Bola prvou profesionálnou horskou záchranárkou

Marta Šimová si prevzala Cenu mesta Vysoké Tatry za celoživotné dielo.

Primátor Ján Mokoš odovzdáva Marte Šimovej Cenu mesta Vysoké Tatry za celoživotný prínos. Snímka: rov

Tatranským galavečerom vyvrcholili uplynulý štvrtok Dni mesta Vysoké Tatry. Už tradične je galavečer priestorom pre odovzdávanie mestských ocenení. Do Tatranskej športovej siene slávy uvie­dli bývalého hokejistu HC Tatry a ŠK Bratislava, ktorý obliekal aj československý dres; a lekára Jindřicha Reitmayera in memoriam. Cenu primátora za Čin roka 2017 si prevzal filmár Pavol Barabáš za snímku Sloboda pod nákladom a Cenu mesta Vysoké Tatry za celoživotné dielo získala bývalá záchranárka a učiteľka Marta Šimová.

Začínali v jednej kancelárii

Čo meno, to pojem v súčasnosti, ale i nedávnej minulosti. Cenu mesta Vysoké Tatry si osobne prevzala Marta Šimová, ktorá v roku 1950 stála pri zrode profesionálnej Tatranskej horskej služby. Bola jednou z jej prvých troch zamestnancov, spolu s manželom Vladimírom Šimom a ďalšou veľkou postavou Vysokých Tatier – Júliusom Andrášim. „Profesionálna horská služba bola zriadená rozhodnutím nadriadených orgánov. Ponuku dostal manžel, dostala som ju aj ja. Začínali sme v Tatra hoteli, kde sme dostali jednu miestnosť pre kanceláriu a jednu miestnosť, kde sme s manželom bývali. Časy to boli ťažké, pretože už o dva mesiace bola medzinárodná spartakiáda, ktorá sa konala v oblasti Skalnatého plesa a bolo treba zorganizovať a zaistiť horskú službu,“ uviedla pre Podtatranské noviny Marta Šimová. V jej prípade možno povedať, že záľuba sa jej stala prácou. „Mne určite, keďže ja som začínala v Jamesáckych kurzoch, ktoré boli každý rok tri – zimné lezenie, na Veľkú noc bolo jarné lezenie a v lete to bol pravidelný horolezecký týždeň. Tak sme spoznali všetky doliny, kde sme aj stanovali, čo je dnes nemožné. My sme ešte zachytili tie roky, keď sa dalo partizánčiť aj v horách, aj v robote,“ dodáva s úsmevom Marta Šimová. V čase, keď spolu s manželom chatárčila na Chate pod Rysmi, absolvovala viacero horolezeckých výstupov. „Pazúriky boli pre nás cvičné skaly. Na Český, dnes Ťažký štít, sme chodili cez Kohútika. Jednoducho, absolvovali sme viacero výstupov v okolí chaty,“ uviedla Šimová.

Prvá profesionálna horská záchranárka na Slovensku Marta Šimová. Snímka: rov

Zúčastnila sa jednej záchrannej akcie

Hoci bola Marta Šimová prvou ženou v horskej službe, ona samotná sa na záchranných akciách nezúčastňovala, ale slúžila ako „styčný dôstojník“ počas záchranných akcií. „Ja som musela organizovať spojenie, zabezpečovať všetko, čo chlapci potrebovali v teréne. Mňa nechávali v kancelárii pri telefóne alebo keď potrebovali mate­riál, tak aby sa ku nim dostal. Na záchranné akcie som nechodila, okrem jednej jedinej,“ uviedla Šimová. Tú si dodnes pamätá. Išlo o lavínu v Monkovej doline. „Zasypalo tam niekoľko Prešovčanov. Bola tam aj jedna žena, ktorá bola doslova zamurovaná v lavíne. Našťastie jej trčala hlava a končeky prstov, takže ju bolo potrebné čo najskôr dostať z toho ľadového objatia. Túto pani sa nám podarilo zachrániť. Ja som ju osobne nevyhrabávala, mala som na starosti skôr technickú stránku a sledovať, či sa zo svahu v hornej časti Monkovej doliny ešte neuvoľní ďalšia lavína, aby nezasypala záchranárov. Našťastie, všetko dobre dopadlo,“ povedala Marta Šimová.

Z hôr prešla za katedru

Na horskej službe pracovala Marta Šimová štyri roky. Potom dostala ponuku nastúpiť ako učiteľka do miestnej školy, čo bola jej pôvodná profesia. „Mala som malé deti, takže som nešla učiť do Popradu na gymnázium. To by bolo komplikované dochádzanie. Ťažko povedať, ktorá práca bola lepšia, či v horskej službe alebo ako učiteľka. Práca medzi záchranármi, to sme boli mladí, bez záväzkov, plní ideálov, elánu, žili sme v Tatrách, v krásnom prostredí. Škola už bola viac povinnosť niečo urobiť, niečo dosiahnuť, niečo tým deťom dať,“ povedala Marta Šimová. Dodnes v Tatrách stretáva „svoje“ deti.
Po dvanásťročnom pôsobení na základnej škole v Smokovci odišla Marta Šimová učiť na Filozofickú fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika do Prešova, na katedru západných jazykov, keďže mala vyštudovanú angličtinu. „Bola to nová výzva. Bavilo ma to, lebo to bolo niečo nové a mohla som sa hrabať v knihách a ešte som za to bola platená,“ povedala o pôsobení v Prešove Marta Šimová. Z Tatier však neodišla a do Prešova dochádzala. Po odchode do dôchodku naďalej žije vo Vysokých Tatrách.
Cenu mesta Vysoké Tatry za celoživotné dielo Marta Šimová veľmi nečakala. „Priznám sa však, že toto ocenenie ma prinútilo rozmýšľať nad tým, ako bolo, čo bolo, čo som robila a ako som robila. Ja som to už dávno pustila z hlavy. Viete, mám 91 a pol roka. Ja sa už na svet dívam tak z diaľky, ja už ho neovplyvním. Napríklad nová technika ide úplne mimo mňa. Som veľmi spokojná, že žijem vo Vysokých Tatrách a že ešte stretávam aj mojich rovesníkov, hoci ich je veľmi málo,“ dodáva Marta Šimová.

Rastislav Ovšonka