Aby mal šermiar šancu, musí byť taký rýchly ako súper

Majstrov meča spod Tatier môžete občas vidieť predvádzať svoj talent priamo na ulici či na hradných slávnostiach. Ich šerm ale neslúži na zábavu, je to bojové umenie.

Tréner popradských šermiarov Andrej Bobrík vo výstroji počas tréningu, kde robí svojim žiakom sparing partnera. Snímka: gro

Zakladateľom a trénerom cechu popradských šermiarov je Andrej Bobrík zo Štrby. K šermu sa dostal ako 15-ročný. „Mal som kamaráta, ktorý začal chodiť s mečom na chrbte. Zobral ma na tréning, prišiel som a pozerám, hmm, to je celkom fajn. Šlo o scénický šerm. Robili divadelné vystúpenia a šerm bol doplnkom predstavenia. Ja som ale po čase chcel robiť skôr bojové umenie, tak som si povedal, že pôjdem vlastnou cestou. O rok na to, v roku 2010, som s kamarátmi založil Goliatha,“ opisuje dnes už 27-ročný Andrej Bobrík.

Cech vznikol na zelenej lúke

Goliath – šermiarsky cech mesta Poprad je pomenovaný podľa Kódexu Goliath, šermiarskej knihy z 15. storočia. Tá sa stala prvou predlohou výskumu stredovekých šermiarskych techník v Poprade. „Cech sme založili najskôr s Paľom Štrbákom, potom sa k nám pridal ešte Marián Gad zo scénického šermu. Začali sme rekonštruovať pôvodné európske bojové umenia a hlavne tradíciu nemeckého majstra Lichtenauera. Fungovalo to doslova na zelenej lúke, kde sme sa trepali mečmi. Nikto o nás nevedel a nám sa to páčilo. Nechceli sme riešiť nových ľudí. Chceli sme sa rozvíjať, lebo vtedy sme ešte nevedeli šermovať,“ spomína si Andrej Bobrík a pokračuje: „Postupne to ale došlo do štádia, že sme si povedali, dobre, už to asi vieme, teraz bude správny čas na oslovenie nových členov, aby sme mohli niekomu to umenie odovzdať, aby neumrelo s nami. Dnes je nás podstatne viac, okolo pätnásť, aj keď okrem mňa tu už nie je ani jeden zakladajúci člen, ale stále prichádzajú noví. Myslím, že sme veľmi dobrý kolektív, na tréningoch je kopec srandy. Sú medzi nami aj dievčatá a pridáva sa ich čoraz viac.“

Členovia šermiarskeho cechu trénujú na ZŠ Dostojevského Poprad a na ZŠ Aurela Scherfela Poprad-Veľká. Snímka: gro

Technika je zašifrovaná v básni

Majstri, ktorých spôsob boja popradskí šermiari študujú, sú dominantne z Nemecka, niektorí z Talianska, Francúzska a Anglicka. „Väčšina textov je v staronemčine. Zoženieme si ich z archívu, knižnice alebo múzea a snažíme sa ich dostať do zrozumiteľnej modernej reči. Potom začneme skúmať, čo majstri tými slovami mysleli. Lichtenauerovo umenie je napríklad zašifrované do básne. Z nej nevyčítate nič. Sú tam iba metafory, ktoré podľa mňa Lichtenauer vymyslel, aby zakryl umenie pred svojou konkurenciou, aby text nikto nevedel rozšifrovať a báseň to bola zrejme aj preto, aby si to lepšie zapamätali šermiari, ktorých cvičil. A práve Lichtenauerovi šermiari tú báseň neskôr dešifrujú a vysvetľujú. My sa teda zaoberáme textom, skúšame, čo a ako funguje a ten najlepší variant potom začneme aplikovať a učiť,“ prezrádza ďalej štrbiansky šermiar.

Menej skúsení šermiari trénujú s drevenými mečmi. Snímka: gro

Zápasia a šermujú s mečom a dýkou

Popradský šermiarsky cech Goliath figuruje vo svetovom hnutí HEMA (historické európske bojové umenia) a vo FEBUSe (federácii európskych bojových umení Slovenska). Na tréningoch sa venuje šermu dlhým mečom, šermu s dýkou a zápaseniu. „Zápasenie nerobíme ako prioritu, skôr ako doplnok k dlhému meču, a hlavne k dýke, lebo pri nej sa zápasí veľa. V šerme s dýkou je cieľom súpera odzbrojiť alebo ho dostať do nejakej páky. Je to veľmi rýchle, lebo dýka je váhovo ľahšia ako meč a je to boj na krátku vzdialenosť, čiže tie reakcie musia byť oveľa rýchlejšie ako pri šerme s mečom. Pri športovom zápasení sa súťažiaci snaží zobrať protivníka a hodiť ho o zem. V prípade, že ten hod nie je čistý, napríklad, ak spadnú obaja zápasníci, tak pokračujú ešte na zemi, kým to jeden neodklepe. Zápasenie je najmä o technike, lebo keď bojuje silný súper proti slabému, ktorý ale vie techniku, tak ten slabší dokáže silného absolútne zničiť,“ približuje Andrej Bobrík a dodáva: „Šerm s mečom je veľmi akčný a rýchly. Navonok to vyzerá, že je to dosť násilné, ale nie je to tak. Je to bezpečný, regulovaný šport. Máme systém pravidiel, ktoré sú síce prísne, ale logické. Prísne musia byť kvôli tomu, že meče, s ktorými šermujeme, síce nie sú ostré, ale sú to repliky stredovekých zbraní, čiže majú tú váhu aj pádnosť. Snažíme sa šermiarov motivovať, aby brali ten súboj alebo turnaj, ako keby to bol boj o život. Cieľom je preto zasahovať a nebyť zasiahnutý.“

Okrem šermu s mečom a dýkou spolu šermiari aj zápasia. Snímka: gro

Hrozia modriny i polámané prsty

Aby sa šermiari nebáli súperovho zásahu, potrebujú kvalitný výstroj. „Stáva sa, že z turnaja alebo zo sparingu na tréningu odídete s modrinou, no to nie je vážne zranenie. Čo sa však stáva tiež, sú polámané prsty, lebo nemáme na trhu rukavicu, ktorá by bola aj ohybná, aj by dostatočne chránila. Bezpečné rukavice vyrábajú napríklad Poliaci. Na naše chrániče sa nepoužíva kov, ale hlavne plasty, ohybné materiály a hrubo tkané látky. Je to preto, aby sme zachovali filozofiu, ktorú rekonštruujeme – šerm bez zbroje. Musíme mať mobilitu neobrneného šermiara,“ vysvetľuje Andrej Bobrík. Popradskí šermiari využívajú i chrániče z iných športov. „Používame napríklad lakrosové rukavice, šermiarsku masku z olympijského šermu, nákrčníky z hokeja, holene z policajnej výstroje a ja mám aj ľahké hokejové nohavice, lebo sú ozaj mobilné, ale to všetko sa dá nahradiť aj výstrojom určeným čisto pre šermiarov,“ informuje tréner Goliatha.

Trepeme sa mečmi po hlavách

I keď ich niekedy môžete zazrieť prezentovať sa na ulici či hradných slávnostiach, ich prioritou je vyhrávať na šermiarskych turnajoch. „Trénujeme kvôli tomu, aby sme mohli vyhrávať. Ešte nemáme veľa medailí, ale myslím, že je to otázka času. Najčastejšie chodíme do Trnavy na Tyrnhaw a na Bratislavský Fecht. Ďalej veľmi nie, ale plánujeme reprezentovať Poprad a Slovensko aj v zahraničí. Pokiaľ ide o zábavu divákov, sme hrozní divadelníci, ale keď príde na rad náš šerm a začnú spievať zbrane, vtedy sa všetky detské oči rozžiaria. Zistili sme, že ľuďom sa to páči viac, ako keď je šerm čisto na zábavu. Zrazu z nás cítia, že toto nie je sranda, že sa ideme pozabíjať. Ono to tak vyzerá, lebo je to také rýchle, až nám z mečov lietajú iskry,“ hovorí líder cechu a pokračuje: „Veľa ľudí vyhľadáva niečo tradičné, kultúrne, lebo väčšina z bojových umení, ktoré sa bežne u nás praktizujú, sú ázijské, ale toto je naše – európske. Čiže podľa mňa sa šerm u nás uchytil preto, ale najviac sa drží jednoducho preto, lebo je super. Trepeme sa mečmi po hlavách, čo môže byť lepšie ako to.“

Andrej Bobrík (vľavo) pri predvádzaní jednej z mnohých šermiarskych techník. Snímka: gro

Bez tréningu to nejde

Človek bez fyzickej kondície v súboji neuspeje. „Musí byť aspoň taký rýchly, ako je jeho súper, aby mal šancu. My trénujeme trikrát do týždňa, ale ak niekto chodí každý týždeň aspoň raz, tak to má zmysel. Ale musí to byť ozaj pravidelne, aby nezaostával. Väčšinou, keď ľudia prídu, čakajú, že budú tancovať s mečmi, že sa budú niečo pekné učiť a zrazu musia klikovať, drepovať a podobne. Väčšina príde v nie veľmi dobrej kondícii. Myslím si ale, že tréningy sú postavené tak, že sa dajú zvládnuť. Ak má niekto pevnú vôľu, tak to zvládne. Tí, ktorí ju nemajú a chcú len šermovať, odídu jednoducho sami. Každý u nás študuje tú techniku, ktorú chce. Nikoho nenaháňam, ak niekto chce iba dlhý meč, môže cvičiť iba dlhý meč. Platí pravidlo, že neberieme nikoho pod 15 rokov. Na tréningu simulujeme reakcie, trénujeme reflexy, silu, výbušnosť, postreh, základné techniky, držanie a postoje,“ vymenúva Andrej Bobrík.

HEMA ako olympijská disciplína nie

„Zachytil som, že sú nejaké iniciatívy dostať HEMU na olympiádu, ale neviem, či by bolo dobré, aby tam historické bojové umenia boli. Možno by to bolo pekné, minimálne by získali nejaké meno, ale ťažko je mi hodnotiť, či by to pre ten šerm nakoniec bolo dobré. Lebo väčšinou, keď sa z niečoho stane olympijská disciplína, tak sa to viac prispôsobí tomu športu. Čiže už by neplatila naša filozofia, aby to bol šport pre bojové umenie, ale bolo by to bojové umenie pre šport. Teraz sa kladie dôraz na bojové umenie, a tak by to podľa mňa malo aj ostať,“ hodnotí na záver zakladateľ a tréner popradského Goliatha Andrej Bobrík.

Ľudmila GROMADOVÁ