky. Ako povedal Boris Oravec – Slovensko je pre nás malé a na Svetovom pohári predstavíme Kežmarok. Každý jeho viere porozumel a chceme medailu aj tam. Chceme víťazné finále. Budú tam však najlepšie české i slovenské mužstvá, Švajčiari to vyhrali dvakrát po sebe, prídu Fíni, nadupaní Kanaďania. My sme však vždy vedeli na turnajoch dobre zahrať.

Minulé leto sa na charitatívnej akcii zbierali peniaze pre Filipa. MŠK plánuje v podobných akciách pokračovať. (Snímka: archív/mik)

Realisticky vyzerá myšlienka rozšírenia súťaže na 16 tímov. Čo na to hovoríte?

Máme majstrov sveta, máme hokejbalový boom. Posunulo sa to aj po marketingovej stránke, čo priťahuje sponzorov. Tí by určite chceli dostať do extraligy mestá ako Banská Bystrica, Košice, Prešov a pod. Tieto mestá majú svoje mestské ligy, ale tamojší chlapci sa tiež potrebujú posúvať. Ja som to teda kvitoval od začiatku. Východ a západ by mali po osem mužstiev. Časovo by to nebolo také náročné a ušetrili by sa nejaké peniaze aj na cestovaní. S východniarmi sa stretneme doma aj vonku a s každým zo západu odohráme jeden zápas náhodným losom buď doma alebo vonku. Čo sa týka skúseností, mali by sme byť na východe lídrom, ale každý vie behať a strieľať. Každý súper sa na nás bude chcieť vytiahnuť, ale ani my nič nepodceníme. Ak by pred časom nešiel do extraligy Kežmarok, tak by sme teraz asi nepočuli o Oravcovi alebo Teplickom. Takže možno sa objavia ďalší takí. Aktuálna dvanástka klubov ostáva a päť ďalších tímov má záujem o štyri miesta. Vidím aj možnosť, že liga by raz mohla byť aj profesionálna, ale podľa mňa má väčšie čaro, keď všetci bojujú srdcom.

Michal KLEIN