Od vzniku Česko-Slovenska rok po roku: 1962

Spomienka na jeden koniec leta

V októbri roku 1962 bol svet taký malý krôčik od vojny, že ak by ho USA alebo ZSSR urobili, už by boli dejiny sveta úplne iné. Vypukla Kubánska kríza, ale Chruščov s Kennedym mali rozum. Ešte predtým John Glenn v kozme dokázal, že sa USA priblížili k sovietskemu kozmickému programu. V Prahe odstrelili Stalina, teda, jeho monument na Letnej, úrady priznali kulantne krach päťročnice, nielen kultúrna obec bola nadšená z divadiel malých javiskových foriem. (Tie roky budeme o pár desaťročí neskôr nazývať „zlaté šesťdesiate“.)
Bolo celkom solídne leto, ako študent som absolvoval svoju dvojmesačnú skvelú brigádu na Horskej službe (spolu s Ďusim Kotočom). Bol koniec augusta. Doliny sa vyľudňovali. Náčelník pán Klinko poslal Ivanovcov (Galfy s Urbanovičom) a mňa vyniesť vrcholové knižky na Ostrý štít, Širokú vežu, predtým pozrieť situáciu na reťaziach do Priečneho sedla.
Ivanovci trénovali na Kaukaz, hnali ma ako koňa v prérii. Konečne Ostrý štít, zostup… a na chodníku pekné dievča:
– Ahoj, Ivane! – prihovorila sa jednému, vlastne obom. Dozvedel som sa, že dievča sa má stretnúť s ďalšími známymi českými horolezcami. Na koniec leta si naplánovali zaujímavé túry a nakoniec aj to, že má také umelecké krstné meno Otýlie. No a aby to umelecké meno iba tak nevyšumelo, tak aj priezvisko Horáková pripomínalo chýrnu českú opernú speváčku. Chvíľu sme teda hovorili o plánoch, počasí a kadečom, Otka sa pobrala na Térynku, my dole Streleckými poliami domov. Celé krátke stretnutie zakončil kdesi uprostred cesty Ivan Gálfy konštatovaním: „Nemala by chodiť po skalách, ale mala by sa nechať obdivovať v celkom inom prostredí.“
Prišiel pondelok, predpoludním sa ozval telefón, ktorý pred zlou správou vyzváňal vždy tak surovo. Chatár z Térynky oznamoval: „Severná stena Malého Javorového štítu, horolezecký úraz, pravdepodobne mŕtve pekné dievča, Češka“.
Službukonajúci reprodukoval slová chatára, Laco Vyšný automaticky bral kľúče od skladu a chystal materiál na záchranku, formovala sa skupina, šéfom bol Arno Puškáš. Črtala sa ťažká akcia, službukonajúci zabudol aj na meno. Chcel teda volať, ale Ivan Gálfy ho zastavil: „Nemusíš! Volá sa Horáková, Otýlie Horáková. Dievča, ktoré milovalo naše Tatry…“
Otka išla ako prvolezec v druhej dvojici – v stene boli dve dvojice – keď sa s ňou uvoľnili skalné bloky. Padala stenou asi 30 metrov, dopadla tak nešťastne, že narazila malou časťou prilbou nechránenej hlavy na ostrú skalu, ktorá ukončila Otkinu pozemskú púť.

Mikuláš Argalács