Popradčanka sa starala o utečencov, ženy ISIS aj arabskú princeznú. A vyrába skvelé víno z džúsu

Katarína Madejová je sestra bez hraníc na mape aj v srdci. „Na sále nerobíme rozdiely, pacient je pacient,“ hovorí 34-ročná zdravotníčka a cestovateľka. Na operačnom stole si je rovná sýrska utečenkyňa aj princezná.

Snímka: archív KM

  • Na strednej zdravotníckej škole v Poprade vyštudovala odbor všeobecná zdravotná sestra.
  • Pracovala ako inštrumentárka na operačných sálach v Prahe, Poprade aj v Levoči.
  • Viac sa však našla v zahraničných misiách v Saudskej Arábii alebo Sýrii. Práve vojnou trápená Sýria bola jej (zatiaľ) poslednou zastávkou plnou zážitkov, z ktorých sa nie všetky dajú povedať rodičom.
  • Po dňoch strávených na pôrodnici v sýrskom Tel Abjad ešte písala eseje a posielala ich do Nitry, kde druhý rok externe študuje anglikanistiku.
  • Cestuje výlučne sama a vďaka tomu má po svete toľko známych, že nepotrebuje žiadne hotely. Zoznámte sa s KATARÍNOU MADEJOVOU

Po siedmich rokoch ste Prahu vymenili za Rijád. Čo tam?

Šla som do Saudskej Arábie pôvodne na rok, z roku bolo päť. Robila som sestru na operačných sálach a pooperačnej jednotke v štátnej nemocnici v hlavnom meste. Boli sme obrovský kolektív. Do 400 ľudí nás pracovalo v rámci operačných sál. Je to nemocnica pre príslušníkov národnej gardy a ich rodiny a pre kráľovskú rodinu. Prislušníci národnej gardy boli často beduíni, respektíve potomkovia beduínov. Staršia generácia nevedela písať ani čítať. Podpis bol odtlačok prsta. Na druhej strane prišli aj princovia, princezné, mali sme aj kráľa. Bol to dosť brutálny rozdiel.

A čo kultúrne rozdiely?

Prvá facka bola už na letisku. Majú rad špeciálne pre ženy. Neexistuje, aby žena čakala v rade s mužmi. Ja som tam bola v rokoch 2010 až 2015, tak neviem, či sa niečo zmenilo. Ťažko povedať vzhľadom na to, že ženy tam už môžu šoférovať. Abaja (vrchný odev, ktorý nosia moslimské ženy na verejnosti, pozn. red.) bola povinná, vlasy a tvár som si nemusela zahaľovať.

V starej časti Rijádu s českými kolegyňami (Katarína Madejová naľavo). Archív: Snímka: KM

V kabelke som mala stále nachystanú šatku kvôli náboženskej polícii. Jednou z jej úloh je kontrolovať, či sú ženy pozahaľované a či sa všetci správajú tak, ako majú. Napríklad, keď sme raz s kamarátkou išli počas ramadánu na nákup, vonku bolo asi 40 stupňov. Napili sme sa a skoro nás zatkli. Žiadne bary, žiadne kiná, to neexistovalo. Teraz tam, myslím, otvorili kino. Aj reštaurácia má dva samostatné vchody – pre mužov a pre rodiny. Raz sme si objednali kávu a čakali, kým nám ju pripravia. Sadli sme si na stoličku. Dovolili sme si veľa, lebo to bola mužská časť a zase bolo peklo.

Ale asi ste nesedeli len na izbe.

Mali sme super luxusné mestečko iba pre westernov (ľudí zo západu, pozn. red.), taká zlatá klietka, kde bolo asi 350 domčekov pre dvoch až štyroch ľudí. Okolo bol veľký päťmetrový plot s ostnatým drôtom a dva checkpointy s vojakmi. Ale vo vnútri som mohla mať kraťasy, tričko, mali sme tam tri bazény, fitko, obchodík. Nemuseli sme odtiaľ ani vyjsť. Ale neísť do nákupného centra, keď boli zľavy, alebo keď sme mali bonus a mohla som si vybrať kabelku od Vittona…

V mestečku ste mohli zájsť aj do baru?

V krajine je kompletná prohibícia alkoholu. Ale bývala som s Češkou (smiech), takže som sa veľmi rýchlo naučila robiť skvelé víno z džúsu.

Dajte recept.

Objednávali sme si vodu v bareloch, do barelu sme dali 16 – 17 litrov džúsu, zhruba pol kila cukru a kvasnice. Vždy, keď som išla na dovolenku, nakupovala som vínne kvasinky. Potom sme to už vylepšili, začali sme pridávať rôzne korenia. Mali sme jedno z najlepších vín. Kupovali sme hroznový džús – robili sme si „originál“. Ďalšia Češka, čo tam bola, skúšala jahodový džús, to bolo veľmi sladké. Ale skúšala aj džús z granátového jablka, a ten bol vynikajúci.

O pohári vínka v saudskoarabskej reštaurácii môžete len snívať. Snímka: mam

Mohli ste sa vy ako žena starať v nemocnici o mužov?

Mohla a dokonca často hlavne tí z vyššej spoločenskej vrstvy chceli white faces – biele tváre. Bola to prestíž, že mali bielu sestru, ktorá sa o nich starala. Napríklad fyzioterapeuti zo Slovenska a Čiech boli veľmi žiadaní. Dokonca si ich nechali volať do palácov. Aj v nemocniciach niektorí chceli vyslovene Slovenky a Češky.

V čom bola špeciálna starostlivosť napríklad o princeznú?

Na operačnej sále v ničom. Nefunguje to tak, že tento pacient je lepší, tak mu urobím tri uzlíky a tento horší, tak dva uzlíky. Je to nemocnica na veľmi vysokej technickej úrovni. Majú nastavený svoj štandard, a ten dostal každý. Jasné, že na pooperačnej jednotke bola starostlivosť iná. Na štandardnom oddelení mala sestra štyroch až šiestich pacientov. Na VIP alebo kráľovských jednotkách bolo bežné, že jedna sestra mala jedného pacienta.

Po Saudskej Arábii ste si šli na pol roka oddýchnuť do Thajska. Potom ste robili v nemocnici v Poprade. Doma ste „obsedeli“ pol roka a nasledovala Čína. Oddychová či pracovná?

Pracovná. Ideálne by bolo ísť tam ako sestra, ale podmienkou je mať čínsku registráciu. Skúška je v čínštine a ja viem po čínsky poďakovať, pozdraviť, napočítať do desať a objednať si pivo. Ale učila som hovorenú aj zdravotnícku angličtinu, bola som sa pozrieť aj v nemocnici, bolo to veľmi zaujímavé.

Po Číne ste sa na rok vrátili na Slovensko a pracovali ste v Levoči. Po niečo vyše roku ju striedala Sýria.  Keď porovnáte očakávania a realitu, aký je výsledok?

Čakala som niečo horšie, aj keď v septembri som mala chvíľu, keď som šla za projektovým koordinátorom a povedala mu, že chcem ísť okamžite domov. Keď som priletela do Sýrie, bolo nás 22, v priebehu desiatich dní sme spadli na 11, pretože sa zhoršila bezpečnostná situácia a museli zredukovať tím. Išla som do Sýrie s tým, že budem robiť na operačnej sále a skončila som na pôrodnici. Ja som mala naučiť domácich niečo na sále a nakoniec som sa musela učiť ja. Po nociach som študovala anesteziológiu a pôrodníctvo.

Snímka: archív KM

Komu ste v sýrskej nemocnici pomáhali?

Ľuďom z celého regiónu, vrátane tábora, v ktorom je asi 70 percent utečencov. Zvyšná časť je ešte extra oplotená a slúži ako väzenie pre príslušníkov ISIS a ich rodiny. Vysídlení ľudia z tábora mohli do nemocnice iba k nám, nesmeli do súkromných centier – kvôli bezpečnosti a takisto finančnej záťaži. V blízkosti bola napríklad nemocnica, v ktorej brali za pôrod dvesto dolárov. Ale tí ľudia peniaze nemajú, dostávajú jedlo na prídel. Boli to väčšinou Sýrčania, ale vo väzenskej časti bolo dosť cudzincov. Naozaj by som neverila, že ľudia sa nechajú zlákať a utečú do Sýrie bojovať za ISIS.

Napríklad aj zo Západu?

Aj zo Západu.

S väznenými prichádzali vojaci?

Vždy prišli so strážou, dokonca aj na pôrodnici sme mali  ženu – domáci im hovorili manželky ISIS. Bolo brutálne vidieť, že žena mala bolesti a miestni jej odmietali dať lieky, lebo to bola manželka ISIS. Ale my nevieme, či sa vydala dobrovoľne alebo nasilu. Hovorím nie, tu sme v nemocnici, je to pacient a môže byť odkiaľ chce. Ale keby ste si vypočuli skúsenosti domácich, ani by ste sa nečudovali. Celá oblasť bola pod kontrolou ISIS. Teraz už je celkom pokoj. Na streľbu aj výbuchy si človek zvykne.

Aké majú domáci obyvatelia zážitky s ISIS?

V nemocnici sme mali prekladateľov, keďže je to arabská komunita. Arabsky sa dohovorím, ale keď chcel človek detaily, potrebovali sme tlmočníkov. Našu prekladateľku uniesol Islamský štát. Chceli ju popraviť, nejaký bojovník z Iraku, Kurd, jej pomohol utiecť. Jej kamarátka také šťastie nemala, urobili z nej nasilu manželku ISIS. Dievča to nevydržalo a skočilo z druhého poschodia. Zomrelo v nemocnici. Ešte tri dni predtým, než som odišla, nám priviezli 10-ročného chlapca z Rakky. Ľudia odtiaľ utiekli, keď mesto bombardovali, ale teraz sa už vracajú domov. Rakka je ešte stále zamorená mínami a improvizovanými výbušnými zariadeniami. Rodina sa vrátila domov, chlapec sa hral a v hračkách boli výbušniny. Odtrhlo mu dva prsty. Z Rakky nám privážali veľa prípadov. Ľudia prídu domov, otvoria chladničku a vybuchne to…

Malí pacienti neboli v Sýrii výnimkou. Snímka: archív KM

Báli ste sa o svoj život?

Ani nie. Neviem, či človek tak otupie. Keď som počula prvý výbuch, fakt som sa zľakla. Po troch týždňoch sme sedeli na záhradke, pili kávu a konštatovali – to nebol kalašnikov, to bol guľomet – zmena. Mali sme miestnosť, kde sme sa mohli zabarikádovať, raz sme tam boli. Mali sme dva domy spojené záhradkou, bolo to veľmi dobré ubytovanie. Ale potom v novembri sme sa museli presťahovať, pretože sa vojaci rozhodli, že náš dom má veľmi dobrý výhľad a že ho chcú. Obsadili ho. Tak sme sa presťahovali. Ten druhý dom bol menší, ale tiež v pohode. Hlavné je, keď ste s dobrými ľuďmi.

Nezáleží až tan na tom kde ste, ale či ste s tými správnymi ľuďmi. Snímka: archív KM

V Sýrii na seba narážajú etnické aj náboženské skupiny. Ako to bolo u vás?

Samospráva bola kurdská, ale obyvateľstvo arabské. Kurdi a Arabi nie sú ruka v ruke. Nie som veľmi na politiku, ale bolo to vidieť, keď robili nábor do armády. Boli sme s prekladateľkou na káve. Z auta vyskočilo päť vojakov s kalašnikovom na ramene, chytili chalana, hodili ho do auta a už bol zverbovaný. Nemal čas sa rozlúčiť s rodinou, povedať im, čo sa deje. Nič. Ale keď to bol Kurd, toho nechali ísť. Prednostne odvádzali Arabov.

Aká bola kvalita starostlivosti v porovnaní so Slovenskom?

Ľudia na Slovensku sú rozmaznaní a stále nadávajú, aké to máme hrozné. V Sýrii spravili žene sekciu večer o šiestej, ráno o siedmej dovidenia. Po normálnom pôrode ide žena domov po dvoch hodinách. Nadľudský výkon bol naučiť domáci personál, aby za sebou zatvárali dvere na sále. Mali sme tam myši, potom tam dali pasce. A raz ma na sále prenasledoval šváb. Ale ľudia boli veľmi vďační. Aj za to, že im dáme na domov paralen a ibuprofen od bolesti.

Keď sa budete chcieť usadiť aspoň na pár rokov na Slovensku, čo budete robiť?

Robila by som sestru, kde potrebujem rozprávať anglicky, to by bolo úplne ideálne.

U nás? (smiech)

No, možno keby tam boli aspoň sem-tam zahraniční pacienti. (smiech)

Ale už máte plány na ďalšiu misiu…

Už som si zvykla, stále potrebujem zmenu. Teraz čakám, čo sa podarí. Také „dovolenkové“ destinácie sú Jemen, pásmo Gazy, Irak. Do Sýrie nie, tá je zabezpečená. A možno Sudán.

Jana TOMALOVÁ