Tak k nám prišlo Česko-Slovensko

Hoci vznik Česko-Slovenska spájame s dátumom 28. októbra 1918 (a až pri 100. výročí udalosti sme dali aspoň formálne vážnosť aj 30. októbru), na veľkom území Slovenska naďalej fungovali uhorské úrady, ba mnohí obyvatelia ani len nevedeli, že vlastne žijú v úplne novej krajine. Pripomeňme si len, že Rakúsko-Uhorsko kapitulovalo 3. novembra 1918, o osem dní neskôr aj Nemecko. Ale monarchia ako keby nevnímala fakt, že sa rozpadla, tým viac sa s touto realitou nechcelo stotožniť Uhorsko…

Pancierový vlak č. 1, ktorý ako predvoj československých vojsk prišiel v noci 15. decembra 1918 do Popradu. (Z osobného archívu Jaroslava Špitálského, rota Nazdar, Praha.)

Sled udalostí po oných prelomových dňoch záveru októbra budeme môcť sledovať v našej rubrike „Stalo sa pred 100 rokmi“. Preskočíme však čas o niekoľko týždňov a priblížime si reálny „príchod“ Česko-Slovenska do Popradu a odtiaľ potom do celej oblasti Tatier a ich podhoria.
Predovšetkým na podnet Vavra Šrobára (už v pozícii ministra pre správu Slovenska), ktorý od začiatku decembra 1918 dostával informácie o drancovaní tatranských hotelov, urgoval vojenský zásah. Veliteľstvo formujúcej sa armády nového štátu na vojenské operácie v tejto časti krajiny vyčlenilo skupinu vojsk pplk. Arnošta Hrbenského, no ako prvý mal do Popradu prísť pancierový vlak. Česko-slovenské vojsko malo viac takýchto vlakov, na obsadenie Popradu bol vyčlenený Pancierový vlak č. 1. Ešte sa k jeho opisu vrátime.
Mešťanostom Popradu bol Dr. Koloman Förster. Hoci silno prouhorský politik, bol predsa len politický realista. Vo svojich memoároch (pozn.: autor má ich kópiu od majiteľa originálu) Förster opisuje dianie onej noci, keď vstúpili na územie mesta vojenské jednotky. Celkom dramatická však nepochybne bola situácia pri príjazde predvoja česko-slovenskej armády, už spomenutého pancierového vlaku v noci zo 14. na 15. decembra 1918. Začítajme sa teda: „V mojej kancelárii ma 14. decembra 1918 navštívil Adolf Janouš, český sládok, ktorý pracoval v pivovare v Poprade. Bol dlhé roky kvalitným majstrom svojho remesla, človek dobrej povesti, ktorý mal manželku Maďarku. Oznámil mi, že večer sa očakáva príchod vojska a požiadal ma, aby som uvítal v mene mesta veliteľa vlaku. Odpovedal som mu, že nemôže chcieť od starostu uhorského mesta, aby vítal jeho dobyvateľov.
Mal som s Adolfom Janoušom korektné vzťahy a napokon sme sa dohodli, že my dvaja budeme vo večerných hodinách na železničnej stanici Poprad – Felka tvoriť delegáciu. Veliteľovi vlaku sa prihovorím v slovenskom jazyku a oznámim mu, že obyvateľstvo mesta očakáva okupáciu v pokoji a požiadam ho, aby vojaci tiež zachovali pokoj a zabezpečili poriadok, aby sa verejnosť uistila, že môže pokračovať v každodennej práci.
Na stanicu sme s Adolfom Janoušom prišli večer a čakali na ohlásený obrnený vlak. Jeho príchod sa neustále odďaľoval. Pritom nastala zvláštna situácia. Na konci stanice v smere do Spišskej Novej Vsi stál obrnený vlak maďarských dobrovoľníkov. Guľomet mieril na stanicu – a na nás. Z druhého konca stanice pomaly vchádzal česko-slovenský obrnený vlak. Pred lokomotívou vagón s guľometom, ktorý mieril tiež na stanicu – a na nás. Po dlhých minútach sa maďarský vlak pohol do Spišskej Novej Vsi.
Musel som vlastne prijať Čechov medzi dvoma guľometmi nepriateľských armád. Veliaci dôstojník česko-slovenskej jednotky si vypočul môj dohodnutý text a odpovedal pomerne krátkym preslovom. V doprovode malého vojenského oddielu sme potom odišli na radnicu, kde dôstojník a Adolf Janouš prevzali mestskú pokladňu. Potom obaja vztýčili bielo-modro-červenú vlajku. Ešte do rána vylepili po meste plagáty v troch jazykoch a vyzvali v nich obyvateľstvo k zachovaniu pokoja a verejného poriadku.“
Veliteľom vlaku bol por. Janata. Za pancierovým vlakom však prišiel do Popradu pomerne dlhý vlak s vojskom, ktorým prišiel aj vojenský veliteľ mesta stotník Liška. Vlak totiž plnil ďalšie bojové úlohy, keď ako predvoj postupujúcich vojsk išiel smerom do Spišskej Novej Vsi. Potom sa vrátil do Popradu a postupoval s vojskami skupiny pplk. Hrbenského proti poľským vojenským jednotkám, ktoré obsadili Podolínec, Spišskú Belú, Kežmarok a hliadky prenikli až k Popradu a pôsobili po celých Vysokých Tatrách. Až 24. decembra podpísali v Poprade pplk. Hrbenský a mjr. Tyskiewicz dohodu o demarkačnej čiare medzi česko-slovenským a poľským vojskom, čo zabezpečilo tejto oblasti relatívne pokojné sviatky Vianoc.

Mikuláš ARGALÁCS

Zdroje:

Förster, Koloman: Pamäti. (rukopis)

Špitálský, Jaroslav: První přijel obrněný vlak. In: Vznik Československa, priebeh a vplyv na rozvoj Popradu a jeho okolia. Zborník z medzinárodnej konferencie. Podtatranská knižnica v Poprade, 2018.

Karpathen Post, XXXIX., č. 43 – 50.