Znelo to ako mačky, vraví Tatranka o svojich začiatkoch s pílou

Jana Ovšonková z Nového Smokovca sa venuje hre na kurióznom nástroji. Z koníčka sa stalo pouličné umenie a to nie je koniec. „Pílu chcem povýšiť na inú úroveň,“ vraví 26-ročná pílistka, ktorá už cvičí aj Chopina či Humoresku.

Snom Jany Ovšonkovej vždy bolo vyskúšať si pouličné umenie. Snímka: archív JO

Ako ste sa dostali k píle?

» Bolo to asi pred ôsmimi rokmi v Prahe na festivale pouličného divadla, kde hral na píle jeden Austrálčan. Bola som veľmi fascinovaná, ako toto môže fungovať. Nemala som ambíciu na pílu hrať, ale túžila som si to aspoň vyskúšať. Chodila som po železiarstvách v Poprade a okolí, ale všetci na mňa len vyvaľovali oči.  Také píly sa už nevyrábajú a keď som ešte povedala, že to chcem na hranie… Nakoniec, mám brata v Amerike a on mi k narodeninám pílu poslal, pretože tam je vyslovene obchod aj s takými nástrojmi. Jediný rozdiel oproti normálnej píle je, že má tenšiu čepeľ, ktorá sa dá ľahšie ohýbať. A niektoré píly na hranie zúbky ani nemajú. Moja má, ale je to len „imidžovka“, hrám po tej strane, ktorá nie je zúbkovaná.

„A každý, kto hrá na píle, hrá Somewhere over the rainbow. Má neuveriteľne veľa verzií a každý pílista má túto skladbu v repertoári. Je to vyslovene pílová klasika.“

 

Jana Ovšonková

Čo nasledovalo, keď prišla z Ameriky píla?

» Chytila som ju, rozbalila hneď doobeda a celý deň som skúšala, ako to funguje, ako vylúdiť tón a večer som už hrala Tichú noc. Svojpomocne som sa naučila hrať. Dá sa na to prísť a potom to už funguje iba podľa ucha. Na začiatku to znelo ako mačky. Ľudia chodili okolo a nevedeli, čo si o nás majú myslieť a čo sa u nás deje. Sú s tým spojené rôzne zážitky. Napríklad mamka sa neraz na balkóne pri polievaní kvetov schovávala, aby si okoloidúci nemysleli, že to spieva ona.

Aká je technika hrania?

» Tón sa tvorí chvením čepele, ktorú rozochvejem sláčikom. Na to, aby vznikol spevavý tón, musí byť píla zohnutá do jemného esíčka. Každá píla má rozsah podľa svojej dĺžky. Čím vyššie na píle hrám, tým má vyšší tón, ale aj sláčikom musím hrať na vyššom mieste, kde je zlom eska. A treba cvičiť, keď človek vyjde z cviku, je počuť slák, alebo tón nie je celkom presný. Človek musí mať hudobný sluch a potom to ide rýchlo. Do roka som vlastne už hrala na ulici.

Jana Ovšonková vysvetľuje techniku „esíčka“ na píle. Snímka: jat

Čo máte v pílovom repertoári?

» Hrám zvyčajne známe veci, aby to ľudia vedeli identifikovať. V repertoári mám skôr ťahavejšie skladby, lebo píla je trošku limitovaná. A mám všeličo možné, všelijaké srandy, aj Titanic, Edith Piaf, Beatles. A každý, kto hrá na píle, hrá Somewhere over the rainbow. Má neuveriteľne veľa verzií a každý pílista má túto skladbu v repertoári. Je to vyslovene pílová klasika. Natália Paruz organizuje v New Yorku veľký pílový festival a dokonca ona spravila pieseň Somewhere over the rainbow pre veľký pílový orchester, hrá to tam asi 50 ľudí.

Aké boli prvé vystúpenia?

» Bála som sa, že píla ostane v kúte. Stále to bol môj koníček a bez toho, žeby som ja naháňala koncerty, tak to ide. Prvé verejné vystúpenie som mala na stužkovej. Ale ako študentka herectva som vždy túžila vystúpiť na ulici a nemala som odvahu. Už som mala pílu a povedala som si dobre, idem to vyskúšať. Vymyslela som si kostým, fiktívnu postavu hudobníčky zo záhrobia, ktorá hrá na píle. Zaplatila som si v Bratislave miesto a celý čas som mala v hlave čo to robím, či mi šibe. Ale prekonala som samú seba. Hneď, ako som začala hrať, všetko opadlo. Najviac sa mi páčia prekvapené reakcie ľudí, ktorí nevedia, ako to môže fungovať. Ja sama som to prežívala, keď som počula hru na píle prvýkrát.

 

Jana Ovšonková. Snímka: archív JO

  • Jana Ovšonková:
  • Okrem píly hrá na husliach a flaute. Po absolvovaní literárno-dramatického odboru pod vedením Emílie Šavelovej na ZUŠ Antona Cígera v Kežmarku študovala herectvo na Konzervatóriu v Bratislave.
  • Je absolventkou divadelnej réžie a dramaturgie na Akadémii umení v Banskej Bystrici.
  • Už počas štúdia debutovala v profesionálnom divadle v Spišskej Novej Vsi  inscenáciou Karol od poľského autora Slawomíra Mrozeka.
  • Najnovšou inscenáciou mladej režisérky je monodráma vytvorená na text Alessandra Baricca – Legenda 1900. Bola uvedená 11. júna 2018 v divadle Akadémie umení v Banskej Bystrici a Jana Ovšonková si v nej zahrala ako herečka aj hráčka na píle.
  • S pílou koncertuje na ulici či na rôznych festivaloch ako napríklad festival nového cirkusu Mičinský pitvor. 17. júna sa predstavila v Kežmarku na Divadlení ako absolventka ZUŠ A. Cígera.

 

Skúsili ste aj Viedeň?

» Vybrala som sa tam na rady mojich známych. Hudobníci chodia už o druhej v noci na úrad, aby získali čo najlepšie miesta, je tam veľká tlačenica. Vo Viedni bol úplne presný rozpis, kedy a na ktorom mieste sa hrá. Nakoniec som dostala veľmi zlé a hlučné miesto, premávala tam električka. Hrala som tam asi desať minút, zarobila som asi dve eurá  a povedala som si, že to nemá význam a že už budem vedieť, ako na to. Ale už som sa k tomu nedostala.

Určite je veľa ľudí, ktorých píla zaujme. Máte adeptov – žiakov?

» Ľudia hlavne chcú, aby som im pílu aj zadovážila, ale nie je to v mojich silách. To by som si už musela otvoriť obchod a dovážať píly. Nie je to ľahké, preprava je komplikovanejšia, keďže v lietadlách sú všelijaké protiteroristické opatrenia a treba riešiť, že je to hudobný nástroj.

Prevážať pílu lietadlom a vysvetľovať, že ide o hudobný nástroj, stojí veľa síl. Snímka: Wizzair

Väčšinou ľudí odkazujem na rôzne stránky, dnes sa už dá všetko objednať. Nadšené sú z toho deti z literárno-dramatického odboru, ktoré učím. Keď donesiem asi tak raz za polrok pílu, som prekvapená, ako veľmi sa dokážu koncentrovať. Asi tie som najviac učila hrať.

Počítate s pílou aj do budúcnosti?

» Momentálne pílu vnímam skôr ako koníček, snažím sa presadiť hlavne ako režisérka. Ale píla má veľký potenciál. Určite by som chcela v budúcnosti zložiť aj vlastné skladby a povýšiť pílu na inú úroveň. Začala som si študovať aj klasické skladby a tam sa ukáže, kde je človek s hraním. Klasika dáva nástroju vyššiu hodnotu, takže chcem rozširovať repertoár klasickým smerom a možno aj niečo nahrať. Zatiaľ som skúšala Chopinovo najznámejšie Nocturno, to je skladba, kde naozaj počuť, keď necvičím. Veľmi vtipne znie na píle aj Dvořákova Humoreska a veľmi vďačná skladba je aj často hraná Ave Maria. Mám pocit, že klasikou dávam píle značku hudobného nástroja.

Jana Tomalová