Majstri svojho remesla: Pozrite si diela „drotárskeho princa“ či posledného gubára

Galéria ÚĽUV v Tatranskej Lomnici od 6. marca hostí výstavu troch remeselníkov: drotára, výrobcu črpákov a gubára.

Gubár Ján Fotta. Snímka: archív jf

Ak hovoríme o starých remeslách, gubárstvo je nepochybne jedno z tých menej známych. Dôvod? Na Slovensku už máme len jediného a zrejme aj posledného remeselníka, ktorý sa venuje spracovaniu ovčej vlny. Guby, teda tkané výrobky z ovčej vlny (na snímke dole koberec), pritom v Klenovci, odkiaľ pochádza aj majster Ján Fotta, majú bohatú tradíciu. „Niekedy v šesťdesiatych rokov tu otvoril ÚĽUV pobočku, spracovávala sa tu vlna, vyrábali sa výrobky. Bolo nás vtedy dosť veľa, ja som to videl u starších a tak som sa dostal k tomuto remeslu,“ hovorí Ján Fotta. Všetko sa však postupom času zmenilo a podľa Fottu o toto remeslo už nemajú mladí záujem najmä preto, že je to náročná práca, predovšetkým na prípravu. „Na Slovensku boli veľké závody, ktoré spracovávali ovčiu vlnu. Dnes je však ťažko získať spracovanú ovčiu vlnu, a ak sa to aj podarí, býva veľmi drahá. Pritom hodnota surovej ovčej vlny je, dá sa povedať, smiešna. Lenže napríklad oprať sa nedá nikde na Slovensku,“ vysvetľuje gubár. A tak sa často stáva, že ľudia ovčiu vlnu vyhadzujú. „Ja sám si niekedy nájdem vrecia hodené cez plot, ani neviem, od koho. Takáto je teda u nás situácia s ovčou vlnou,“ s povzdychom konštatuje Ján Fotta. On sám mal aj špeciálne veľké stroje, ale nemal ich kam umiestniť. Preto si zhotovil pomocné zariadenia, vďaka ktorým si vlnu dnes vie spracovať i oprať doma sám.

Koberec z ovčej vlny. Snímka: archív jf

Prosím si jednu tridsaťročnú gubu

Napriek tomu, že podmienky majú ďaleko k ideálu, Ján Fotta sa gubárstva nevzdal. Hoci, ako vraví, uživiť sa týmto remeslom veľmi nedá. „Je to koníček. Mám však tú prácu rád a keď sa ohlásia nejakí ľudia, nedá mi povedať: Neurobím to,“ krčí ramenami Klenovčan. Teraz je už na dôchodku, a tak sa gubárstvu venuje o čosi viac ako v minulosti. Na otázku, čo ho na tejto práci najviac napĺňa, odpovedá bez váhania: „Nechcem, aby to zaniklo. Možno sa niekto nájde, robia sa projekty, aby sa niečo tu v Klenovci znova obnovilo. Neviem, ako to dopadne, a preto to nechcem dopustiť.“
A aký je najväčší rozdiel medzi ručne zhotovenou gubou a koberčekom zo supermarketu? „Viete, minule prišiel jeden pán z Košíc kúpiť odo mňa guby. Hovorím mu: Naozaj nemám nič, robím len na objednávku. Mal som tu však svoju vlastnú gubu, ktorú som utkal asi pred 35 rokmi. Bola opraná a ten pán sa ma pýta: A táto je pre koho? To je stará, tridsaťpäťročná. Nechcel mi veriť. Ten výrobok jednoducho nestráca na hodnote a je pre niekoľko generácií. Tú ručnú prácu tam cítiť,“ tvrdí náš posledný gubár. Jeho prácu uvidíte v Galérii ÚĽUV v sobotu 26. mája od 12.00 do 14.00 hodiny.

Črpák Milana Stieranku. Snímka: archív ms

Keď bude črpák dobrý, tak je

Milan Stieranka je rodákom z kokavských vrchov. Na salaši, kam chodil rodičom po žinčicu, vídaval krásne črpáky, ktoré ho inšpirovali do budúcej tvorby. Vyrába všetky základné typy tradičných slovenských črpákov. „V každom regióne sú iné. Podľa konštrukcie sa dajú deliť na východoslovenské, stredoslovenské a severoslovenské. Napríklad východoslovenský je z jedného kusa, severoslovenský je dole zúžený a spájaný s rúčkou, črpáky zo stredného Slovenska sú valcovité a trochu nižšie,“ vysvetľuje drevorezbár. Ďalšie rozdiely sú vo výz­dobe, mnohé závisí aj od vkusu konkrétneho baču. Všetko sa však odvíjalo od prírody a toho, s čím sa človek stretával. Ľuďom – ale aj Milanovi Stierankovi – sa najviac páčia horehronské motívy, kde ľudia zobrazili život a prácu na salaši. „Keď niekto chce dnes vyrobiť črpák, tak mi aj povie, čo by tam malo byť, a ja mu to spravím podľa toho. Nakreslím návrh, pošlem mailom, spýtam sa: dobre bude? A keď bude, tak je,“ hovorí s úsmevom M. Stieranka.

Robím to, aby odo mňa odkukali iní

„Keď som ešte pracoval, často som prichádzal do kontaktu s ľuďmi. No a to, čo často v človeku vrie, musí v sebe udržať, aby nevybuchol. Ale keď som prišiel domov, sadol som si k tomuto a nejak to odišlo samo. Zabudol som na všetky problémy,“ tvrdí o drevorezbe majster. Druhou vecou, ktorá ho motivuje, je vidieť, ako sa to ľuďom páči. „Takže to robím sebe pre radosť a potom aj tým, ktorým som črpáky vyrábal,“ dodáva Milan Stieranka, ktorý dnes patrí len k hŕstke umelcov v tomto odbore. „Ale teraz, keď som starší, najväčší dôvod, pre ktorý sa drevorezbárstvu venujem, je ten, aby to odo mňa odkukali iní a robili to ďalej,“ uzatvára. Ak budete chcieť vidieť, ako sa vyrába črpák s rovnakou konštrukciou ako pred dvesto rokmi, Milan Stieranka predvedie svoje umenie v Galérii ÚĽUV v Tatranskej Lomnici v sobotu 12. mája od 12.00 do 14.00 hodiny.

Drotárske umenie Ladislava Jurovatého. Snímka: archív lj

Ako tvorí syn drotárskeho kráľa

Trojicu remeselníkov novej výstavy ÚĽUV-u dopĺňa drotár Ladislav Jurovatý mladší. Ak vám je to meno známe, pravdepodobne ste už počuli o jeho otcovi Ladislavovi, ktorý bol považovaný za drotárskeho kráľa. „Otec robil toto remeslo celý život a chodil za drotármi do Veľkého Rovného a Dlhého Poľa a naučil sa takú tú starú drotárčinu, poctivé remeslo. To, čo skúšal on, som skúšal aj ja,“ objasňuje Ladislav Jurovatý mladší. Postupne sa tak naučil drotárčine najmä z oblasti Kysúc a horného Považia. On sám už robí veci aj do moderných interiérov či kostolov.

Od Mosky po Austráliu

Ladislav Jurovatý mladší získal spolu s Milanom Stierankom a Jánom Fottom minulý rok titul majster ľudovej umeleckej výroby. „Titul je na moje meno, ale dostali sme ho vlastne dvaja, ja aj môj nebohý otec. Po vojne bol totiž jediný človek, ktorý sa tu snažil niečo s tým drôtom robiť a posunúť ho ďalej. Dosiahol obrovské úspechy,“ podotýka syn a dodáva, že obaja vystavovali od Moskvy až po Portugalsko, USA či Austráliu. Predvádzanie výroby priamo týmto „drotárskym princom“ uvidíte v sobotu 16. júna od 12.00 do 14.00 hodiny. Dovtedy si však časť jeho tvorby môžete pozrieť na výstave. „Sú tam sošky, na ktorých som použil pôvodné drotárske techniky, jednou z nich je aj slučkový výplet. Je to odkaz na staré drotárske majstrovstvo.“ Vidieť môžete aj vešiaky a iné doplnky do interiéru. Tvorba Ladislava Jurovatého je dôkazom, že niektoré tradičné remeslá chytajú v tejto dobe druhý dych a tvorba starých otcov si nachádza miesto aj v našich moderných interiéroch.

Mária Mlaková