Riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade slávi jubileum

Anna Ondrušeková dnes, v utorok 19. marca, oslavuje 60. narodeniny. Jej doterajšiu tvorbu a pôsobenie v galérii priblíži výstava.

Riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade Anna Ondrušeková. Snímka: archív AO

Pri príležitosti svojho jubilea si Anna Ondrušeková pripravila dnes o 17.00 h v galérii vernisáž výstavy, ktorá otvorí rovnomenný projekt Synestézia miesta a miest. „Synestézia je pojem, ktorý v tomto prípade predstavuje prepojenie fotografie, architektúry, hudby, hovoreného slova, poézie i literatúry. Pre mňa je to typické. Celým mojím životom sa vinie prepojenie hudby a výtvarného umenia alebo hudby a fotografie, keďže sa okrem galerijnej práce v podstate odmalička venujem fotografovaniu aj hudbe,“ opisuje riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade. Profesionálne fotí vyše 20 rokov. Vystaví viac než sto fotografií z mnohých žánrov, rozdelených na štyri oblasti. „Rada fotím mestá a architektúru ako element výtvarnej umeleckej tvorby, ale aj ľudí priamo v interiéri a exteriéri, čo je moja druhá oblasť záujmu. Okrem toho fotím okná. Mám sériu, ktorú som nazvala Okná miest. Sú priezorom z intimity do vonkajšieho sveta. Fotím ich zvnútra budovy a tiež pohľady zvonku dovnútra. Dobre sa snímajú, pretože už samotné ich ohraničenie tvorí akoby rám obrazu, čo je zaujímavé. Štvrtou oblasťou sú portréty. Rada fotím ľudí nebadane, pri náhodných činnostiach, ale aj cielene. Je badať veľký rozdiel, keď fotíte človeka, ktorý vidí, že ho fotíte a keď fotíte človeka, ktorý o tom nevie a fotíte ho pri bežnej práci,“ približuje Anna Ondrušeková.

Súhra lúčov svetla a farieb v Sony centre v Berlíne, r. 2012. Snímka: Anna Ondrušeková

V galérii je 22 rokov

Riaditeľka vyštudovala školy pedagogického zamerania a ako pedagóg pôsobila na viacerých stredných i vysokých školách. Ako galeristka v Poprade pracuje 22 rokov. Na svoje začiatky si spomína takto: „Prišla som do galérie, ktorá nemala takmer žiadny dôstojný výstavný priestor. Mojou prvoradou úlohou bolo vybudovať priestory a naučiť ľudí chodiť do nich pravidelne. Na Alžbetinej ulici sme hneď začali stavať komornú výstavnú sieň, ktorú sme sprístupnili v roku 1999. Fungovali sme v nej do roku 2009, kedy sme sa po náročnej rekonštrukcii presťahovali do bývalej parnej elektrárne. Tá až v roku 2009 začala fungovať normálne. Dovtedy to bol priestor, ktorý sme využívali štyri až päť mesiacov v roku na alternatívne výstavy, pretože sa v ňom nekúrilo, bol zničený.“

Inštitúcia si vydobyla dobré meno

Ondrušeková je pyšná na to, že sa jej podarilo urobiť z bývalej elektrárne multikultúrny stánok. „Nie som hrdá len na budovu ako takú, pretože sama o sebe neznamená nič. Myslím, že sa mi podarilo dať dohromady dosť veľký okruh priaznivcov galérie. Postupne si získavame návštevníkov aj z mladšej generácie, a to je podstatné, že sme do galérie naučili chodiť ľudí nielen z nášho mesta a okolia, ale aj z celého Slovenska a zo zahraničia. Som tiež rada, že sa nám darí budovať kvalitný zbierkový fond. Za mojej éry sa podarilo rozšíriť depozit o takmer tisíc diel, čo je obrovské množstvo a úspech v dnešnej dobe. Samozrejme, som hrdá na to, že som získala medzi umelcami množstvo priateľov, ktorí radi podporujú našu inštitúciu. Nemáme problém dostať do našich priestorov výstavu akéhokoľvek umelca, čo bolo kedysi nemysliteľné, pretože oni si vyberali, kde budú vystavovať. Toto dosiahne inštitúcia ozaj len systematickou a dlhoročnou prácou,“ hovorí ďalej riaditeľka Tatranskej galérie, ktorá má pripravený plán výstav v predstihu dvoch rokov.

Štruktúra steny Múzea dejín poľských židov Polin vo Varšave, r. 2018. Snímka: Anna Ondrušeková

Som náročná aj spravodlivá

„Som dosť tvrdá k sebe, pretože pracujem aj 12 a viac hodín denne a vo voľných chvíľach ani neviem, žeby som mala inú záľubu, ako je práca v galérii. Takže som na seba náročná a taký postoj k práci vyžadujem i od zamestnancov. Sme ale dobré jadro, pracovníci už vedia, čo môžu odo mňa očakávať – som náročná, ale aj spravodlivá. Návštevníci nás posudzujú podľa toho, ako sa prezentujeme navonok. Preto musíme kontrolovať každý výstup, aby sa nestala nejaká chyba. Čiže neustála kontrola musí byť, čo ma niekedy dosť zaťažuje a možno aj pracovníci majú pocit, že ich veľa kontrolujem, ale je to kvôli tomu, že keď už toľko pracujeme, aby sme si nepokazili meno nejakými detailmi, ktoré potom nevrátime späť,“ prezrádza Anna Ondrušeková, ktorú napĺňa jej práca v tom, že môže verejnosti predstaviť stále ďalších a ďalších umelcov a zároveň rada prostredníctvom rôznych aktivít v galérii motivuje mladých, že aj oni môžu dokázať to, čo iní.

V okne sa zrkadlí opera v Lisabone, r. 2007. Snímka: Anna Ondrušeková

Ľudmila GROMADOVÁ