Tam, kde nie je kultúra, tam chátra duša

Pred rokom otvorilo Divadlo Ramagu svoj vlastný Ramagu ateliér. S principálom Lukášom MARHEFKOM sme sa porozprávali o uplynulom roku, ale aj o kultúre na Zamagurí.

Principál Divalda Ramagu Lukáš Marhefka. Snímka: archív LM

Ako hodnotíte prvý rok fungovania Ramagu ateliéru?

Hodnotím ho celkom pozitívne. Chcel som, aby ľudia, ktorí tu žijú, mali kam ísť, pretože mať krčmu a kostol, to nerobí mesto. Jednou z vecí, ktorú som chcel je, aby si stredná generácia našla miesto, kam bude chodiť. Našli si cestu, chodievajú. Som veľmi rád, že chodia celé rodiny. Ten počiatočný cieľ – prebudiť strednú generáciu – sa podaril. Začínajú tu chodiť gymnazisti, chodia tu starší ľudia. Mnohí sa začínajú s týmto priestorom identifikovať.

Aké aktivity ponúka Ramagu ateliér a vôbec Divadlo Ramagu?

Ramagu nie je len divadlo. Ponúkame Zamagurské noviny, ponúkame divadlo. Za uplynulý rok sme odohrali v regióne 147 predstavení v ateliéri i v exteriéri. Ramagu dokáže ponúkať reklamné služby, vieme natočiť slušný videospot. Ramagu vydalo rozhlasovú hru, hrávame na kľúč, moderujeme podujatia. Ramagu sa snaží byť komplexným zastrešením kultúrnej potreby v regióne. Samostatnou kapitolou je Ramagu ateliér, ktorý funguje rok. Svoje podujatia robí aj s podporou Fondu na podporu umenia. Ateliér ponúka divadlo pre dospelých i deti, animačné programy, tvorivé dielne, filmové predstavenia, koncerty, výstavy. Ramagu ateliér je aj priestorom pre rôzne stretnutia, ale organizujeme i vedomostné kvízy, besedy, prednášky.

Nie je to trochu veľa na takýto región?

V Spišskej Starej Vsi nič také, na takejto úrovni a s takouto ponukou historicky v meste neexistovalo. Dať ľuďom 72 kultúrnych podujatí v ateliéri ročne je v takýchto podmienkach mimoriadne. V regióne je kultúra orientovaná najmä na dni obce či mesta.

Celý projekt Ramagu začínal ako divadlo. Čomu sa venuje?

Ľudia sa chcú smiať, chcú chodiť na komédie. My hráme od roku 2009. Najpredávanejšie sú Goroľské pošodky. Máme za sebou jednotku a dvojku, chystáme trojku. Obľúbené sú aj detské predstavenia. S detskými predstaveniami hráme dokonca po celom Slovensku. Sú to dve veci, ktoré fungujú. Potom sú tu veci, ktoré sú úspešné na festivaloch, ako napríklad hra Matka, ktorá vyhrala regionálnu a krajskú súťaž a bola až na celoštátnej prehliadke. To je však dráma. Ľudia o to majú záujem, nepredáva sa to zle, ale… Goroľské pošodky sme hrali nielen v ateliéri, ale aj v obciach Zamaguria. Výnimkou boli Lendak a Spišská Belá. V Lendaku to bolo v poriadku, ale trochu sme sa báli Spišskej Belej, napriek tomu to bolo jedno z najlepších predstavení. Ľudia fungovali, rozumeli. Goralčinu sme začali dávať aj do iných predstavení. Nevylučujem, že Goroľské pošodky sa objavia aj v Kežmarku či Poprade. Myslím si, že by to mohlo fungovať. Možno stále máme ostych neprofesionálneho divadla a nemáme dosť odvahy postaviť sa s typicky nárečovou vecou v Poprade alebo Kežmarku, čo verím, že sa nám podarí prelomiť a skúsime to.

Divadlo Ramagu zo Spišskej Starej Vsi. Snímka: Divadlo Ramagu

Splnil ateliér to, čo ste od toho očakávali?

Toto nie je biznis. Buď to človek robí preto, lebo to má rád a chce niečo pre spoločnosť urobiť, alebo sa to robiť nedá. Oplatilo sa to z toho hľadiska, že ľudia majú kultúrnu ponuku. Nech žijú kdekoľvek na svete, mali by sa stretávať s kultúrou, pretože tam, kde nie je kultúra, tam chátra duša. Prečo by ľudia, ktorí žijú tak trochu Pánu Bohu za chrbtom, mali byť takýmto spôsobom podvýživení. Ja to odmietam. Aj preto som odmietol niekoľko zaujímavých ponúk v Bratislave. Je to hlavne vďaka ľuďom, ktorí tu sú. Ak sa bavíme o biznise, tak to sa neoplatí nikomu na svete. Ak sa bavíme o chcení a túžbe, tak pri trápení áno. Ak sa bavíme, či to splnilo účel programový a či ľudia prišli, tak ľudia prichádzajú. Pre mňa to má ešte jeden zmysel. Pred desiatimi rokmi sme začínali. Dnes sa teším, že tí ľudia, ktorí tomu verili desať rokov, sú dnes na plný úväzok zamestnaní a dnes musia veľmi, ale veľmi makať, aby mali svoj chlebík.

Aké je to robiť kultúru na Zamagurí?

Mnohokrát sa človek stretne s nepochopením, ale potom, keď otvorí oponu, stojí na doskách a vidí ľudí, ktorí majú radosť, tak vtedy tá nechuť a možno bolesť odíde preč. Keď vidím, ako ľudia reagujú, tak je to super. Keď sa na to pozrieme podnikateľsky, tak je to trápenie.

Aký je vzťah Ramagu so samosprávami v regióne?

Čo sa týka obcí, podporujú nás tým, že nás volajú na predstavenia, na rôzne oslavy alebo rôzne detské predstavenia. Veľmi nám pomáha, že väčšina obcí má predplatené naše noviny. Čo sa týka mesta, keď sme budovali Ramagu ateliér, nežiadali sme podporu, lebo sme nehrali. Predtým sme dostávali podporu asi tisíc eur ročne. Keď som mestským poslancom predstavil projekt Ramagu ateliéru a garantoval som, že tu urobíme 60 podujatí ročne, urobili sme ich 72, z toho bolo 15 zadarmo, žiadali sme 10-tisíc eur. Odhlasovali nám podporu vo výške 500 eur na rok, čo som neprijal, pretože ak niekoľko stovák miniem len na mestskom rozhlase, tak zobrať 500 eur a plniť nejaké očakávania, že my sme vás podporili… To nie je podpora. Len jediný poslanec sa opýtal, či nám nedajú aspoň dvetisíc eur. Zaujímavým paradoxom je, že nám asi najviac sponzorsky doteraz pomohol človek z Popradu – Roman Dvorčák a jeho firma Ritro. Pomohli nám v čase, keď sme to najviac potrebovali a spolupráca je načrtnutá aj pre tento rok. Je to pre nás mimoriadne vzácne.

V roku 2018 pripravili v ateliéri 72 podujatí. Ilustračná snímka: Divadlo Ramagu

Zmenila sa odvtedy nejako situácia za uplynulý rok?

Pred voľbami 2018 som si povedal, že skúsim jeden rok nežiadať a skúsim opäť presvedčiť a urobiť ďalší skvelý rok pre ľudí. Vlani prišlo do ateliéru okolo tritisíc ľudí, čo je na také mesto celkom dosť. Možno sa rozhodnem, že požiadame o podporu na rok 2020. Jednoducho som nemal energiu žiadať na tento rok dotáciu, keď vlani nám schválili 500 eur. Nie preto, že by som bol hrdý, ale kvôli tomu, že sa nechcem cítiť ako nechcené dieťa, ktorému hodíme hračku a nech sa samo hrá. Ramagu ponúka prácu mladým ľuďom, ktorí sa s titulmi vrátili do regiónu. Ak budem závidieť mladým, ktorí tu chcú pracovať, ak nenájdeme cestu, ako tu udržať ľudí, ktorí tu chcú byť a žiť, koho chceme podporiť? Ja napríklad držím palce chlapcom z telovýchovnej jednoty, pretože tí chlapci niečo vybojovali, chodia k nám. Nikdy som im nezávidel a ani oni nám. Mladí sa musia podporovať. Pýtam sa však, prečo nemôže byť kultúra postavená na rovnakú úroveň ako šport? Tak, ako je mimoriadne dôležitý šport z viacerých dôvodov, kultúru sme ponížili na nadštandard. Kultúra má byť súčasť života.

Ilustračná snímka: Divadlo Ramagu

S akými plánmi vstúpil Ramagu ateliér do roku 2019?

Som veľmi rád, že nám pomáha Fond na podporu umenia aj tento rok. Keby nie tejto podpory, tak tu len ťažko príde napríklad Spišské divadlo, lebo my to jednoducho nedokážeme zaplatiť. Fond nás motivuje do multižánrovej činnosti, aby sme mali výstavy, neprofesionálne divadlo, autorskú hudbu atď. Tento rok prídu do ateliéru aj známe tváre z televíznych obrazoviek. Chceme vytvoriť niekoľko hier. V spolupráci s Dušanom Kubaňom a Michalom Novákom z popradského Divadla Commedia plánujeme robiť Shakespeara. Ateliér chce tohto roku obohatiť činnosť aj o prednášky pre žiakov. V talóne máme jeden súťažný projekt pre celé Zamagurie. Pred letom sme pozvali Juraja Jakubiska, ktorý by tu mal odprezentovať knihu o Perinbabe. Mali by tu prísť aj Andrej Bán s Jurajom Kemkom. To sú naše méty – priniesť z vonku aj kus zaujímavej kultúry, názorov a pocitov. O filmy je trochu menší záujem, keďže hráme skôr žánrové, ale vo všeobecnosti, o kultúru je na Zamagurí záujem. Najväčší záujem, na základe štatistík z uplynulého roku, boli zo 72 podujatí na prvých piatich miestach naše autorské veci.

Zrejme týmto smerom sa budete uberať aj naďalej…

Je to jeden zo smerov, ale ako hovorím, nikdy nesmieme zaschnúť vo vlastnej sláve. Musíme tu stále prinášať ľudí, ktorí nám ukážu, kde kultúrna latka môže byť a my sa musíme snažiť priblížiť sa k nej.

Rastislav OVŠONKA