Ján Tribula: Strach je v tomto športe najviac obmedzujúci

V závere júla sa v holandskom Ermelo konal svetový šampionát vo voltíži.

Ema Kolesárová v Holandsku. (Snímka: Jana Ambrózová)

Slovensko malo v kategórii junioriek tri jazdkyne a dve z nich pôsobia v kluboch pod Tatrami. Ema Kolesárová, ktorá preteká za OZ Galaxia Spišská Teplica, s kobylou Wilma G a mamou, trénerkou i lonžérkou v jednej osobe Máriou Fogašovou, skončila na 40. priečke. „Nominácia na majstrovstvá sveta je podmienená dosiahnutím známky 6,5 a vyššej a nemôže sa tam dostať hocikto. Cvičenec musí absolvovať medzinárodné preteky a na nich dosiahnuť túto známku. Absolvovali sme teda všetky podujatia stanovené Slovenskou voltížnou komisiou, ktoré sú k nám najbližšie. Nevyšlo nám to v Budapešti, ani v Pezinku a už sme ani neverili, že sa to podarí. Išli sme však na posledné nominačné preteky v českom Frenštáte, kde Ema síce do finále nepostúpila, ale dosiahla potrebnú známku takmer 6,6,“ vyjadrila sa Mária Fogašová a pokračovala dojmami z Holandska: „Nešli sme tam s tým, že urobíme dieru do sveta. Nie je to totiž iba o výkone, ale aj o tom, či vás rozhodcovia poznajú, resp. o popularite cvičenca. Nečakali sme horibilný výsledok, ale natrénovali sme jeden nový zoskok, čo nám aj vyšlo. Síce skončila štyridsiata, ale známka jej zaručuje účasť na budúcoročných Majstrovstvách Európy vo Švédsku. Som spokojná, lebo na takom veľkom podujatí sme boli po prvýkrát a podnecuje nás to do ďalšej práce.“

Sára Šoltészová v Holandsku. (Snímka: Jana Ambrózová)

Ôsma Šoltészová

Výrazne lepšie sa darilo síce Košičanke Sáre Šoltészovej, ktorá však s vraníkom Leom da Vincim trénuje pod vedením Popradčana Jána Tribulu v JK Freestyle Poprad. „Minulý rok boli pre nás majstrovstvá Európy veľmi rozpačité, lebo kôň nie celkom zvládol atmosféru veľkých pretekov a ani Sára nebola taká vyzretá. Teraz to od začiatku nabralo správny smer, vydarili sa nám podujatia v Budapešti, Pezinku i Frenštáte a začalo to vyzerať, že by z toho niečo mohlo byť. Do Holandska sme šli s malou dušičkou, že ak by vyšlo finále, bolo by to super. Po štyroch kolách to vyšlo na 8. miesto, čo je pre mladú talentovanú jazdkyňu a koňa, ktorý nemá veľké medzinárodné skúsenosti, veľkým úspechom. Pre koňa, ktorý neurobil žiadnu veľkú chybu, to bola cenná skúsenosť. Sára šla pocitovo veľmi dobre, no videl som dva detaily, ktoré zohrali rolu v tom, že sme neboli piati. Sáre v poslednej zostave nevyšiel jeden cvik a kadencia Leovho cvalu už nebola taká, ako by mala byť, čo si všimli aj rozhodcovia. Konečne však cítim, že máme pevné základy na posun vyššie. Sára má našliapnuté na oveľa väčšie úspechy. Ak všetko pôjde, ako má, verím, že sa s juniorskou kariérou rozlúči s medailou na krku,“ povedal lonžér Ján Tribula.

Sára Šoltészová v Holandsku. (Snímka: Jana Ambrózová)

Dôležité aspekty úspechu

Voltíž je akrobaticko-gymnastickým cvičením na cválajúcom koni a na súťažiach sa jazdia dva druhy zostáv. „Povinná sa skladá z povinných cvikov a parametrov, ktoré musí cvičenec na cválajúcom koni dosiahnuť. Voľná zostava by mala byť vyjadrením pocitov jazdca, jeho videnia sveta či príbehu. Cvičí sa minútu a obsahuje množstvo obtiažnych a miestami až rizikových cvikov. Inovácie zostáv sú vždy o limitoch jazdca a o jeho ochote sťažiť si cvičenie. My ich už teraz máme veľmi obtiažne a skôr sa zameriavame na to, aby ich predviedla čo najčistejšie. Ja si môžem vymyslieť aj dvojité salto z koňa, ale pokiaľ to jazdec nedokáže ani v telocvični, tak by som šiel proti nemu a začne sa báť. Strach je v tomto športe najviac obmedzujúci,“ vysvetlil Ján Tribula, ktorému s technikou Sáry na drevenej atrape koňa pomáha v Košiciach Martin Necela. Šoltészová sa venuje aj baletu, gymnastike či joge, čo taktiež prospieva jej výkonom. Nesmierne dôležitý je však aj celkový stav koňa, ktorý musí mať čo najlepšie podmienky. „Voltížne kone sú neustále rozmaznávané jazdcami i trénermi a dostávajú veľa lásky. Pri jazdení totiž musí byť uvoľnený a priateľský. Ak by náhodou vykopol po jazdcovi, tak je okamžite eliminovaný zo súťaže. Náš Leo si veľmi zvykne na ľudí a je na nich naviazaný. Po pretekoch sme ho pustili na lúke a naháňal sa so Sárou, ako keď šantíte so psom,“ ozrejmil Ján Tribula.

Sára Šoltészová, Leo da Vinci a Ján Tribula. (Snímka: Cyril Sedlačko)

Dva kvalitné areály

Oba kluby majú na slovenské pomery nadštandardné tréningové možnosti, ale so svetom sa to nedá porovnať. „Nemci s koňmi chodia do bazéna, majú svojich chiropraktikov, masérov. U nás v Hrabušiciach majú skromnejšie podmienky. Ja však presadzujem filozofiu, že kôň nemá byť len prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ale naším partnerom. Bazén síce nemáme, ale vezmeme ich do potoka alebo k jazeru, no cítia, že ich máme nesmierne radi. Kôň vie byť vďačný a niekedy, keď ja alebo Sára nie sme na súťaži stopercentní, tak to potiahne kôň,“ opísal Ján Tribula a slovo dostala aj Mária Fogašová: „Pred 15 rokmi sme si v Spišskej Teplici kúpili dom, máme tu aj kone a fungujeme. Trénovať však chodíme raz týždenne do haly v Betlanovciach, aby sme pošetrili najmä kĺby a pohybový aparát. Zároveň je tam mäkký podklad, takže aj keď dieťa spadne do piesku, je to lepšie ako na tvrdom v Teplici na lúke. V Betlanovciach je luxusná hala, ale vždy si musíme vopred zavolať, dohodnúť to a, samozrejme, zaplatiť. Väčšinou to vychádza v nedeľu ráno. Už o 7.30 h tam musíme byť, takže deti musia aj skoro vstávať.“

Michal KLEIN