Od vzniku Česko-Slovenska rok po roku: 1991

Hľadanie sebavedomia

Vojna v Perzskom zálive sa skončila víťazstvom koalície 21 štátov. Koniec Varšavskej zmluvy nastal 31. marca. V Juhoslávii vypukla občianska vojna. Puč proti Gorbačovovi bol zlikvidovaný. V Alma-Ate 21. decembra oficiálne zanikol Sovietsky zväz. ČSFR zrušilo vízovú povinnosť s Poľskom. Vzniklo HZDS. Začala sa kupónová privatizácia. V decembri sa predsedovia vlád Európskeho spoločenstva dohodli na vzniku Európskej únie a prijali projekt spoločnej meny (vtedy známy ako ECU). Otvoril sa nám svet! Kadečo sme v ňom zisťovali, najmä to, že o Slovákoch takmer nik nič nevie a že nám chýba sebavedomie. Prvý veľký „výlet“ to potvrdil.

S prvým porevolučným primátorom Popradu Jánom Madačom sme cestovali do „hlavného mesta šampaňského“ Épernay na zasadnutie exekutívy Svetovej federácie miest. Striedali sme sa za volantom starej škodovky Favorit, jediným relatívne odpočívajúcim človekom bola tlmočníčka. Po prehliadke Notre-Dame v Remeši sme zamierili do neďalekého Épernay. Do prázdneho „kruháča“ za mestom som vošiel – opačne. Kde sa vzali naraz policajti, neviem, ale boli tam. Upútala ich naša identifikácia krajiny a malá vlajka (už slovenská trikolora). Československo ešte identifikovať vedeli, ale Slovensko im nič nehovorilo. Po prvý raz sme prácne vysvetľovali, čo to vlastne znamená, ba aj Štefánika sme spomínali… Pokutu nám nedali, ale múdrejší z nás zjavne neboli, lebo sme začuli – tlmočníčka potvrdila – že: „Odprevadíme tých Čechov!“
Na rokovaní sme museli opravovať, že nie sme česká delegácia a predsedajúci sa začudoval, či to nie je jedno… Nebolo. Aspoň nám nie. A tak sme počúvali, ako nám všetci radili, čo máme robiť, aby sme sa stali „ľuďmi Európy.“ Bolo toho veľa, čo sme si museli vypočuť. Až som sa zdvihol a odišiel, atmosféra na neďalekom trhu sa mi zdala pokojnejšia. V primátorovi Madačovi to očividne vrelo! Vyšiel za mnou kolega novinár, ktorý hovoril obstojne po rusky. Bol zorientovaný, vedel o snahách Slovenska o inú kvalitu federácie. Trhoviskom prechádzala policajná hliadka. Všimol som si, ako ho urýchlene opúšťajú Rómovia, ako som sa dozvedel, z neďalekého tábora. „Do obeda musia opustiť mesto a ísť do tábora!“… a to sme museli počúvať slová o rovnosti, pomyslel som si.
Vrátil som sa včas, aby som počul vety, ktoré mi dodnes znejú a zdvihli mi riadne sebavedomie. To primátor Madáč v diskusii obrátil kartu: „Prestaňte nám toľko radiť a pýtajte sa na rady nás! My sme už socializmus prežili, vás ešte len čaká!“
Nech si hovorí kto chce, čo chce, nemali sme dôvod na komplexy.

Mikuláš ARGALÁCS