Pri písaní potrebuje cítiť papier

Minulý piatok sa v Mestskej knižnici vo Svite uskutočnila beseda so spisovateľom Jaroslavom Holigom.

Spisovateľ Jaroslav Holiga. Snímka: gro

Čerstvý šesťdesiatnik sa narodil v Spišskej Sobote, takmer 50 rokov žil vo Svite a v súčasnosti už niekoľko rokov býva v Batizovciach. Ešte ako chlapec rád písal slohy, na konci strednej školy mu vo víkendovom vydaní slovenského denníka začali uverejňovať aforizmy a neskôr v rozhlase čítali jeho poviedky. Potom, ako vraví, nasledovalo hluché obdobie. „Kedysi dávno som v televízii videl scénku s českou herečkou Jiřinou Bohdalovou. Hovorila niečo v zmysle: ,Nemáme, nevím, nedá se.‘ Bolo to všetko na písmeno ,n‘ a mne vtedy začalo vŕtať v hlave, že by som niečo také skúsil napísať. Prešlo potom hádam 20 rokov, až som si povedal, teraz to skúsim,“ opisuje Jaroslav Holiga zrod jeho knižnej prvotiny Polohumorné polopoviedky, ktorá vyšla v roku 2006 spôsobom, že všetky slová v poviedkach sa začínajú na rovnaké písmeno.

Z každého rožka troška

Autorovi odvtedy vydali ešte tri knihy. „Rozhodol som sa, že ich napíšem viac a aby to bolo zaujímavé, tak každá bude z úplne iného súdka,“ prezrádza spisovateľ. Súbor poviedok s názvom Jahody s chrenom vznikol v roku 2008. „Je to skutočne tak, ako je v knihe napísané. Akákoľvek podobnosť je čisto zámerná, lebo podstatu tých príhod som priamo zažil, len som pozmenil mená a dotvoril nejaké skutočnosti,“ približuje Jaroslav Holiga. O päť rokov vychádza román Tieň radosti, ktorý prepája dve dejové línie – nešťastné manželstvo a psychológa, ktorý prišiel o manželku. „Ukázalo sa, že je to vážna téma, ale ja som takej, aspoň dúfam, veselšej povahy, takže som opäť do toho vtisol aj humornejšie veci,“ usmieva sa autor. Zbierku dosiaľ publikovaných diel uzatvára v roku 2015 román Dva (k)roky od šťastia, v ktorom sa stretáva prostredie politiky a moci s medicínou. „Nikdy som si nemyslel, že budem písať nejakú knihu na pokračovanie a zrazu som začal písať voľné pokračovanie osudov lekára z Dvoch (k)rokov od šťastia. Už je hotové, malo by vyjsť v druhej polovici roka. Kniha sa volá Tana. Každý sa ma pýta, čo to je. Tana je rieka v Afrike,“ informuje Jaroslav Holiga.

Výber z autorovej tvorby. Snímka: mik

Píše zásadne rukou

„Písanie je pre mňa jednoznačne hobby. Keďže som už staršieho vydania, píšem zásadne rukou, a potom to prepisujem do počítača, čo má svoje výhody, ale aj nevýhody. Musím povedať, že Tieň radosti sa pôvodne skončil úplne inak. Jeden môj priateľ ale čítal prvopis a povedal mi, že to tak nemôže skončiť. Hovorím mu dobre, ukončím to inak, ešte niečo dopíšem. Už sa mi nechcelo písať rukou, tak som si povedal, že tých desať strán dopíšem priamo na počítači – no nešlo mi to. Ja jednoducho potrebujem cítiť ten papier a mať v ruke pero alebo ceruzku. Je fakt, že je to potom popísané na rôznych papieroch, no našťastie som to vždy dal nejako dohromady,“ vysvetľuje spisovateľ, ktorý veľmi rád píše atramentovým perom.

Väčšinou tvorí v noci

Jaroslav Holiga píše romány tak, že má na začiatku premyslenú hlavnú zápletku či „kostru príbehu“ a postupne dej dotvára. „Popri písaní mi niečo napadne, tak to tam dopisujem. Celý život som robieval chybu, že vždy, keď mi niečo zišlo na um, povedal som si, že si to zapíšem a neurobil som to. Väčšinou píšem v noci, pretože cez deň sú vnemy také, že ma to ruší. Musím mať úplný pokoj a niekedy mi vtedy napadajú všelijaké super veci, no ak si ich nezaznamenám, ráno si na ne nespomeniem. Dnes už mám na to diktafón, ktorý mi kúpila dcéra, aby som ,neblbol‘. Nosím ho dokonca v aute,“ hovorí rodák spod Tatier, ktorý pracuje ako manažér a dodáva: „Ožívam okolo pol dvanástej v noci a niekedy sa stane, že mi to najviac páli okolo tretej alebo štvrtej. Potom idem ráno do práce, ale ako som povedal, tým, že písanie je pre mňa doslova relax, tak mi neprekáža, že tvorím v noci.“

Návštevníci besedy v Mestskej knižnici vo Svite. Snímka: gro

Pripravuje knihu pre deti

Obyvateľ Batizoviec o sebe tvrdí, že nemá spisovateľský vzor. Medzi jeho obľúbených autorov však patrí Jaroslav Hašek, Joseph Heller či Arthur Hailey, no rád číta knihy aj od Richarda Martina Sterna alebo Christiana Jacqa. Diela mu ilustruje dcéra Jaroslava Holigová. „Ešte musím napísať knihu, ktorú bude ilustrovať moja dcéra, do angličtiny ju preloží druhá dcéra a do francúzštiny moja manželka, ale to bude len z princípu, aby bolo všade napísané rovnaké priezvisko,“ smeje sa Jaroslav Holiga. „Okrem toho mám ale jeden obrovský rest, ktorý ma dosť tlačí. Približne pred rokom a pol alebo dvoma bolo za mnou asi päť detí. Niektoré z nich boli mojich kolegov. Prišli priamo do kancelárie a povedali: ,Ujo, my by sme chceli, aby ste nám napísali rozprávku.‘ Povedal som im, že ju napíšem. Aj som začal, mám hotových asi 40 strán a na 90 percent viem, o čom bude, ale medzi tým som písal pokračovanie Dvoch (k)rokov od šťastia. Cítim, že to musím urobiť a chcem ju do konca tohto roku dokončiť, lebo ľudia sa nemajú klamať a deti v žiadnom prípade,“ uzatvára Jaroslav Holiga.

Ľudmila GROMADOVÁ