Sú starí ako republika. Vieme, ako dnes žijú „Mečiarove krstné deti“ z nášho regiónu, 1. časť

Prvého januára 1993 sa okrem našej republiky narodila aj viac ako stovka detí. Našli sme prvú dvojicu spod Tatier. Ich osudy sa však diametrálne líšia.

Ivana Dalecká. Snímka: archív Ivany Daleckej

Ivana Dalecká, prvé dieťa v popradskej nemocnici v roku 1993

Dieťa republiky alebo aj Mečiarove dieťa, aj takto zvykli v minulosti médiá nazývať deti narodené v deň vzniku Slovenskej republiky, 1. januára 1993. V Poprade taký prívlastok má aj Ivana Dalecká, ktorá je prvou Popradčankou narodenou v ten deň v popradskej nemocnici. Na svet prišla mame Marte Daleckej ráno o 3.46 h, váha 3 120 g, dĺžka 50 cm. Hľadať niekoho po 25 rokoch by bolo ešte pred časom akoby hľadanie ihly v kope sena. Dnes, hlavne vďaka sociálnym sieťam, je to výrazne jednoduchšie. Trochu hľadania na sieti a správa osobe s rovnakým menom priniesla hneď na prvý pokus zásah do čierneho. Menším problémom sa zdalo byť súčasné miesto pobytu, ktoré bolo uvedené vo Veľkej Británii. Ako sa však zakrátko ukázalo, prvé popradské „dieťa republiky“ je už nejaký čas opäť doma. Nasledovalo tak osobné stretnutie.

Zažila aj stretnutie s Mečiarom, veľa si z toho nepamätá

„Od 1. januára 1993 sa so mnou viezla hláška – stará ako republika. Moja mamina túžila po tom, aby som sa narodila ešte do Československa, ale ja som si vybrala tento magický dátum. Ako dieťa som to nevnímala, možno prvýkrát práve na stretnutí s ostatnými deťmi v Košiciach, kde sme dostávali hračky od Mečiara,“ uviedla Ivana Dalecká. Dnes si však už veľmi nespomína, aké to boli hračky a či ich má. Oslovenie „dieťa republiky“ je doteraz v rodine dôvodom na vtip. Podobne aj kamaráti a priatelia si občas nenechajú ujsť možnosť uťahovať si z tohto pomenovania.

Popradčanka Ivana Dalecká na jednom zo stretnutí s Vladimírom Mečiarom. Snímka: archív Ivany Daleckej

Po škole zamierila do sveta

Základnú školu vychodila Ivana Dalecká na Dostojevského ulici v Poprade, nasledoval manažment cestovného ruchu na Hotelovej akadémii v Kežmarku. Takmer ihneď po jej ukončení zamierila mladá Ivana do sveta. Nakoniec, ako mnoho jej spolužiakov zo strednej školy. Jej kroky smerovali do Veľkej Británie. Zmenila niekoľko pracovných pozícií i lokalít. Už pár mesiacov je však prvé popradské dieťa republiky opäť doma. Slovensko nebol ten dôvod, kvôli ktorému sa vrátila do rodného Popradu. „Boli to skôr rodinné záležitosti, ktoré ma zavolali naspäť domov,“ uviedla Ivana. V súčasnosti oddychuje a sviatkuje. Je vo fáze, keď sa rozhoduje, či sa vrátiť späť alebo začať nový život na Slovensku.
„Mne sa tam veľmi páčilo. Myslím si, že som sa tam aj celkom našla, v druhom jazyku, aj ľudia sú trochu otvorenejší a nikto nikoho nesúdi, ako sa to zvykne robiť tu. No a, samozrejme, aj finančne je to tam lepšie, aj keď nemáte nejakú vynikajúcu prácu, stále je lepšie ohodnotená a môžete mať lepší životný štandard,“ zhodnotila svoje päťročné pôsobenie vo Veľkej Británii. Momentálne je rozhodnutá ostať doma, aj vzhľadom na rodinné záležitosti, „a uvidím, ako ma pohostí Slovensko, či sa tu niečo pre mňa nájde,“ hovorí o momentálnej situácii. Krátko po príchode domov však naplno zažila slovenskú byrokraciu, behanie po úradoch a hľadanie „slovenských väzieb“.

„Deti republiky“ na jednom zo stretnutí s Vladimírom Mečiarom. Snímka: archív Ivany Daleckej

Poprad je fajn, ale stále mu čosi chýba

Slovensko sa podľa nej za ostatných päť rokov, ktoré strávila v zahraničí, zmenilo, aj keď nie veľmi. „Stále je čo zlepšovať, hlavne v rámci platov. Toto je veľký kameň úrazu na Slovensku,“ uvied­la Ivana Dalecká. V Anglicku žila bohatým kultúrnym životom, ktorý jej v Poprade chýba. „Som zvyknutá na trochu inú kultúru, ako je tu. Samozrejme, za tých päť rokov, čo som tu nebola, je to lepšie. Človek má ísť kde vonku, ale Poprad by si zaslúžil viac. Dostávame sa však opäť k tomu, že aj keby boli nejaké akcie, tak nie som si istá, či si to Popradčania môžu dovoliť,“ uviedla Ivana. Aj vzhľadom na to, že Poprad je turistické centrum, ceny podľa nej nie sú prispôsobené domácim, ale skôr návštevníkom. Ceny sú tu vraj dokonca vyššie ako v mieste, kde žila donedávna, čo je podľa nej smutné. „Nemyslím si, že si tu ľudia môžu ísť dovoliť každý druhý deň niekde posedieť, a to nemyslím ísť do podniku so zámerom, že sa opijeme, ale hovorím o kultúre, o literárnom či hudobnom živote. Aj keby to tu bolo, nie som si istá, či by si to ľudia mohli dovoliť a možno na to ani nie sú zvyknutí,“ uviedla Ivana Dalecká. Práve kultúrny život je pre mladú Popradčanku jedna z priorít, ktorá bude rozhodovať o tom, či definitívne ostane v Poprade.
Prvé popradské „dieťa republiky“ je tak trochu obrazom doby. Asi polovica jej spolužiakov zo strednej školy už dávno žije a pracuje mimo Slovenska. Ako hlavné dôvody odchodu mladej generácie zo Slovenska a v jej prípade špeciálne Popradu označila platové pomery a kultúrne vyžitie pre mladú generáciu. Počas krátkeho obdobia, ktoré je na Slovensku, stihla absolvovať množstvo podujatí v Poprade i blízkom okolí. Zaujal ju seriál podujatí Popradských Vianoc, príjemne prekvapená bola z Mikuláša, najmä množstva ľudí, ktoré sa zišlo na námestí. Podľa toho, čo doteraz doma za posledné týždne zažila, je tu viac podujatí pre deti alebo seniorov, avšak pre mladých a možno pre strednú generáciu už menej. Takmer jedinou „zábavou“ pre mladých sú len diskotéky, a aj tie v Poprade navštevujú skôr tínedžeri.
Popradské „dieťa republiky“ Ivana Dalecká je na križovatke. Aj jej príbeh je príznačný pre súčasnú dobu a často sa o tom hovorí. Mladí veľmi často opúšťajú Slovensko a len málo sa ich chystá vrátiť. Mladá Popradčanka bude možno tou výnimkou.

Rastislav Ovšonka

Prečítajte si aj príbeh prvého dieťaťa z 1. januára 1993 z kežmarskej nemocnice:

http://www.podtatranske-noviny.sk/2018/01/su-stari-ako-republika-vieme-ako-dnes-ziju-meciarove-krstne-deti-z-nasho-regionu-2-cast/