Kubus: Naše motto je hrať pre ľudí

Novinkou strážskeho divadla Ozvena je komédia Revízor.

Zakladateľom slovenského divadla v Strážach bol Július Maličký. Prvé predstavenie bola inscenácia Kamenný chodníček v roku 1919. Ilustračná snímka: archív divadla Ozvena

História ochotníckeho divadla v Strážach, mestskej časti Popradu, sa začala písať koncom 19. storočia. Pôvodne šlo o nemecké divadlo. Slovenské vzniklo neskôr. „Vystupovalo pod šírim nebom asi päť rokov, až potom sa dostalo na radnicu, kde dodnes sídlime. Odvtedy začalo na Vianoce robiť divadelné hry a po premiére v Strážach chodilo cez fašiangy do okolitých obcí ako Spišská Teplica, Batizovce, Hozelec, Švábovce či Gánovce. Muselo to byť krásne. Chodilo sa na rebriňákoch (vozoch, pozn. redakcie). Viem si to predstaviť – lampáš, fľaša pálenky, nejaké teplé zemiaky, celý súbor sedí vo vnútri, opakujú si texty a idú,“ opisuje Rudolf Kubus, režisér a herec súčasného divadla Ozvena, ktoré už takmer 20 rokov funguje v rámci Občianskeho združenia Ozvena.

Nevyhľadávame slávu

Kočovné posolstvo Strážskeho divadla zachováva Ozvena dodnes. „Rovnako ako kedysi si pred Vianocami naštudujeme divadelnú hru a vo fašiangovom období ju hrávame v obciach na okolí. Sme divadlo, ktoré nie je až tak vidieť. Na súťaže nechodíme, lebo nevyhľadávame slávu. Máme radšej, keď sa ľudia smejú, keď vidíme, že ich to baví. To je naše motto – hrať pre ľudí. Hrávame aj vonku, v obciach, ktoré na to nemajú priestory, čím sa opäť vraciame do doby, keď pred sto rokmi vznikalo Strážske divadlo,“ pokračuje Kubus. Ochotnícke divadlo sa venuje klasickému spracovaniu divadelných hier. Jeho repertoár tvoria inscenácie od slovenských autorov Janka Chalúpku, J. G. Tajovského či Ivana Stodolu, Rusov N. V. Gogoľa, A. S. Puškina alebo talianskeho dramatika Carla Goldoniho. „Do Williama Shakespeara sme sa veľmi nepúšťali, lebo to je divadlo, ktoré sa hodí na väčšiu scénu a my máme malé divadielko,“ prezrádza režisér.

Z predstavenia Kubo na vychodze. Snímka: archív divadla Ozvena

Moderná je nahota a nadávky

„Zistil som, že na Slovensku je málo súborov, ktoré hrajú pôvodné, ozajstné, ochotnícke divadlo. My vystupujeme pre ľudí ochotne, nie pre peniaze. Hráme to isté, čo sa hralo pred 50-60 rokmi. Tým, že chceme ostať pri klasike, chceme zachovať aj určitú tradíciu ochotníckeho divadla. Budeme radi, keď to pretrvá a po nás príde niekto, kto sa klasike bude venovať a aj naďalej uvidíme staré dobové kostýmy,“ hovorí Rudolf Kubus a priznáva: „Som rád, že máme toto divadlo, že sa na nič nehráme. Ako to autor napísal, tak sa to snažíme podať. Teraz to totiž nefunguje, kým v hre nie je holý zadok alebo vulgárne slovo. V dnešných divadlách je to obrovská móda – nadávanie, krátke sukne, hranie sa na prostitútky a narkomanov. To je podľa mňa celé zle.“

Zbierame kulisy a hry

Ozvena nacvičí každý rok novú inscenáciu. V rámci svojej novodobej existencie má naskúšaných okolo 20 hier. „Sme schopní zahrať akúkoľvek staršiu hru, všetky kostýmy a potrebné veci máme odložené, ale nevýhoda je v tom, že herci už nevyzerajú tak, ako keď sme hru premiérovali. Okrem toho máme odloženú aj zbierku našich divadelných hier v podobe tlačených literárnych diel. Máme ich v skrini aspoň päťsto. Občas zbierame po dedinách staré nepotrebné kulisy, ku ktorým nám darujú aj rôzne divadelné hry, ale tie už nedávame do divadla, zbieram ich ja. Triedim ich a prezerám, čo tam je. Doma mám veľkú zbierku. Sem-tam si z nej niečo prečítam, keď nemám čo čítať,“ informuje Rudolf Kubus, ktorý je režisérom Ozveny 16 rokov a hercom 18.

Režisér a herec Rudolf Kubus (v strede, s gitarou) a jeho kolegovia. Snímka: archív divadla Ozvena

Sme radi, že publika pribúda

Kedysi malo divadelné predstavenie aj tri hodiny. „Divadlo fungovalo ináč, bola to obrovská udalosť. Ak je dnes predstavenie dlhšie ako hodinu a trištvrte, ľudia sú nahnevaní, že je dlhé. Celú hru musíme preto zhustiť, aby bolo zachované to podstatné,“ vraví herec a dodáva: „Obecenstvo sa postupne mení. Niekedy bolo zložené zo starších ľudí, ktorí mali radi klasiku, ale už chodia aj tridsiatnici, ba dokonca, ešte mladší. Je to hlavne na dedine, kde chlapec zoberie frajerku za ruku a povie: ,Dnes nejdeme do stodoly, pôjdeme na divadlo.‘ Sme radi, že publika pribúda. Keď sme chodili vystupovať pred takými desiatimi rokmi, existovali obce, kde starosta dával ľuďom päť korún, aby prišli. Keď hrávame dnes, sú tie priestory skoro plné. Je to pre nás veľká česť. Okrem toho, je tam taký humor, že obce sa niekedy bijú o termíny.“

Revízor je osud

„V Gogoľovi je pasáž, kde mešťanosta oznámi radným, ktorí sedia pri ňom, že do mesta príde revízor a dozorkyňa škôl sa ho opýta: ,Pán mešťanosta a prečo práve k nám musí prísť ten revízor?‘ On odpovedá krásnu repliku: ,To je osud. Doteraz to šťastie mali iné mestá a teraz ho máme my.‘ Čiže všetko čo má prísť, príde. Nesnažíme sa plánovať dopredu, lebo život to zmení behom sekundy. Pred tým, ako nám týždeň pred premiérou Revízora odišiel herec z hlavnej roly, sme plánovali premiéru 16. januára a odrazu sme ju museli presunúť o mesiac. Asi to tak malo byť, neriešime to. Určite máme nejaké ciele, ale snažíme sa pracovať v realite, ostať divadlom, akým sme, zdokonaliť náš herecký prejav, scénu aj muziku,“ uzatvára Rudolf Kubus. Komédiu Revízor uvidíte najbližšie vo štvrtok 28. februára o 18.00 h v Dome kultúry v Poprade. Vstupné je 6 eur.

Ľudmila GROMADOVÁ