Podolínec sa môže pýšiť históriou výročných trhov i tradičných remesiel

Všetky cechy mali vlastné cechové artikuly. Najstarší zachovaný dokument na území Slovenska pochádza z roku 1415. Išlo o cech obuvníkov z Podolínca.

Zábery z Podolínskeho jarmoku zhruba spred 30 rokov. Snímka: archív mesta

V polovici 13. storočia prišli na Spišské územie nemeckí kolonisti, ktorí sa tu dostali už ako vyspelí remeselníci. Svoje remeslo si tu ďalej rozvíjali a dostali ho aj k pôvodným obyvateľom. Existovalo viacero druhov remesiel, ktoré sa postupom času rozširovali a vyvíjali do viac špecializovaných odvetví. Napríklad z kováča sa neskôr vyvinul mečiar, klampiar, nožiar, medikováč. V spišských mestách žili najmä títo remeselníci: mäsiari, rybári, krajčíri, ševci, tkáči, ostrohári, súkenníci, garbiari, hrnčiari a zlatníci.  Neskôr, aby medzi remeselníkmi nedošlo ku konfliktom, začali sa združovať do bratstiev. Z tých sa postupom času vyvinuli cechy.

Podolínec má prvenstvo

Všetky cechy mali svoje vlastné cechové artikuly, teda základný právny dokument cechu, ktorý obsahoval práva a povinnosti príslušníkov cechu. Najstarší zachovaný dokument na území Slovenska pochádza z roku 1415.

Listina Václava II. z roku 1292, ktorou udelil Podolíncu mestské výsady. Snímka: archív mesta

Išlo o cech obuvníkov z Podolínca. Cechy sa postupom času rozširovali a už v roku 1551 poľský kráľ Žigmund August potvrdil spoločné artikuly pre pivovarníkov, kováčov, krajčírov a čižmárov z Podolínca, Hniezdneho a Starej Ľubovne. Záznamy zo 17. storočia svedčia o tom, že postupne bol tento spoločný cech nahradený samostatnými cechmi v jednotlivých remeslách. Ešte pred rokom 1636 vieme, že v Podolínci existoval (pod)kováčsky cech. Remeselníci z Podolínca pracovali zväčša na Ľubovnianskom alebo Podolínskom hrade. Z roku 1758 sa dochoval inventár Spišského starostovstva, ktorý dokumentuje počet remeselníkov v spišských mestách. Vďaka tomu vieme, že v Podolínci boli najviac zastúpení obuvníci (23), kožušníci (14) a kováči (13). Najmenšie zastúpenie (jeden remeselník) mali gombičkári, mlynári, nožiari, ránhojiči, sklenári a stolári. Ani o 17 rokov neskôr sa v daňových súpisoch tieto čísla veľmi nezmenili.

V roku 1777 pôsobili v Podolínci obuvníci, mäsiari, hrnčiari, kožušníci, tkáči, kováči a krajčíri. Spomienky na posledné dva cechy môžeme nájsť vo farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie. Na antependiu oltára Michala Archanjela sa nachádza znak kováčskeho cechu a na antependiu oltára sv. Mikuláša je znak krajčírskeho cechu. Takéto ,,značenie“ určuje daný cech ako investorov daného oltára. Cechy boli zrušené roku 1872 a spolu s ich zrušením priebežne zanikali aj niektoré remeslá.

K remeslu patrí jarmok

Remeslá sa postupne mohli rozvíjať najmä vďaka obchodu a obchodným cestám. Najstaršia obchodná cesta viedla z juhu Európy cez Košice až do Gdaňska. Jedna jej vetva viedla aj cez Podolínec (Krakow – Hniezdne – Podolínec – Kežmarok – Spišská Nová Ves alebo Levoča).  Podolínec vo svojej prvotnej stredovekej fáze predstavoval trhové mestečko s drevenými jednoposchodovými domami na námestí. Dnešné Mariánske námestie v minulosti slúžilo práve ako trhové.

Zábery z Podolínskeho jarmoku zhruba spred 30 rokov. Snímka: archív mesta

Novým impulzom pre rozvoj mesta boli výsady, ktoré boli Podolíncu udelené českým kráľom Václavom II. už v roku 1292. Jednou z týchto výsad bolo aj právo skladu, ktoré na Spiši vlastnilo ešte mesto Levoča. Na základe neho mohlo mesto kedykoľvek zastaviť cudzieho obchodníka a donútiť ho, aby predával svoje výrobky práve v Podolínci. Remeselníci mohli svoje výrobky predávať taktiež na trhoch. Už roku 1409 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský daroval mestu Podolínec právo na dva výročné trhy, ktoré sa mali konať každoročne 3. mája a 14. septembra. Výročné trhy – jarmoky mali väčší význam ako týždenné trhy. Stretávali sa na nich obchodníci zo širokého okolia. Cudzí majstri napríklad mohli predávať svoje výrobky len počas výročných trhov. Koncom roka 1412 sa Podolínec spolu s časťou Spiša dostal do Spišského zálohu, ktorý trval 350 rokov. Už v druhej polovici 15. storočia sa poľský kráľ Kazimír IV. postaral, aby kupci a furmani Podolínec v žiadnom prípade neobchádzali.

Zábery z Podolínskeho jarmoku zhruba spred 30 rokov. Snímka: archív mesta

Mešťania práve preto mohli profitovať aj vďaka právu skladu, ktoré Podolínec vlastnil. V roku 1537 získalo mesto právo týždenného trhu, ktorý sa mal konať v štvrtky. Tieto trhy slúžili len na výmenu tovaru z blízkeho okolia trhu. V roku 1664 sa v meste konali už štyri výročné trhy, ktoré v roku 1704 rozšíril poľský kráľ August II. o ďalšie dva jarmoky. Jeho nástupca August III. povolil Podolíncu opäť dva jarmoky naviac, a preto sa v roku 1750 v meste konalo osem jarmokov ročne.

Trhy mali dve prestávky

S príchodom 19. storočia a veľkej priemyselnej revolúcie začali postupne zanikať ručné remeslá, a preto ani potreba trhov nebola taká veľká. Továrenské výrobky sa začali predávať v obchodoch. Ku začiatku 20. storočia trhy, ktorých tradícia siahala až do stredoveku, postupne vymizli.

Zábery z Podolínskeho jarmoku zhruba spred 30 rokov. Snímka: archív mesta

Oživenie tejto tradície nastalo v roku 1979 pri I. ročníku Podolínskeho jarmoku. Ten slávnostne otvoril ešte vtedajší minister obchodu Slovenskej Socialistickej republiky Dezider Goga. Posledný Podolínsky jarmok z tejto tradície sa uskutočnil v roku 2003.

Dominika SKYBOVÁ