Historický kalendár – 41. týždeň

9. októbra sa narodil redaktor, esperantista, lekár a hokejista Ľudovít Ján Izák (9. 10. 1899 Budapešť – 19.9. 1978 Martin). V rokoch 1919 až 1925 študoval na Lekárskej fakulte KU v Prahe. Po škole nastúpil ako lekár sanatória Všeobecného penzijného ústavu v Novom Smokovci, kde pôsobil do roku 1936. V rokoch 1937 až 1970 bol primárom pľúcneho oddelenia nemocnice, okresným ftizeológom, okresným školským lekárom a závodným lekárom OÚNZ v Martine. V roku 1919 sa stal spoluzakladateľom prvého slovenského kultúrneho a literárneho časopisu pre mládež Mladé Slovensko. V roku 1931 založil a do roku 1938 redigoval časopis Vysoké Tatry. V rokoch 1932 až 1952 to bol časopis Krásy Slovenska. Založil a redigoval aj edíciu ČsČK, mesačník Slovenský Červený Kríž, dvojmesačník Esperantisto slovaka v Martine a i. Stal sa priekopníkom slovenskej ftizeológie, organizátorom boja proti tuberkulóze v Turci. Prispieval do Národných novín, Slovenského denníka, Hlásnika a esperantských časopisov na celom svete. Izák sa stal aj funkcionárom spolku slovenských akademikov Detvan v Prahe. V roku 1929 bol spoluzakladateľom a funkcionárom slovenského ľadového hokeja (v ŠK Vysoké Tatry), prvým hokejovým brankárom ŠKVT i horskej služby vo Vysokých Tatrách. V roku 1938 sa stal členom Klubu slovenských turistov a lyžiarov v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1946 až 1963 bol členom Slovenského esperantského združenia. V rokoch 1937 až 1945 bol riaditeľom slovenskej divízie ČSČK, resp. Slovenského Červeného kríža v Martine a v rokoch 1943 a 1944 bol mešťanostom Martina.

11. októbra sa narodil literárny historik a bibliograf Ján Mišianik (11. 10. 1914 Nižná Šuňava – 15. 11. 1972 Bratislava). Klasickú a slovanskú filológiu študoval na Karlovej univerzite v Prahe a na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako učiteľ, pracovník Univerzitnej knižnice, riaditeľ Knižnice SAVU a neskôr ako vedecký pracovník Literárnovedného ústavu SAV v Bratislave. Venoval sa najstaršej slovenskej literatúre od Veľkej Moravy po osvietenstvo. Z pramenných výskumov vydal Antológiu staršej slovenskej literatúry. Zároveň bol autorom množstva štúdií a archívnych prác, editorom a prekladateľom z poľskej a francúzskej literatúry.

14. októbra sa narodil fotograf, filmár, hudobník a folklorista Karol Plicka (14. 10. 1894 Viedeň – 6. 5. 1987 Praha, pochovaný v Martine). Po maturite na učiteľskom ústave a externom štúdiu hry na husliach v Prahe odišiel Karol Plicka ako člen kvarteta do Švédska. Začal učiť v Podkrkonoší. Po ukončení prvej svetovej vojny nastúpil ako učiteľ do školy v Novom Meste nad Metují a cez prázdniny sa vybral do Piešťan. Plicka bol Slovenskom tak očarený, že koncom roka 1923 nastúpil do Matice slovenskej ako zberateľ hudobník. Zapísal asi stotisíc textov a 25-tisíc melódií ľudových piesní. Cestou za ľudovou piesňou neustále fotografoval. V rokoch 1924 až 1936 vyšla fotografická kolekcia 180 pohľadníc a roku 1937 v Slovenskej monografii v Martine kniha Slovensko – prvý knižný album v dejinách slovenskej fotografie. Cez vojnu sa vrátil do Prahy. Výsledkom jeho niekoľkoročnej fotografickej práce na Slovensku je kniha Slovensko vo fotografii Karla Plicku s úvodom Laca Novomeského, ktorá vyšla roku 1949. Neskôr vydal knihu Vltava (1959) a rozsiahlu publikáciu Československo (1974). Jeho posledné dve knihy sú opäť zo Slovenska – Spiš (1971) a Levoča (1980). Od fotografie viedla Plickova cesta k filmu. Prvú kameru mu zadovážili v Matici slovenskej a s ňou nakrútil aj známy film Zem spieva. Po oslobodení sa Karol Plicka vrátil do Bratislavy a ujal sa vedenia slovenského filmu. Iniciatívne stál aj pri založení Filmovej akadémie múzických umení v Prahe, odkiaľ pre zrakové ochorenie roku 1950 odišiel. V ďalších rokoch sa venoval viac fotografii, hudobnému a slovesnému folklóru.

Pripravené v spolupráci s Podtatranskou knižnicou v Poprade.