Aby vzniklo umelecké dielo, musia fungovať silné emócie

V pobočke Podtatranskej knižnice v Poprade-Spišskej Sobote nájdete od minulého utorka výstavu bratov Rabatinovcov.

Rudolf Rabatin (vľavo), riaditeľka Podtatranskej knižnice Monika Naštická a Pavol Rabatin na vernisáži v Poprade-Spišskej Sobote. Snímka: gro

Súrodenci Rudolf a Pavol otvorili v spolupráci s Podtatranskou knižnicou v Poprade svoju prvú spoločnú výstavu s názvom Interferencie. „Tento jav vzniká, keď hodíte na hladinu vody dva kamene. Vytvorené vlny začnú krásne spolupracovať, prenikajú cez seba a vytvárajú niečo nové. Niečo podobné je aj medzi mojím bratom fotografom a mnou,“ vysvetľuje študovaný popradský výtvarník Rudolf Rabatin a dodáva: „To vlnenie medzi nami funguje a spojením tvorby dvoch odlišných médií tak vznikajú interferencie.“ Bratia výstavu venovali pamiatke svojich zosnulých rodičov. „Keďže v nej rozoberáme tie interferencie a rodinné vzťahy, tak som si povedal, že v rámci úcty k rodičom by sa patrilo venovať výstavu im. Chceme ukázať, že si treba spätne premietnuť, ako rodičia s nami žili, čo nám dávali alebo nedávali a nejako to vyhodnotiť. Nám rodičia dávali veľmi veľa, čo je už v dnešnej dobe vzácnosť. Samozrejme, neboli mobily ani počítače, dokonca ani autá ešte poriadne neboli, takže život bol taký idylický, spätý s prírodou,“ prezrádza starší zo súrodencov Rudolf Rabatin.

Prevláda abstrakcia a akryl

Maliara k výtvarnému umeniu viedol jeho otec Rudolf Rabatin už od detstva. „Ešte pred mojím narodením otec maľoval obrazy akvarelom. Jeden mám dodnes a jeden si už len pamätám, no malo to na mňa vplyv. Od nejakých ôsmich rokov ma učil kresliť v perspektíve a zistil som, že sa dá všeličo aj povymýšľať a vyzerá to ako virtuálna realita, ako ilúzia priestoru,“ spomína si umelec. Neskôr Rudolfa otec prihlásil k Jozefovi Olexovi do výtvarného odboru na Základnej umeleckej škole v Poprade, kde v súčasnosti deti učí základom výtvarnej tvorby práve Rudolf Rabatin. Po odchode zo školy, keď bol starší, ho ovplyvňovala najmä príroda. „Ako som objavoval, že sa dajú robiť aj iné veci, nie len napodobňovať krajinku, stromček a kopček, ustupoval som od realistických obrazov. Zistil som, že človek prepojený s prírodou tiež vytvára istú interferenciu, ktorej výsledkom je nejaký obraz a nemusí byť realistický. Môžu to byť len gestá rúk či pohyby,“ hovorí ďalej Rudolf Rabatin. Rád maľuje abstraktne, pričom niekedy jeho tvorba podľa neho vyznieva až dadaisticky a gesticky. „Skúmam, ako telo reaguje na určité pocity a robím akýsi tanec so štetcom, s nástrojmi a farbami, ale vždy sa snažím o to, aby to, čo namaľujem, bolo krásne,“ priznáva maliar.

Výstave dominuje portrét Jozefíny, mamy bratov Rabatinovcov a autoportrét Rudolfa Rabatina. Snímka: gro

Čo sa týka techniky, akou Popradčan tvorí, odkedy vznikol akryl, nedá naň dopustiť. „Prešiel som všeličím, ale akryl je ekologicky neškodný, nesmrdí, môžem s ním robiť i v byte a neobťažujem tým ani susedov ani rodinu. A ďalšia vec, autora núti pracovať rýchlo, pretože rýchlo schne. Všetko prebieha v krátkom čase alebo na etapy. Niečo namaľujem, nechám schnúť, a pritom mám čas premyslieť si, čo budem robiť a idem ďalšiu vrstvu a ďalšiu, až kým to neukončím,“ opisuje proces tvorby výtvarník.

Inšpirovať dokážu i žiaci učiteľa

Na súrodeneckej vernisáži sa uplynulý utorok zúčastnil aj miestny maliar František Žoldák. „Ruda Rabatina poznám dlhé roky. Nastúpil po mne do funkcie riaditeľa Tatranskej galérie v Poprade. Maľuje rôzne motívy, aj krajiny, ale venuje sa hlavne abstraktnej a občas i portrétovej tvorbe. Myslím, že je preňho veľmi nápomocné, že robí v ZUŠ-ke, pretože mnohí mladí výtvarníci sú inšpiratívnym zdrojom pre pedagóga. Na jednej strane učiteľ čosi odovzdá dieťaťu, ale keď je pedagóg pozorný, vycíti čosi aj v tých deťoch,“ informuje František Žoldák a za pravdu mu dáva i Rudolf Rabatin: „To, čo decká dokážu urobiť, dospelý človek nedokáže, lebo má veľmi silné rácio. Deti racionálnu hemisféru ešte nemajú dobre vyvinutú, emócie sú strašne silné a pri kreslení, keď im dáte do ruky ceruzku a farby, vznikajú z môjho pohľadu nádherné obrazy. Tá detská bezprostrednosť je geniálna. Ja sa vlastne učím od nich, ako namaľovať dobrý obraz. Čiže musím byť ako dieťa, aj keď moje rácio ma občas brzdí a hlava hovorí neblbni,“ smeje sa Rabatin a dodáva: „Je potrebné vedieť emócie v sebe mapovať a prenášať ich do materiálov, s ktorými pracujete, či ste sochár alebo hudobník. Je to univerzálne pre každého umelca, že musia fungovať silné emócie, aby vzniklo umelecké dielo. Potom to umelecké dielo vracia konzumentom umenia emócie späť a tam je ten krásny pocit. To je komunikácia medzi umelcom a neumelcom.“

Fotografie Pavla Rabatina dosiaľ vystavené neboli. Snímka: gro

Pavol má premiéru

Maliarov brat Pavol sa foteniu venuje desať rokov. „Prišlo to nejako samo, keď podrástli deti a začali sme viac navštevovať prírodu. Človek pri tom aj relaxuje. Každé ráno som totiž hodinu alebo dve v lese, kde si povinnosť venčiť psa spríjemňujem fotením,“ približuje Pavol Rabatin. Jeho inšpiráciou sú najmä pekné miesta v prírode či náhodné okamihy. „Veľa fotiek je zo Spiša a okolia Popradu. Nezvyknem čakať na nejaký okamih. Záber mi musí padnúť do oka. Je to viac-menej náhoda. Každá fotka, ktorá sa mi páči, má nejaký názov. Niekedy mám názov hneď a niekedy vznikne až po týždni,“ priznáva Pavol, ktorý vystavuje po prvý raz. „Manželka do mňa statočne hučala, že mám pekné fotky a mám s tým niečo robiť a brat jej v tom výdatne držal stranu, takže ma do toho postupne navliekli,“ usmieva sa fotograf, v ktorého šľapajach už kráča i jeho syn. „Fotí skôr street foto, možnože o dva-tri roky urobíme výstavu my dvaja spolu,“ uzatvára Pavol. Výstavu môžete navštíviť do 23. augusta. Vstup je voľný.

Ľudmila GROMADOVÁ