Sú starí ako republika. Vieme, ako dnes žijú „Mečiarove krstné deti“ z nášho regiónu, 2. časť

Prvého januára 1993 sa okrem našej republiky narodila aj viac ako stovka detí. Našli sme prvú dvojicu spod Tatier. Ich osudy sa však diametrálne líšia.

Pavol Horváth, prvé dieťa v kežmarskej nemocnici v roku 1993

„Sedemdesiatpäť minút po polnoci 1. januára 1993 sa v kežmarskej nemocnici narodil prvý občan nášho okresu. Je ním Paľko Horváth, mal hmotnosť 3000 gramov a dĺžku 49 cm. Je to druhé dieťa mamičky Nadeždy z obce Ihľany.“ Toto nám prezradili naše noviny zo 7. januára 1993. Kde je však prvé podtatranské dieťa republiky dnes? Už po prvom telefonáte na obecný úrad v Ihľanoch bolo jasné, že osud smutne zakľukatil životné cesty Pavla Horvátha. „Nepomôžem vám, je vo väzení,“ oznamuje nám starosta Ján Turek. Narodeniny Pavol oslávil v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici a svojho trojročného syna nepozná.

S Mečiarom sa nikdy nestretli

Vybrali sme sa teda za pani Nadeždou. V skromnom sociálnom domčeku sme ju však hľadali márne. Zatiaľ čo my sme z popradskej redakcie cestovali za ňou do Ihľan, ona čakala na vyšetrenie v nemocnici – kde inde ako v Poprade. Cesta však zbytočná nebola, vypátrali sme jej telefónne číslo, a tak sa nám s Nadeždou Horváthovou nakoniec predsa len skontaktovať podarilo. Ako si spomína na svojho syna, ktorý patril medzi novorodeniatka známe ako Mečiarove deti? „Vždy si hovorím, že sa mi narodil chlapec na Nový rok, bola som úspešná mamička (smiech). V nemocnici mi zagratulovali a bola som v novinách aj v televízii, že sa mi narodil syn. Keď som prišla z pôrodnice domov, chlapec dostal dary z parlamentu – oblečenie, hygienické potreby, sunáre a mlieko. Od Mečiara mal vkladnú knižku, každý rok na nej pribudlo tisíc korún. Už keď nebol Mečiar premiérom, všetko sa to zrušilo,“ spomína Nadežda Horváthová. Na každoročné stretnutie Vladimíra Mečiara s deťmi republiky nechodili, nikdy im to nevyšlo.

Čakajú ho ešte dva roky za mrežami

Radosť zo syna podľa pani Nadeždy rástla aj naďalej. „Bol šikovný chlapec, mal päť rokov a už rúbal drevo alebo vzal do ruky kladivo a klince. Keď mal 15 – 16 rokov, chodil rád do prírody. Keď už mal 18 rokov, išiel si zarobiť peniaze na brigádu. Veľmi mi pomáhal aj s mladšími deťmi,“ spomína Nadežda Horváthová. Okrem toho má podľa jej slov Pavol aj poriadne tuhý koreň. „Vždy bol zdravý, nemal ani kartu,“ dopĺňa. Základnú školu navštevoval v Ihľanoch a v Toporci. Po otázke, prečo sa jej syn dostal za mreže, si povzdychne. „Nechce sa mi o tom rozprávať. Je tam od roku 2015 a bude prepustený o dva roky. Má družku, s ktorou má syna, volá sa po ňom – Paľko. Od narodenia ho ešte nevidel, má tri roky. Ťažko sa mi o tom rozpráva,“ povedala nám pani Nadežda. Podľa starostu Jána Tureka začal mať Pavol problémy so zákonom kvôli nelegálnemu „biznisu“. Čo ale bolo ďalej, nevieme. „Chodil kradnúť drevo, predával ho a potom ho policajti chytili. Dostal nejaký trest, podmienku, už si nepamätám presne. Mama si s ním nevedela poradiť. Párkrát bol aj u nás na úrade, ale ja som to nechal riešiť policajtov. Potom sa odsťahoval za družkou do Krížovej Vsi a ďalej už neviem, čo s ním bolo,“ vraví Ján Turek. Terénna sociálna pracovníčka Adela Mišalková si na Pavla spomína ako na chlapca, ktorý sa vždy pozdravil a prihovoril.

S Pavlom sme sa nespojili

Nadežda Horváthová je so svojím synom len v písomnom kontakte. „Viete, ako je to v base. Je zatvorený medzi štyrmi múrmi. Nemôže volať, môžem mu len napísať list. Prajem vám, aby vám to vyšlo a aby ste sa s ním mohli skontaktovať,“ povedala nám Nadežda Horváthová. Jej prianie sa však nesplnilo. Do redakcie nám prišlo zamietavé stanovisko. „Zbor väzenskej a justičnej stráže neumožňuje spracovávanie reportáží s konkrétnymi väznenými osobami na základe požiadaviek redaktorov, vašej žiadosti nie je možné vyhovieť,“ odpovedal nám riaditeľ kancelárie generálneho riaditeľa Adrián Baláž. Naše prvé podtatranské dieťa republiky sme dali aspoň pozdraviť cez jeho mamu.

Jana Tomalová

Prečítajte si aj príbeh prvého dieťaťa z 1. januára 1993 z popradskej nemocnice:

http://www.podtatranske-noviny.sk/2018/01/su-stari-ako-republika-vieme-ako-dnes-ziju-meciarove-krstne-deti-z-nasho-regionu-1-cast/