Sviťan Tomáš Kačmarčík na 155 km v Škótsku dobehol druhý

Vytrvalec Tomáš Kačmarčík dosiahol 23. júna v Škótsku ďalší úspech.

Aj v 42 rokoch patrí Kačmarčík medzi najužšiu slovenskú špičku v trailovom ultrabehu. (Snímka: archív/mik)

Naposledy sme vás o výbornom výsledku trailového ultrabežca vo svetovom meradle informovali v septembri minulého roka, kedy absolvoval Ultra Trail du Mont Blanc. „Keďže som sa potom cítil dobre, o tri týždne som šiel horský Maratón Chopok, kde som dobehol štvrtý a vyhral v kategórii nad 40 rokov. Sezónu som ukončil polmaratónom v Liptovskom Mikuláši, ktorý sme mali ako Majstrovstvá Slovenska profesionálnych hasičov, ale tam sa prejavila únava a spravil som svoj druhý najhorší čas v polmaratóne. Keď som sa pripravoval na novú sezónu, oslovili ma zo Slovenského atletického zväzu, ktorý chcel zostaviť reprezentáciu na oficiálne Majstrovstvá sveta v horskom ultratraile. Síce to pre mňa koncom marca prišlo priskoro, ale prijal som to, veď ponuka reprezentovať krajinu sa neodmieta,“ začal Tomáš Kačmarčík, ktorý v Španielsku získal cennú skúsenosť: „Cítil som sa dobre, no začiatkom mája tam bolo teplejšie a mali sme len krátku aklimatizáciu, takže som sa obával dehydratácie. Pil som však až príliš veľa, všetky minerály sa zo mňa len vyplavovali a na 45. kilometri som dostal také kŕče, čo som ešte nezažil. Po 52. kilometri som teda prvýkrát odstúpil z pretekov. Vždy som vedel solídne dokončiť, ale toto už bolo o zdraví.“

Kačmarčík na West Highland Way Race. (Snímka: Adrián Kašniar)

Stará škola

Po svetovom šampionáte si svitský vytrvalec odbehol 25 km na Krížnej krížom krážom, no opäť sa objavili problémy. V krvi mu odhalili znížené množstvo minerálov, ktoré musel pred West Highland Way Race popri tréningu poctivo dopĺňať. „Sú to jedny z najstarších ultrabežeckých pretekov na svete. Staršie boli už len viac-menej turistické diaľkové pochody. Toto už bol 33. ročník a v Škótsku i celej Británii ide asi o najprestížnejšiu akciu, napriek tomu, že tam nechodí absolútna svetová špička. Okrem domácich tam boli bežci z Ameriky, Austrálie, Nového Zélandu, Španielska, Nemecka či Poľska a ja som bol jediným Slovákom. Mali tam však zvláštne pravidlá. Nesmeli sme používať paličky na nordic walking, nemali sme ani štartovné čísla, iba pásku na ruke plus čip, ktorým sme si merali medzičasy. Musel som mať minimálne dvojčlenný doprovod s vlastným autom, ktorý mi pripravoval občerstvenie. Taká stará škola,“ predstavil 155-kilometrové preteky s prevýšením 4 200 metrov Kačmarčík.

Karty sa rýchlo rozdali

Tristo vytrvalcov vyštartovalo zo železničnej stanice v Milngavie neďaleko Glasgowa. „Trať nebola príliš značená. Išlo sa po turistickom chodníku a občas sa objavili nejaké kolíky s logom pretekov. Problémy s orientáciou som však nemal, lebo som si do hodiniek stiahol navigáciu. Keby som to neurobil, možno tam behám dodnes,“ smeje sa ultrabežec. „Ak aj nastal nejaký problém, domáci na mňa zapískali, kam mám odbočiť. V takej skupinke sme spolu bežali asi 20 km a zrazu okolo mňa nebol nikto. Zľakol som sa, či som neprepálil tempo, lebo som ostal druhý. Vedel som, že jeden je vpredu, ale ten vyštartoval ako na desiatke a spravil si dvadsaťminútový náskok, ktorý si udržal až do cieľa. Na mňa sa doťahoval zase jeden Poliak, ale v cieli som mal na neho taktiež približne 20 minút. Už 10-15 kilometrov pred koncom bola prvá trojka jasná, takže som si šiel svoje. Vedel som, že lídra nestiahnem a že ma ani tretí nedobehne. To by musel prísť nejaký pád a zranenie,“ opísal škótske preteky Kačmarčík.

Kačmarčík na West Highland Way Race. (Snímka: Adrián Kašniar)

Vychutnal si krajinu

Domáci víťaz David McLure zvládol 155 km za 16.24 h a Tomáš Kačmarčík sa v čase 16.42 h objavil v cieli ako druhý a kategóriu nad 40 rokov vyhral. „Končili sme vo Fort William, čo je najupršanejšie miesto v Európe. Je tam záliv, takže zrážky od mora zvyčajne prichádzajú vo veľkom. Bol som teda pripravený na dážď, ale nespadla ani jediná kvapka. Počasie bolo zamračené okolo 13 stupňov, v noci okolo deväť, pofukoval vietor, dobre sme videli, lebo nebola hmla. Konečne som si mohol pozrieť aj krajinu, lebo som nebežal v uzavretom lese, kde človek vidí iba chodník. Tam boli krásne výhľady, no keď som videl chodník do diaľky a neubúdalo z neho, pôsobilo to miestami demotivujúco. Krajina je tam však veľmi pekná. Síce pustá bez stromov, ale zaujímavá. Stále sme museli otvárať bránky na košiaroch pre ovce. Terén bol však ťažký, niečo ako v Tatrách. Niekde po kameňoch, inde úzky chodník, korene, časté preliezanie niečoho. Tempo 7 minút na kilometer už bolo rýchle, ale 98 percent trate som vedel bežať. Boli to asi prvé preteky, kde som nemal ani náznak zášklbu v svale. Problémy som mal iba so žalúdkom na 80. kilometri, kde som sa povracal, ale o chvíľu sa to stabilizovalo. Samozrejme, ďakujem trénerke Lenke Ilavskej -Litvínovej za to, že ma dobre pripravila, supportu Adrián Kašniar, Róbert Majerčák, Eva Majerčáková a Richard Fris a za podporu aj sponzorom,“ doplnil svoje dojmy Sviťan Kačmarčík, ktorý tento rok vynechá UTMB, ale predstaviť by sa mal na Ultra Fatre, Ultra Jánošikovi, Maratóne Chopok či Dalmacija Ultra Trail-e v Chorvátsku.

Michal KLEIN

VÝSLEDKY WEST HIGHLAND WAY RACE 2018