Reformácia a protireformácia na území súčasného Tatranského seniorátu (2)

Napriek pohnutému obdobiu kráľ Henrich v roku 1574 – okrem iných privilégií – potvrdil zálohovaným spišským mestám právo na slobodnú voľbu farárov.

Drevený evanjelický artikulárny kostol v Kežmarku. Snímka: rov

Opakovane tieto práva potvrdil kráľ Štefan Bátori (Báthory) v roku 1578. Koncom 16. storočia bolo evanjelické náboženstvo uznané za samostatné. Okrem neho sa šíril kalvinizmus, ktorý odmietali aj evanjelici. V roku 1555 bol v Nemecku podpísaný Augsburský náboženský mier medzi katolíkmi a evanjelikmi.
Rekatolizácia sa začala šíriť na Spiši od počiatku 17. storočia a niektoré zálohované mestá, ako napríklad Hniezdne, zasiahla už v predchádzajúcom storočí. Veľký vplyv na vydanie viacerých nariadení a zákonov proti evanjelikom z dvora Rudolfa II. a poľského kráľa Žigmunda mal spišský prepošt, kaločský arcibiskup, varadínsky biskup a kráľovský miestodržiteľ Martin Pethe de Hetes (Petö) (1587 – 1605). Získal podporu cisára Rudolfa II., poľského kráľa Žigmunda III., podolínskeho farára Alfonza Matiaša a spišského kanonika Gašpara Budházyho. Na jeho stranu sa priklonil aj spišský starosta, zbožný katolík Sebastián Lubomirski, ktorý plánoval odovzdanie poľského Spiša pod krakovskú jurisdikciu. V sprievode tininského biskupa a jezuitov Labeho, Lednického a Zanitiusa prišiel 15. septembra 1604 do Spišského Podhradia. Obyvatelia ho odohnali od evanjelického kostola so zbraňou v ruke. Podobne pochodil 2. októbra v Spišských Vlachoch. V Levoči sa 8. októbra neúspešne pokúsil s hlavným županom, v tom čase katolíkom, Krištofom Turzom, prevziať Kostol sv. Jakuba.

Baziliky sv. Jakuba v Levoči. Snímka: rov

Na stranu evanjelikov sa postavil so svojím povstaním Štefan Bočkaj, s ktorým panovník uzavrel v roku 1606 Viedenský mier. Potvrdil to v zákonnom článku 1 z roku 1608. Úplné odtrhnutie evanjelikov od katolíkov sa uskutočnilo na Žilinskej synode v roku 1610. Pod patronátom Juraja Turzu bolo západné a časť stredného Slovenska rozdelené do troch superintendencií a boli zvolení traja superintendenti.
Palatín Juraj Turzo (Thurzo) v roku 1610 v Levoči poveril seniora Petra Zablera (1578 – 1645) a farára v Spišskom Podhradí Štefana Xylandera (1572 – 1619), aby zorganizovali všetkých evanjelikov na Spiši. Až v roku 1613 sa podarilo Krištofovi Turzovi (Thurzovi), zjednotiť oba tábory. Z iniciatívy palatína Juraja Turzu bolo 22. januára 1614 zvolané zákonodarné cirkevné zhromaždenie – Spišskopodhradská synoda. Prítomní odsúhlasili vytvorenie dvoch superintendencií. Superintendencia slobodných kráľovských miest (od roku 1619) pod vedením superintendenta Petra Záblera zahŕňala Košice, Bardejov, Sabinov, Prešov, Levoču a od roku 1668 aj Kežmarok. Spišskošarišská superintendencia (od roku 1614) so zvoleným superintendentom Štefanom Xylanderom pozostávala z ostatných spišských zborov a Šarišskej župy. Na synode bolo prijatých šestnásť kánonov, ktoré korešpondovali so závermi Žilinskej synody (1610). Potvrdil ich palatín Juraj Turzo. Ich zákonnú právomoc neuznala poľská správa vo svojich 13 zálohovaných mestách.
Po smrti Štefana Xylandera v roku 1619 boli cirkevné zbory podriadené superintendentovi zo Superintendencie slobodných kráľovských miest. Seniorát 24 spišských miest bol teda po Spišskopodhradskej synode v roku 1614 začlenený do Spišskošarišskej superintendecie a od roku 1619 do Superintendencie slobodných kráľovských miest.
Na podnet Petra Gembického na synode Krakovskej diecézy v Poľsku v roku 1643 vznikol osobitný katolícky Spišský dekanát, do ktorého patrili tri mestské farnosti zálohovaných miest – Stará Ľubovňa, Podolínec a Hniezdne a z obcí Nižné Ružbachy s filiálkou Vyšné Ružbachy, Nová Ľubovňa a Chmeľnica (Hobgart).

Evanjelický kostol v Poprade-Spišskej Sobote. Snímka: rov

Protireformácia (1647 – 1772)

O systematickej rekatolizácii môžeme na Spiši hovoriť od konca tridsiatych rokov 17. storočia, keď sa tunajšími županmi stala katolícka rodina Čákiovcov. Po roku 1647 postupovala rekatolizácia v zmysle zákonného článku 7, ktorý ponechal patronátne právo zemepánov, nenútil však poddaných rešpektovať farára zemepána, ak bol iného náboženstva. Predzvesťou náboženských bojov bol rozkaz vicekapitána Šebastiána Lubomirského belianskemu farárovi Tobiasovi Erythreusovi, ktorý v roku 1658 previedol v 13 spišských mestách vizitáciu.
K úplnej likvidácii protestantizmu pristúpil katolícky klérus po porážke stavovského povstania Františka Vešeléniho (1670). Stanislav Heraklius Lubomirski a spišský prepošt Juraj Báršoň (Georg V. Bársony von Lovasberény) (1663 – 1675) v roku 1671 vyslali piaristu Františka Hanáka (Hanaciusa), ktorý bol v tom čase misionárom v Spišských Vlachoch, do Varšavy s cieľom získať nariadenie zaisťujúce návrat katolicizmu do spišských miest.
Keď v roku 1672 bola väčšina kostolov v nezálohovaných mestách a obciach na Spiši prevzatá katolíkmi, evanjelickí kňazi sa čiastočne uchýlili do zálohovaných miest. Proti nim vydal Lubomirski nariadenie, aby do dvoch týždňov tieto mestá opustili. Rôzne protievanjelické opatrenia a ťaživá atmosféra naznačovali príchod ešte väčšieho náboženského útlaku.
Ostrihomský arcibiskup Selepčéni (Szelepcsényi), kanonici František Tarnóci a Ján Betlenfalvi predvolali 5. marca 1674 do Bratislavy na mimoriadny súd 730 kňazov a učiteľov z 33 uhorských stolíc. Prišlo ich 346 (284 evanjelikov a 62 reformovaných). Obvinení boli z účasti na Vešeléniho sprisahaní napriek konštatovaniu obhajcov, že obžalovaní boli iba preto postavení pred súd, lebo sú protestanti. Na trest smrti boli odsúdení 4. apríla najskôr farári a 7. apríla učitelia. Pod nátlakom 236 obžalovaných podpísalo reverzy. Deväťdesiatich štyroch, ktorí nepodľahli, rozdelili do šiestich väzníc v Branči, Komárne, Leopoldove, Eberharde, Kapuvári a v Šarvári. Z nich 62 odsúdili na galeje a vo dvoch skupinách transportovali do Neapola. Traja cestou ušli, dvaja zomreli, do Neapola prišli tridsiati, ktorých predali na galeje. Selepčéni dostal za každého 50 dukátov. Na galejách zomreli siedmi, ostatných vyslobodil neapolský mešťan Jur Weltz a holandský admirál Ruyter. Cisár Leopold I. v roku 1676 zrušil ortieľ nad odsúdenými. Spišských kňazov od takéhoto osudu ochránil iba príkaz Stanislava Heraklia Lubomirského, ktorým im zakazoval účasť na tomto súde, odvolávajúc sa na zvrchovanú moc Poľska. Spišskí kňazi sa teda utiahli na zálohované územie pod jeho ochranu. Pod tlakom oboch kráľovských dvorov musel Lubomirski svoje rozhodnutie zmeniť. Dňa 17. marca 1674 vydal dekrét, ktorým dal príkaz odstrániť kňazov a zobrať im majetok. V dňoch 23. a 24. marca 1674 zástupcovia poľského starostu Gabriel Łaziński a Krištof Suchodolsky za asistencie vojska odobrali 13 farských kostolov, školy a obecné luteránske budovy.

Evanjelický kostol v Poprade-Veľkej. Snímka: rov

Na podnet biskupa Báršoňa zvolali 13 farárov a 10 kaplánov (diakonov) účinkujúcich v 13 spišských mestách a 18 kňazov, ktorí sa na tomto území usadili ako vyhnanci, do Spišského Podhradia 30. apríla 1674 pred uhorsko-poľský súd (Iudicium compositum). Duchovných obvinili z účasti na vzbure a sprisahaní. Obžalovaní si za svojho obhajcu vybrali podhradského farára Jána Bayera. Na svoju nevinu chceli aj prisahať a odvolávali sa na „ochranu najmilostivejšieho kniežaťa, ktorého chceli osloviť“.
Od 3. do 10. mája boli evanjelikom odobraté kostoly a skonfiškované majetky. Na všetko osobne dohliadal pri svojich návštevách zálohovaných miest Báršoň. Kňazi museli do 15 dní opustiť krajinu alebo sa vzdať úradu. Všetci odišli do poľského a nemeckého exilu.
Po spišskopodhradskom súde nahradzovali evanjelických kňazov najskôr evanjelickí učitelia, potom podolínski piaristi alebo minoriti. Obyčajný život obyvateľov zálohovaných miest bol v tomto smere nevýslovne ťažkým bremenom. Spomenuté represívne opatrenia primkli k luteranizmu predovšetkým nemecké obyvateľstvo. Evanjelici sa schádzali na služby Božie iba v súkromných domoch a bez kňaza.
Zmiernenie nastalo až koncom 17. storočia, a to zrejme aj pod vplyvom uznesenia šopronského snemu v roku 1681, ktoré dalo uhorským evanjelikom isté práva. Zrejme aj pod týmto vplyvom došlo k obratu v náboženskej politike Stanislava Heraklia Lubomirského. V roku 1682 dovolil obyvateľom 13 miest slobodný výber náboženstva a 20. mája 1685 dovolil luteránom súkromné obrady, ale bez návratu kňazov.
Nariadenia poľskej správy z rokov 1700 a 1701 boli spočiatku zmierlivé najmä voči evanjelickým duchovným vo vyhnanstve. Od roku 1703, počas posledného stavovského povstania, boli rekatolizačné opatrenia opäť sprísnené.
Tvrdou protiluteránskou politikou sa vyznačoval starosta Teodor Konštantín Lubomirski. V roku 1701 zrušil evanjelikom privilégiá, ktoré im dal jeho otec, a prikázal ich spáliť katovi. Dokonca nariadil zbúrať modlitebne. Koncom 17. a začiatkom 18. storočia spravovali farnosti zálohovaných miest opäť poľskí kňazi, ktorí vykonávali správu súčasne vo viacerých mestách, brali z nich dôchodky, ale svoje farnosti často nikdy ani nevideli. Aktom vrátenia spišských miest z poľského zálohu v roku 1772 sa zmenila aj situácia v ich cirkevnom živote. Na pokyn kráľovského administrátora Pavla Tisu bol spísaný stav cirkevných majetkov. Ďalej sú ich dejiny spojené s históriou cirkvi v Uhorsku.
V zložitých pomeroch 17. a 18. storočia v roku 1678 dočasne zanikol spišský evanjelický seniorát. V roku 1704 bol oživený a opakovane zanikol v roku 1741. Opäť bol zriadený po Tolerančnom patente (1781) ako Seniorát 14 spišských miest. Od roku 1707 patril do Predtiskej superintendencie a v rokoch 1734 – 1918 do Potiského dištriktu.

Zuzana Kollárová,
Štátny archív v Prešove,
pracovisko Archív Poprad

Prvú časť článku si prečítate tu