Trojnásobný majster sveta z Kežmarku chce štvrté zlato, ale aj slovenský titul

Hokej, hokejbal, crossfit či zjazd na korčuliach. To všetko sú športy, ktorým sa súťažne venuje 28-ročný Boris ORAVEC.

Kežmarský všešportovec Boris Oravec. (Snímka: mik)

Skúste sa predstaviť po nešportovej stránke.

» Narodil som sa v Kežmarku a žijem tu celý život. Vyštudoval som SOU v Hornom Smokovci za kuchára, no išiel som tam len kvôli maturite a nikdy ma to tým smerom neťahalo. Túžil som sa živiť športom. Telom i dušou sa snažím byť športovcom, ale robím výškové práce pod vrtuľníkom. Staviame napríklad lyžiarske vleky, elektrické stĺpy, inštalujeme klimatizácie… Nie je toho až tak veľa, takže som na zavolanie. Niektoré zákazky vybavíme za tri dni, iné za týždeň, ale uživí ma to natoľko, že môžem na sebe pracovať po športovej stránke a som pánom svojho času. Ak bolo niečo dôležitejšie, tak som veľakrát uprednostnil šport pred prácou.

Aké boli vaše športové začiatky?

» K športu ma viedol otec od raného detstva. Chodili sme po horách, turistika či bicykle. Ja som ešte zažil to pravé detstvo bez mobilov, keď sme lietali po vonku a lozili po stromoch. Mal som rád rôzne žiacke olympiády, pretože som nemusel ísť do školy. Bol som všestranný, takže učitelia telesnej výchovy ma mali radi a väčšinou som chodil na atletické súťaže. Aktívne som však hrával hokej, ktorý ma naučil disciplíne a priviedol ma k ďalšim športom.

Oravec na hokej nezanevrel a v aktuálnom ročníku je súčasťou MHK Kežmarok. (Snímka: mik)

Pri prechode od juniorov k seniorom vás však v roku 2010 zabrzdil začiatok rekonštrukcie štadióna, ktorý je prevádzkyschopný až od uplynulej jesene…

» V hokeji ma nemal kto potlačiť ďalej a nebol som ani ultratalentovaný. Chodil som síce do Spišskej Novej Vsi hrávať za Á-čko, no tesne pred dosiahnutím seniorského veku sa v Kežmarku zrušil štadión. Našiel som si teda angažmán vo Francúzsku, no následne tam prišiel kanadský tréner, ktorý si tam dotiahol svojich a dohoda padla. Nemal som sa kde zaradiť, tak som sa dal na hokejbal, kde som sa chytil. Hokej momentálne beriem iba ako doplnok, veď hráme len 2. ligu. Nechcem to zakríknuť, pretože všetko je možné a možno by sa dalo aj v hokeji niekam posunúť, ale momentálne sa ním iba bavím a neriešim profesionálnu kariéru.

V hokejbale ste sa uchytili natoľko, že ste ho hrali na vrcholovej úrovni…

» Už v začiatkoch ma pred juniorskými majstrovstvami sveta v Rakúsku povolali na reprezentačný zraz. Cítil som, že tam dominujem a keďže sme sa rozprávali aj s trénerom, bol som si istý miestom. Medzitým som sa s kežmarským juniorským tímom zúčastnil Mamut Cup-u, kde sme prvý deň vyhrali skupinu a ja som pozbieral 11 bodov. Druhý deň od rána pršalo, zápas s Vranovom, ktorý bol posledným postupujúcim z druhej skupiny, nám vôbec nevyšiel, prehrali sme o gól. Bol som síce najproduktívnejším hráčom turnaja, ale šli sme domov a keď vyšla nominácia na spomínaný šampionát, tak som v nej chýbal. Navyše som maturoval, takže to bolo celkovo ťažké obdobie, ale povedal som si – tak ja im ešte ukážem.

Kežmarčan je stabilnou súčasťou hokejbalovej reprezentácie. (Snímka: Archív B.O.)

Tri tituly svetového šampióna sú jasným dôkazom, že ste aj ukázali…

» Zdravo som sa naštval a povedal som si, že sa musím dostať do Á-čka, kam bola oveľa ťažšia a kvázi nemožná cesta. Zapracoval som na sebe, v extralige sa nám s Kežmarkom darilo a obstál som herne aj na turnajoch. Slovenská reprezentácia mala aj svoj kemp a vtedy bol Kežmarok jediným mužstvom, ktoré s ňou neprehralo. Dvakrát sme remizovali. Na Majstrovstvách sveta 2011 v Bratislave chalani skončili tretí, zmenil sa tréner, a potom som dostal šancu. Vyšiel mi hneď prvý zraz a následne som sa dostal aj na šampionát do Kanady.

Prvé zlato ste získali v roku 2013. Ako chutilo?

» Bol to obrovský zážitok a podarilo sa mi aj skórovať vo finále. Bolo mojím snom dostať sa do Kanady a zahrať si proti Kanaďanom. Bol som však ešte mladý, nedostával som až toľko príležitostí a tréner mi zobral môj sen. Proti Kanade pred plnou arénou som nenastúpil. Strašne ma to nahnevalo, ale zároveň opäť aj navnadilo. Keď mi zavesili zlatú medailu na krk, bol to brutálny pocit. Čerešničkou bolo, že chalani šesťkrát po sebe prehrali práve s Čechmi. Podobné obdobie si pamätáme aj z hokeja. Ja som teda pred finále presviedčal všetkých, že nedopustím, aby nás Česi zase porazili.

Majstri sveta z roku 2015. (Snímka: Facebook Libora Teplického)

Najdôležitejší gól celej kariéry ste však vsietili vo Švajčiarsku…

» Dva roky som pracoval na tom, aby som sa stal pilierom mužstva v Zugu. Na reprezentačných zrazoch som sa zrážal, makal a poctivo bojoval o flek. Veď som už vedel, že kým to nemám čierne na bielom, tak tam nie som. Ešte aj chlapci za mnou chodili so slovami, že čo toľko driem, že som predsa jediný, čo to má isté. To svedčí aj o perfektnej partii od východu na západ, ktorá tie tituly vyhrávala. Vo finále mali Američania veľké šance, prehrávali sme 1:3, no v tretej tretine sme vyrovnali. V predĺžení sme už boli strašne unavení, oni šli zboku sami na bránu, no obstrelili ju. Pred posledným buly som už totálne vyčerpaný prosil, nech sa to podarí. Tréner ma posielal inam, no ja som mu ešte v kabíne pred predĺžením povedal, že pôjdem pred bránu a dám gól. Súhlasil a presne to sa stalo. Po buly som pribehol k bráne, dvihol som nohu, priložil hokejku a vošlo to tam. Až o dva roky neskôr po Pardubiciach mi však tréner prezradil, že pred šampionátom vo Švajčiarsku som bol pôvodne prvý pod čiarou. Videli ma, že driem a mali dilemu, koho vyškrtnú, aby ma do nominácie nakoniec zaradili.

Radosť z tretieho titulu svetového šampióna. (Snímka: Archív B. O.)

V roku 2017 ste v Pardubiciach dokonali zlatý hetrik…

» Dnes sa už na tie medaily pekne pozerá, ale stoja za tým detaily, bez ktorých mohlo byť všetko inak. Stano Petrík v predĺžení vystrčil lapačku a vychytal Kanaďana, ale opäť nás držala partia. Tréner bol dobrý mentor, vedel nás rôznym prístupom k súperom správne vyhecovať. Kanaďanov sme už síce mali na lopate, ale oni vedia otáčať výsledok a z 3:0 bolo zrazu 3:4, no nezlomili sme sa. Na konci som to práve ja posúval Pinčimu (Patrikovi Svitanovi, pozn. red.), ktorý tam pustil svoju povestnú raketu. Zároveň som šťastný aj za to, že ako jedinému hráčovi sa mi vo všetkých troch finále podarilo streliť gól.

Postupne sa šampionát v dvojročnom cykle približuje a v júni obhajujete titul v Košiciach…

» Najskôr bol sen o Kanade, potom prišlo Švajčiarsko, kde bol turnaj perfektne zorganizovaný a v Česku to bolo porovnateľné. Postupne sa to približovalo a teraz nás čaká domáci šampionát. Za tie roky už je hokejbal celkom v povedomí a túžil som po tom, aby som mohol zažiť pocit domáceho publika, no s tým ide aj veľká zodpovednosť. Keďže majstrovstvá sú každé dva roky, tak už šesť rokov všetkým pílime nervy a pripravujú sa na nás. Obhájiť je vždy ťažšie a stále sme na to museli dvakrát toľko chcieť. Teraz sa zmenil reprezentačný tréner, takže uvidíme, či sa tam vôbec dostanem. Dúfam, že sa zíde opäť dobrá partia, že si majstrovstvá doma užijeme a túžim, samozrejme, po ďalšom zlate. Vždy nás pri oslavách v lietadle krotili, ale priamo v Košiciach by to bolo super. Verím, že po hokejovom šampionáte bude národ nažhavený aj na hokejbal, že príde početná divácka kulisa, ktorá na každý náš zápas zaplní Steel arénu.

Extraligové finále v roku 2017 Kežmarčanom proti Skalici nevyšlo. (Snímka: archív/mik)

Vaša klubová kariéra sa spája výhradne s MŠK Kežmarok.

Prvé tri roky, čo sme to tu budovali, sa nám nepodarilo ani postúpiť do play-off. Pod vedením Dávida Mikšu sme mali ťažkú prípravu a každú zimu sme makali, každé leto sme sa poctivo pripravovali a stále nám play-off unikalo. Patrili sme medzi najmladšie mužstvá, no vedeli sme, že úspech sa dostaví. Stalo sa a prišlo tretie i druhé miesto. Pre mňa však nie je nič horšie, ako byť druhý najlepší. História si pamätá víťazov a vtedy chýba tak málo… Preto by som chcel ešte majstrovský titul doniesť do Kežmarku.

Sezóna sa však nevyvíja dobre a zimujete až na 10. priečke…

» Mal som iné športové povinnosti a nedá sa byť na všetkých frontoch súčasne. Chalanov bolo málo, mali problémy so zraneniami či chorobami a trápili sme sa aj na brankárskom poste. Verím však, že sa po zime správne naštartujeme a dostaneme sa do play-off. Viem, aký sme kolektív a keď sa niektorí chalani vrátia, mohli by sme to zvládnuť. Hokejbalu som obetoval dlhé roky života a podarilo sa mi trikrát dosiahnuť titul majstra sveta, no triple nie je kvarteto. Urobím všetko preto, aby som sa na majstrovstvá dostal, rozlúčil sa pred domácim publikom a pôjdem ďalej. Najkrajšie by však pre mňa bolo zlato s Kežmarkom. To som si vždy predstavoval, to som vždy chcel. Prišla mi aj ponuka z iného mesta, nad ktorou premýšľam, ale keďže je to tu zrejme posledná sezóna, tak by som to chcel zažiť doma.

Súčasťou crossfitu je aj vzpieranie. (Snímka: Pavol Záremský)

Ako ste sa dostali ku crossfitu?

» Keď som mal asi tak tesne po dvadsiatke, prišiel za mnou Dávid Mikša, ktorý vtedy študoval v Banskej Bystrici, kde sa zúčastnil crossfitovej súťaže a pochopil, aký je slabučký. Ja som bol síce zástancom cvičenia s vlastnou hmotnosťou, ale prehováral ma, aby som to vyskúšal. Hneď na prvom tréningu ma to dostalo, pretože je to funkčné cvičenie. Ľudia sú leniví a robia chybu v tom, že chcú, aby telo fungovalo ako celok, no necvičia tak. Všetko robia izolovane, a potom vidíte kulturistov, ktorí nevedia rúbať drevo ani dvihnúť drúk zo zeme. Podstatou crossfitu je byť funkčný a čo najlepší atlét. Obsahuje rôzne veci od lezenia po lane, gymnastiku, beh, bicyklovanie, plávanie, vzpieranie a podobne. Kto si v týchto odvetviach udržiava najlepší priemer, tak je najlepší. V crossfite je zahrnutá sila, dynamika i vytrvalosť. Ja som hneď po roku tréningu tú súťaž v Banskej Bystrici vyhral, ale vďaka novým informáciám od Dávida sa aj ja cítim každý rok lepšie.

Naposledy ste prepadli adrenalínovému zjazdu na korčuliach – Ice Cross Downhill.

» Pred pár rokmi som zazrel nejaké video od Red Bullu a hneď som sa tam videl. Hneď som si vyhľadal informácie a prvý rok sa mi už podarilo ísť do Rakúska a okukať si to. Stále som sa s týmto zimným športom zbližoval a teraz mám za sebou piate preteky, ktoré boli v Japonsku. Doteraz som si to hradil z vlastného vrecka, no už sa mi podarilo zohnať aj sponzorov. Darí sa mi najmä v úsekoch, kde potrebujem využiť silu. Viem sa pretlačiť aj vďaka crossfitu, ktorý už začali robiť aj najlepší svetoví jazdci. Som mrštný i výbušný, no musím si natrénovať techniku. Preto som rád, že v Spišskej Belej je pumptracková dráha, kde sa dá v lete trénovať.

Oravcova kvalifikačná jazda na Red Bull Ice Cross Downhill v Jokohame. (Snímka: Red Bull)

Ako to na takých svetových podujatiach vyzerá?

» Na preteky chodí 150 až 200 korčuliarov z celého sveta a mne sa vždy podarilo postúpiť do finálovej 64-ky. Na to treba zvládnuť dve kvalifikačné jazdy na čas, z ktorých sa počíta tá lepšia. Potom príde večerný boom, ktorý je ako zápas pred plným štadiónom s patričnou šou a tým hlavným zážitkom. Je tam 16 heatov po štyroch a z každého postúpia dvaja. Takýmto kľúčom preteky vyvrcholia v štvorčlennom finále. Ja sa cítim každou jazdou lepšie a asi najlepšie mi to vyšlo v Marseille, kde som bol celý čas v pätách tým najlepším a celkovo z toho bola 48. priečka. Cítim potenciál, ale potrebujem jazdiť. Teraz by som chcel absolvovať taký súťažný trip. Som pozvaný na veľké podujatie do Fínska, pred ním je ešte Petrohrad a vrchol sezóny bude na bejzbalovom štadióne v Bostone.

Jediným olympijským športom z tých vašich je v súčasnosti hokej, ale v poslednom období sa olympiáda celkom pretvára. Myslíte si, že niektorú z ďalších troch vášní by sme mohli vidieť aj pod piatimi kruhmi?

» Najväčší potenciál vidím v ice crosse. Už sa organizujú aj majstrovstvá sveta juniorov, pretekajú aj ženy. Každá krajina by mala mať svoju asociáciu a keďže to všetci trénujú na in-line korčuliach, mohla by z toho byť aj letná verzia. Redbullu ide práve o to, aby to presadil ako olympijský šport. Veď Edmotonte či Ottawe prišlo na námestia 200-tisíc ľudí. Olympiáda je snom každého športovca, takže aj pre mňa by to bola extra motivácia.

Boris Oravec je najlepším športovcom-jednotlivcov MŠK Kežmarok za rok 2017. (Snímka: archív/mik)

Ste športovcom telom i dušou, tak prečo odvetvia, ktoré sa v podstate ani nedajú robiť na profesionálnej úrovni? Je ešte niečo ďalšie, čo by ste chceli skúsiť?

» Niekedy človek vnútorne vie, že je to správna cesta. Niekedy je to s odretými ušami, ale ak by som sa toho vzdal, opustil by som sám seba. Pomaličky však už ide na mňa rodina a podobne, ale ešte chcem niečo dokázať, vyblázniť sa športom, precestovať svet, no už myslím aj na to, že budem chcieť svoje skúsenosti odovzdávať a žiť pre rodinu. S novými športmi už určite nechcem začínať, som spokojný s tým, čomu sa venujem a mám s tým plné ruky práce. Cítim sa však dobre v behu i na bicykli, tak si raz určite skúsim duatlon.

Michal KLEIN