Na každom kroku smrť

Koncom januára uplynulo 73. rokov od oslobodenia mesta Poprad a celého podtatranského regiónu.

Pamätník osloboditeľom v Parku hrdinov v Poprade. Ilustračná snímka: rov

V priebehu posledného januárového týždňa roku 1945 jednotky 17. gardového streleckého zboru oslobodzovali mestá a obce pod Vysokými Tatrami. Prinášam vám krátky skutočný príbeh jedného z osloboditeľov. Ten svoj mladý život položil v boji práve pod Tatrami:
„Pochádzam z Kazachstanu, z malej dedinky pod úpätím pohoria Altaj. Keď moju krajinu napadli v júni 1941 Nemci, ani chvíľu som neváhal a prihlásil som sa do Červenej armády. Zaradili ma do jednotiek 138. streleckej divízie. Po intenzívnom výcviku som bol nasadený na front. So svojou jednotkou som sa presunul k Stalingradu. Až do roku 1943 sme bránili mesto, pri ktorom nastal zvrat v tejto vojne. Odvtedy sme už neustupovali, ale sme iba útočili. Postupovali sme vpred – na Berlín. Ako veliteľ čaty som sa zúčastnil bojov na strednej Ukrajine, oslobodenia Zakarpatskej Ukrajiny a bojov v Karpatoch. Potom sme prekročili hranice Československa a oslobodzovali sme východné Slovensko. Naše jednotky krvácali v bojoch o Dargovský priesmyk a Košice. Videl som iba samé utrpenie a všade číhala smrť.
Po oslobodení Košíc sme dostali rozkaz v čo najkratšom čase oslobodiť Poprad. Toto mesto pod Vysokými Tatrami sa rozprestiera na rozhraní Spiša, Horehronia a Liptova. Preto bolo dôležitým centrom pre Nemcov. V januári 1945 bola na Spiši krutá zima. Snehu bolo takmer po kolená a mráz štípal nielen naše tváre. Oslobodzovali sme obec za obcou. Keď som v diaľke videl pohorie Vysokých Tatier, pripomínalo mi to môj rodný kraj. V ceste nám však stálo ešte mesto Spišská Nová Ves, kde nepriateľ vybudoval silnú obranu. Dva dni sme útočili na metropolu Spiša, ale Nemci mesto úporne bránili. Mali sme veľké straty. Aj moja čata stratila niekoľkých odvážnych bojovníkov. Nakoniec sme však mesto 27. januára 1945 dobyli. Zimnou krajinou sme postupovali ďalej. Brodili sme sa snehom a od nepriateľa očistili ďalšiu a ďalšiu obec.
Moja jednotka dostala rozkaz postupovať na Poprad v ľavom krídle. Presúvali sme sa hornádskou dolinou a na každom kroku sme bojovali s nepriateľom. Za Spišským Štvrtkom sme odbočili doľava, smerom na Spišský Štiavnik. Po krátkom oddychu sme postupovali ďalej. Vtedy sme dostali hlásenie, že Poprad je už oslobodený. Naše jednotky vstúpili do mesta tentokrát bez boja. My sme však také šťastie nemali. Nepriateľ v našom smere sa na svojom ústupe bránil. Moja čata útočila a napredovala za neustálej paľby. Zrazu som zacítil prudkú bolesť v hrudi. Padol som do snehu a nastalo ticho…
Prešiel som viac ako 2 000 kilometrov. Na svojom pochode hnal votrelcov z mojej zeme. Môj cieľ bol Berlín. Aj ja som chcel prispieť k porážke nacizmu. Osud ma zavial pod prekrásne hory, kde som mal aspoň chvíľu pocit, že som doma. Tu sa však moja životná púť skončila. Pochovali ma na obecnom cintoríne. Na mojom hrobe bol skromný kríž s mojím menom. Po skončení vojny mňa aj mojich spolubojovníkov, ktorí sme padli a boli pochovaní pod Tatrami, exhumovali. Previezli nás na Verejný cintorín do Košíc, kde nás s vojenskými poctami pochovali ako hrdinov. Odvtedy však nielen na mojom, ale aj na hroboch ostatných mojich kamarátov, znie nápis „neznámy vojak“. Ktovie, či sa moja rodina dozvedela o mojom osude. Neviem ako nájdu môj hrob, keď zrazu niet mňa, niet môjho mena. Je však ale sloboda, za ktorú som bojoval. Obetoval som svoj mladý život a ležím tu, v slovenskej zemi, ďaleko od svojho domova. Dúfam, že už vojna nikdy viac nebude!“

Marcel Maniak