Spišská Sobota v druhej polovici 17. storočia a miesto Jána Brokoffa v ňom

V závere roka uplynie 300 rokov od úmrtia významného českého sochára, rodáka zo Spišskej Soboty.

Prvým známym, potvrdeným a doloženým dielom Jána Brokoffa je drevená socha českého svätca Jána Nepomuckého, ktorú zhotovil na objednávku slobodného pána Matyáša Gottfrieda Wunschwitza, ctiteľa kultu tohto svätca, v roku 1682 v životnej veľkosti. Podľa nej zhotovili formu a v Norimberku sochu odliali do bronzu. Dňa 31. augusta 1683 ju osadili na Karlovom (vtedy Kamennom) moste. Drevená predloha bola najprv v kaplnke Wunschwitzovho paláca na vtedajšom Konskom trhu (Václavské námestie), no keď sa stala pútnickým miestom, vrchnosť ju prikázala premiestniť do Kostola sv. Jána Na Skalke. Snímka: arg

V roku 1652, v ktorom sa narodil Ján Brokoff, vládol Uhorsku Ferdinand III. (13. 7. 1608 – 2. 4. 1657), za vlády ktorého sa v krajine zavŕšil proces rekatolizácie. Na Spiši, na severe vtedajšieho Uhorska, prebiehala rekatolizácia pomerne búrlivo. Došlo dokonca k javom, že protestanti ničili vnútorné zariadenia kostolov. Naproti tomu je Spišská Sobota v roku Brokoffovho narodenia pomerne pokojným mestečkom, jedným z trinástich, ktoré kráľ Žigmund dal ako záloh Poliakom. [1] Drvivú väčšinu obyvateľstva tvoria protestanti aj napriek tvrdým rekatolizačným tlakom. Podľa údajov z kanonickej vizitácie spišského prepošta Jána Sigraya mala na konci 17. storočia Spišská Sobota 828 obyvateľov. [2] Z nich viac ako 80 percent boli Nemci.

V zoskupení piatich sídelných útvarov na západnom okraji Spiša – Popradu, Matejoviec, Spišskej Soboty, Veľkej a Stráž – bola Spišská Sobota ekonomickým i intelektuálnym lídrom. Starému trhovému mestu (napokon jej historický názov z latinčiny je uvádzaný ako de Foro Sabbathe – zo Sobotného trhu) potvrdil uhorský kráľ Ľudovít I. v roku 1380 právo týždenných trhov. Bolo čo ponúkať! Samotná Spišská Sobota sa stala sídelným mestom viacerých cechov, v ktorých sa združovali remeselníci z už spomenutých okolitých mestečiek a remeselníci si zakladali aj vlastné cechy. [3]

Jedným z dokladov prosperity bol v Spišskej Sobote kostol. Pôvodne románsky, prestavaný na gotický, ešte neskôr čiastočne barokizovaný, s hlavným dreveným vyrezávaným oltárom z dielne Majstra Pavla z Levoče, inštalovaným v roku 1516. Aj v čase narodenia Jána Brokoffa do protestantskej rodiny zostáva kostol protestantský. Obyvateľov zatiaľ nezlomili antireformačné tlaky a zostávajú v drvivej väčšine luteránmi. A v tomto duchu a tejto viere žije svojich prvých viac ako dvadsať rokov života aj Ján Brokoff. Jasno sa do mladých rokov pokúsil vniesť životopisec Jána Brokoffa i jeho syna Ferdinanda Oskar Pollak: „Prvé a najautentickejšie správy o rodisku prináša Berghauer z listu Brokoffa, ktorý sa začína takto: „Ego infra scriptas Georgenbergae in Superiori Hungaria natus…“ Toto prevzal Dlabacz, pokračovali Nagler a Werzbach. Prvému životopiscovi Brokoffa Pelzelovi, zdá sa, toto miesto akosi uniklo. Identifikuje ako miesto narodenia Brokoffa „Transylvániu“, čo neskôr uvádzajú aj Füessli, Weleba a potom ešte aj Ilg a Herain.“ [4]

Nádych pikantnosti má fakt, že presný rok narodenia Jána Brokoffa sa historici dozvedeli až z listu úmrtia [5], písaného starou češtinou: „Dne 28. Pohržben P. Jan Brokhoff, Ržezbarz, 66. léth starý, a swatýma swatostmi zaopatrzeny. Umrzel na wodnatelnost.“

V roku 1692 inštalovali na Karlovom moste v Prahe prvú kamennú sochu, opäť z dielne Jána Brokoffa. Bolo to súsošie „Pieta“. Objednávateľom bol sám primátor Starého Mesta pražského Bohuslav Jan Vořikovský. Súsošie bolo počas revolučných udalostí v roku 1848 poničené a o desať rokov neskôr premiestnené k vstupnému areálu Nemocnice pod Petřínem, patriacej Rádu Milosrdných sestier sv. Karla Boromejského. Snímka: arg

Posledný menovaný Jan Herain (14. 5. 1848 – 11. 12. 1914), z pozície pražského stavebného archivára a zo záujmu historik sa zrejme neuspokojil len so zisteným rokom úmrtia a robí výskum priamo v Spišskej Sobote, kde zisťuje: „Obec Sv. Georgenberg (maď. Szepesi-Szombat), dnes na Košicko-bohumínskej železnici, patriaca k XXIII spišským mestám, je a bola nemecká a prevažne luteránska, zatiaľ čo okolitý kraj je slovenský a katolícky. V matrike krstov miestneho kostola našiel Herain oznámenie, že 23. júna 1652 Johannes, syn Andreasa Brokofa, luteránskeho vyznania, bol pokrstený. O tomto Andreasovi Brokofovi našiel Herain, že je šuster narodený v tunajšej farnosti a 9. februára1648 po druhý raz, menovite s pani Spiesovou, vdovou po Andreasovi Dürerovi, sa oženil.“ [6]

Kto sa popri rodičoch podieľal na výchove a vzdelávaní, ale aj na formovaní jeho svetonázoru? Z učiteľov je známy len Ondrej Thaan. Z evanjelických farárov, lebo Ján Brokoff bol zo silne evanjelickej rodiny, to boli Valent Hanke (1651 – 1654), Tobiáš Engel (1654 – 1661) a Krištof Klesch (1661 – 1674). [7] Vtedy však už v Spišskej Sobote pôsobí aj Juraj Buchholtz st., osobnosť Horného Uhorska [8] a v malom mestečku sa títo dvaja – Brokoff a Buchholtz – nemohli nestretnúť. Lenže „dekrét z 24. 4. 1675 vylúčil z činnosti učiteľov – luteránov. Prednášať mohli iba v prípade, že zložia prísahu vernosti katolíckej viere. Učitelia z Matejoviec, Spišskej Soboty a Veľkej odmietli.“ [9] Je pritom pozoruhodné a na Spiši takmer výnimočné, že vtedajší občania Spišskej Soboty zostali vo väčšine na pozíciach protestantizmu, hoci museli kostol odovzdať v roku 1675 katolíkom. Pravdepodobne tieto udalosti boli jedným z rozhodujúcich impulzov Brokoffovho odchodu zo Spišskej Soboty, zamieriac do predsa len nábožensky tolerantnejšieho prostredia nemeckého.

Socha sv. Filipa Nerejského je umiestnená na vrchole Nových zámockých schodov (mimochodom, starších než Staré zámocké schody…). Vznikla v roku 1715 a je poslednou sochou signovanou: Opus Joan Brokoff. Aj preto sa autorstvo pripisuje Jánovi, ale nik nevylúčil spoluprácu synov Ferdinanda a Michala. Snímka: arg

Je takmer nepochybné, že rezbárske učňovské roky absolvoval u Paula Grossa st. (okolo r. 1618 – 1688). Rezbárov síce vnímali ako remeselníkov, ale nie je známy na Spiši žiadny rezbársky cech. Fakt, že Gross mal syna iba o osem rokov mladšieho, ale od útleho veku pripravovaného na remeslo rezbárske, dával v malom mestečku (a na malom trhu) Jánovi Brokoffovi signál, kto bude „panovať a rozdeľovať“ v tomto segmente. Ďalší impulz k odchodu je na svete. Všeobecne sa teda traduje a uvádza, že po Brokoffovi nezostala na Spiši žiadna práca. Dr. Guido Roth písal však kežmarskému historikovi Milanovi Chomovi, že sa domnieva, že sochy sv. Joachima a sv. Anny sú pravdepodobne dielom mladulinkého evanjelika zo Spišskej Soboty.

V roku 2000, keď prebiehalo reštaurovanie organa, prešiel aj podrobnejším skúmaním kunsthistorikov a odborný pracovník Krajského pamiatkového úradu v Prešove vyslovil domnienku, že plastika sv. Juraja na koni na vrchole organovej skrine nemá logiku a aj umelecké stvárnenie sa odlišuje od iných figúr výzdoby. V čase vzniku organovej skrine, v roku 1663, mal Ján Brokoff iba 11 rokov, plastika sv. Juraja mohla byť teda umiestnená neskôr. Aj Katarína Chmelinová uvádza, že „zo skupiny deviatich zachovaných postáv možno jasne vylúčiť súsošie sv. Juraja s drakom. Líši sa totiž nielen typom postavy, spôsobom rezby, ale aj ikonografiou, ktorá nezapadá do pôvodného programu výzdoby predstavujúceho nebeskú hudbu.“ [10]

Ján Brokoff opúšťa Spišskú Sobotu v roku 1675. V roku, v ktorom protestanti definitívne odovzdali kostol rímsko-katolíckej cirkvi. Spájať tieto dve udalosti môže byť konštrukcia, jeden z motívov alebo zhoda náhod.

Mikuláš ARGALÁCS

(Štúdia bola príspevkom k medzinárodnej konferencii „Hae Statuae Factae a Brokoff“ v Prahe 22. – 23. 11. 2018 k 300. výročiu úmrtia sochára.)
Poznámky a citácie:
[1] Pozn.: Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský podpísal 8. novembra 1412 s poľským kráľom Wladysławom II. Jagielonským záložnú zmluvu, podľa ktorej za pôžičku 37 tisíc kôp českých grošov dáva do zálohu 13 spišských miest, medzi nimi aj Spišskú Sobotu, ďalej Ľubovniansky hrad, pevnosť Podolínec a tri ďalšie mestá. Poľský kráľ dostal do zálohu prakticky najrozvinutejší región Uhorska. Záloh definitívne zrušila až Mária Terézia v roku 1772 a potvrdil ho podpisom aj poľský kráľ Stanisław.
[2] CHALUPECKÝ, Ivan a kol.: Dejiny Popradu. Oriens Košice, 1998, s. 82.
[3] Viď podrobnejšie napr.: LENGOVÁ, Miriam: K dejinám cechov na Slovensku: cechy v Spišskej Sobote, Poprade, Veľkej, Matejovciach a Strážach pod Tatrami. http://www.saske.sk/cas/archiv/2-2005/studia_lengova.html
[4] In: POLLAK, Oskar: Johann und Ferdinand Maximilian Brokoff. Ein Beitrag zur Geschichte der österreichischen Barockplastik. Praha, Calve 1910, s. 9 – 10.
[5] c. d., s. 22.

[6] c. d., s. 9 – 10.

[7] CHALUPECKÝ, Ivan a kol.: c. d. s. 85 a 106.

[8] BUCHHOLTZ, Juraj (Georg), st. (1. 5. 1643 – 11. 5. 1724) – učiteľ, kňaz, publicista, horolezec, prírodovedec, úradník. Aj v uhorských podmienkach a kruhoch mimoriadna osobnosť. Ako protestant sa svojej viery nevzdal, bol kvôli tomu úradmi rôznym spôsobom perzekvovaný.
Zorganizoval skupinu priateľov, s ktorými vystúpil na Slavkovský štít 11. 6. 1664. Je to prvý opísaný a identifikovateľný výstup na konkrétny tatranský vrchol.
[9] TRAJDOS, Tadeusz, M.: Reformacja i kontrreformacja na Spiszu. (Reformácia a protireformácia na Spiši.) In: Terra Scepusiensis, Stav bádania o dejinách Spiša. Kláštorisko, n. o., Levoča 2003, s. 483.
[10] CHMELINOVÁ, Katarína: Sochárska rodina Grossovcov zo Spišskej Soboty. Slovenské národné múzeum – Spišské múzeum Levoča, 2002, s. 12