Spomínali na lyžiara a olympionika Vlada Krajňáka z Kežmarku

Vtipné lyžiarske príhody, historické fotografie a rozhovory. Spomienky na Skalnatej chate patrili 17. novembra kežmarskému reprezentantovi v lyžovaní.

Kežmarčania si zaspomínali na Vlada Krajňáka st. Snímka: Nikola Podolinská

V januári 2014 Vladimír Krajňák st. spadol počas tréningu na majstrovstvá veteránov. Na následky zranenia skonal vo veku 86 rokov. Aký bol jeho život, taká bola aj jeho smrť – s lyžami na nohách. Skalnatá chata však patrila spomienkam na Vladimíra Krajňáka st. hlavne ako na láskavého otca, brata a priateľa. Stretnutie organizoval už druhýkrát Pavol Kulanga zo Skalnatej chaty.

„Na tú dobu mali otec aj Otto veľmi progresívne metódy, ktoré sa začali používať o 20-30 rokov neskôr. Do tréningu zaviedli napríklad gymnastiku. Aj tí starí lyžiari z toho žili, mali perfektnú kondičku, boli ohybní, nemali problém s rovnováhou a asi preto aj dosiahli úspechy.“

 

Vladimír Krajňák ml.
syn Vladimíra Krajňáka st.

Zo svahu vždy s cenou

Ako prvý si na svojho mladšieho brata pospomínal Otto Krajňák. „Robil v Tatraľane do druhej, potom šiel na bicykli na Kežmarské Žľaby, pešo na Zelené pleso, hore do Zmrzlej doliny, tam ešte dve-tri hodiny lyžoval a zase naspäť. A na druhý deň do roboty,“ vraví O. Krajňák, ktorý sa vo veku 93 rokov chystá na svoju ďalšiu lyžiarsku sezónu. Zdravie mu slúži a na svahu sa mu stále darí. „No ja sa už len tak spúšťam a vyhrávam preteky, lebo som v kategórii sám. A dokonca aj keď spadnem, vždy mi dajú nejakú cenu (smiech),“ hovorí o svojej veteránskej kariére O. Krajňák. Po chate dokonca kolovali aj štartové čísla z olympijských hier. Len nedávno takýto poklad našli deti Vlada Krajňáka pri upratovaní domu. Bezprostredný Otto sa v jednom aj odfotil (titulná snímka).

Brat Otto a deti Vladimíra Krajňáka st. Vladimír Krajňák ml. a Danka Ferulíková. Snímka: Nikola Podolinská

Druhí Romanovci z nich neboli

„Na otca si spomínam ako na prísneho a na druhej strane láskavého človeka, niekedy tvrdého, inokedy mäkkého, tak ako je každý z nás. A tiež ako na rozhľadeného človeka, ktorý sa vedel nahnevať aj nadchnúť,“ vraví dcéra Vlada Krajňáka Danka Ferulíková. Hoci detstvo s olympionikom predznamenáva lyžiarsku budúcnosť, nebolo to vždy jednoznačné. „Ja som chcela byť najskôr krasokorčuliarka. Brat už dávno chodil s otcom na lyže, ale ja som chcela, aby sme boli krasokorčuliari ako súrodenci Romanovci. Dnes tu bola aj Helenka Babjaková, ktorá ma vždy na mestských pretekoch porazila a ja som si povedala a dosť, začnem trénovať aj ja. A to som už mala okolo desať rokov,“ spomína na svoje lyžiarske začiatky D. Ferulíková.

Vladimír Krajňák st. by tento rok oslávil jubileum. Snímka: Nikola Podolinská

Prišiel s nadčasovými metódami

Na otca si zaspomínal aj syn Vladimír Krajňák ml. „Keď som bol malý, otec ešte aktívne pretekal a nemohol sa nám tak venovať, lebo bol stále niekde preč. Po tréningovej stránke sa nám venoval jeho brat Otto. Otec jazdil dovtedy, až kým som ho ja neporazil. Vtedy povedal – a teraz môžem skončiť. Mal som možno 14 rokov,“ povedal V. Krajňák. Keď už mladý Vlado „pretekal vážnejšie“, otec veľmi zle znášal jeho prehry. „Málokedy pochválil, väčšinou hľadal chyby, ale asi nás dosť dobre poznal, lebo nás vedel vyprovokovať k lepším výsledkom,“ povedal V. Krajňák. Otec s Ottom podľa jeho slov vedeli, že tajomstvo úspechu netkvie len v tréningoch na svahu. „Na tú dobu mali otec aj Otto veľmi progresívne metódy, ktoré sa začali používať o 20-30 rokov neskôr. Do tréningu zaviedli napríklad gymnastiku. Aj tí starí lyžiari z toho žili, mali perfektnú kondičku, boli ohybní, nemali problém s rovnováhou a asi preto aj dosiahli úspechy,“ dopĺňa V. Krajňák.

Vladimír Krajňák st. Snímka: Slovenská lyžiarska asociácia

Vladimír Krajňák st. reprezentoval Československo na olympiáde v St. Moritzi v roku 1948 a v talianskej Cortine d’Ampezzo v roku 1956. Jedna olympiáda „mu ušla“ z politických dôvodov, predstavitelia bývalého režimu Vlada Krajňáka totiž podozrievali, že sa chystá emigrovať.

Jana TOMALOVÁ