Na Jána každá žena pijana. Aj takto slávili naši predkovia

Na Jána sa nepálili len vatry. Sviatok má množstvo iných magických úkonov, pranostík či porekadiel, o ktorých ste zrejme ešte nepočuli.

Jánska vatra v Poprade-Veľkej. Snímka: rov

Kresťanský sviatok sv. Jána sa „nabalil“ na oveľa staršie tradície predkresťanského obdobia – letný slnovrat. Pre ľudí v minulosti to bol dôležitý deň. Na poliach už bolo zasiate a čakalo sa, aká bude úroda. „Slnko je počas slnovratu najvyššie, dovtedy stúpa a odvtedy klesá na oblohe. Tento deň otváral pole pôsobnosti aj pre zlú mágiu. Bolo to obdobie, kedy bolo treba chrániť seba aj úrodu,“ hovorí archeologička a etnografka Múzea v Kežmarku Marta Kučerová. Aby bol človek zdravý aj úroda chránená, existovalo množstvo magických úkonov. Očistnú silu mala okrem ohňa aj voda.

Do potoka od Jána

„Kúpanie v potoku sa začalo až na Jána, pretože  sa verilo, že sv. Ján vodu krstí. Dovtedy mohli vo vode prebývať zlé bytosti a deti sa mohli utopiť. Praktické to bolo v tom, že noci boli krátke a voda sa viac zohriala (smiech). Hlavnú magickú funkciu mala rosa. Na svätojánsku noc sa rosa pozbierala takým spôsobom, že sa na trávu natiahli plachty, plachty sa zarosili a potom vyžmýkali. Verilo sa, že dievčatá, ktoré sa umývali touto vodou, mali byť krásne a zdravé,“ povedala Marta Kučerová. Ľudia tiež verili, že posvätené zelené vetvičky z brezy a vŕby mali chrániť úrodu proti búrkam a krupobitiam.

DFS Venček z Popradu. Snímka: rov

Horiace koleso zo Zamaguria

Symbol ohňa sa spájal s pradávnym kultom slnka. Hlavne v slovanských oblastiach sa slávností zúčastňovali celé dediny. Išlo o neviazanú zábavu, aj jánske vence uvité z kvietočkov mali podľa Kučerovej erotický nádych. Tieto tradície sa v rámci Slovenska najdlhšie udržali na Liptove a východnom Slovensku. Na Spiši sa používal názov Sobotky, pretože ohne sa pálili v soboty, a to nielen pred sviatkom sv. Jána.

„V obciach okolo Popradu sa ohne pálili od Turíc. Oheň mal tri základné podoby – vatry zvyčajne na všetky svetové strany, niekedy bolo okolo obce aj 10 až 18 vatier, obkolesením obce ohňom odháňali zlé sily. Človek, ktorý preskakoval vatru, mal byť silný a zdravý,“ hovorí Kučerová. Ďalšou podobou ohňa boli fakle, s ktorými chodili ľudia po dedine a po chotári. Tretí spôsob bol typický pre Zamagurie. Skrútenou slamou obalili koleso, slama sa napustila živicou, podpálila a horiace koleso sa pustilo z kopca. Bol to obraz slnka, ktoré začína klesať na oblohe.

„Zo 16. storočia a aj z neskoršieho obdobia existujú cirkevné aj svetské zákony, ktoré zakazovali bohapusté zábavy. Jednak kvôli tejto zábave, aj kvôli nebezpečenstvu požiarov.“

 

Marta Kučerová
etnografka Múzea v Kežmarku

Chlapci v Ždiari si z kôry robievali nádobku, ktorú napustili živicou a pripevnili na tyč, volali to sobotecka. „Robili aj symbol kríža a na konce dali ďalšie nádobky a už horeli tri body, to sa volalo burgar. Dvojkríž s piatimi horiacimi bodmi bol richtár a niektorí vedeli urobiť aj tak, že im horelo 25 nádobiek, to bol kruľ,“ vysvetľuje Kučerová. V Lendaku dali živicu do prázdnej konzervy, pripevnili ju na drôt a večer, keď sa zotmelo, zapálili ju a rýchlo krútili a robili „ohnivé kolesá“. S fakľami sa chodilo aj v Jakubanoch.

Každá žena pijana

Hovorilo sa tiež, že na Jána sú čerešne aj muchy zrelé, že strigy tancujú na krížnych cestách a že šťastie mal ten, kto našiel svätojánsku mušku. No a ten, kto našiel kvitnúce papradie, buď sa mohol stať neviditeľným, alebo mohol aj oslepnúť. Nájsť takúto bylinu teda mohlo byť aj dosť riskantné. Tiež sa verilo, že kvitnúce papradie prinieslo nálezcovi aj schopnosť vidieť všetky poklady. Magickú funkciu malo aj všetko, čo na Jána zakvitlo. Tieto kvety vraj vedeli aj rozprávať. Najliečivejšie boli byliny nazbierané od polnoci do poludnia a kvety nazbierané na Jána priniesli dievčatám vo sne správu, kto bude ich ženíchom. Stačilo dať kvietky pod vankúš.

Kvietky nazbierané na Jána vedeli vraj aj rozprávať. Snímka: moneo.sk

Keď sme už pri ženách, viažu sa k nim aj ďalšie svätojánske povery, nie však celkom lichotivé. Cudzia žena, ktorá v tento deň vstúpila na dvor, priniesla doňho len nešťastie. A hoci ženy nebývali veľké pijanky – a keď si vypili tak len doma, nie na verejnosti – ďalšie porekadlo hovorí: Na Jána každá žena pijana. Dalo by sa to však aplikovať aj všeobecne.

Svätojánska noc postupne nabrala povesť neviazanej zábavy. Z pôvodnej hostiny ostala pijatika a bujaré zvyky. „Zo 16. storočia a aj z neskoršieho obdobia existujú cirkevné aj svetské zákony, ktoré zakazovali bohapusté zábavy. Jednak kvôli tejto zábave, aj kvôli nebezpečenstvu požiarov,“ hovorí Kučerová. Po druhej svetovej vojne tieto zvyky zanikali, aj preto, že sa menej na verejnosti prejavovala viera, teda sa verejne prestávali sláviť aj cirkevné sviatky, akými bol aj sv. Ján. Podľa Kučerovej sa jánske ohne pália napríklad nad Vojňanmi, Krížovou Vsou, ohne robí aj Lendak.

Jana Tomalová