Vtipy o železniciach a cestároch zrejme nikdy nevyhynú. Tu je dôkaz

„Pôjdeme na okres, na kraj, na ministra… A keď ani to nepôjde, poženieme to cez Dikobraz!“. Prinášame vám pohľad na humor v našich novinách za socializmu.

Snímka: archív PN

Príbeh filmovej hudobnej komédie Hudba z Marsu z roku 1955 sa odohráva v časoch rozmachu Československej socialistickej vlasti. Zaznie tu i veta nespokojných občanov, ktorí sa chcú sťažovať: „Pôjdeme na okres, na kraj, na ministra… A keď ani to nepôjde, poženieme to cez Dikobraz!“. Zatiaľ čo na Slovensku vychádzal humoristický časopis Roháč, Dikobraz sa vysmieval z pomerov socialistického režimu v Česku. „A tieto časopisy mali naozaj pomerne veľkú moc, pretože sa aj v totalitnom režime dali mnohé problémy pranierovať formou humoru a satiry,“ hovorí novinár Márius Kopcsay. Z politických dôvodov nemohol študovať humanitné smery, žurnalistike sa začal venovať až po revolúcii. Pôsobil ako šéfredaktor časopisu Mosty, ako komentátor v denníkoch Nový čas, Pravda a SME, v súčasnosti je vedúcim Redakcie dokumentačných databáz v Tlačovej agentúre Slovenskej republiky. Rozprávali sme sa s ním o tom, z čoho sa naši predchodcovia – redaktori Podtatranských novín v časoch pred ´89, dovolili vysmievať.

Zábava mala mantinely

Naše noviny vychádzali ako ústredný orgán Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska, ale v koncoročnom silvestrovskom vydaní si vedeli „vystreliť“ z problémov, ktoré priniesla doba socializmu, ale aj z toho, na čom sa bavíme dodnes – na meškajúcich vlakoch či cestároch, ktorých neustále prekvapí zima – a na tomto sa zrejme budú baviť aj ďalšie generácie.

Pravidlá a mantinely zábavy však boli podľa Máriusa Kopcsaya  jasne určené. „Dali sa kritizovať komunálne problémy, doprava, meškajúce či špinavé vlaky (to je asi večný problém), a tiež ťažkosti so zásobovaním, keďže v obchodoch raz nebolo to, potom zasa ono. Dodnes si pamätám z detstva obrázok ktoréhosi podtatranského „zelovocu“ v ktorom boli len prázdne, hlinou zašpinené regály. Tak ako v mäsiarstvach viseli prázdne háky na mäso. No a keď nebol taký toaleťák, to bol vážny prúser, a to aj doslova,“ vraví Kopcsay. Pozrime sa na to, aké vtipy na tieto témy sme našli v archíve Podtatranských novín, začnime jedným „zásobovacím“.

Z obchodu:
– Máte burske oriešky?
– Nie!
– A dostanete ich ešte?
– A to sa pýtate vy nás?
(29. december 1963)

Strasti dochádzajúcich

Téma meškajúcich vlakov a železničiarskych „prešľapov“ asi nikdy nevyjde z módy:

Na trati Podolínec – Poprad: Cestujúci ku kontrolórovi: „Vy chcete vidieť lístok? Na čo? Veď podľa cestovného poriadku som už dávno doma!“ (22. december 1962)

Silvestrovské zvesti: Ako obmedziť cestovný ruch – Po vydarených skúsenostiach v tomto roku, aj v budúcom roku a v rokoch ďalších sa bude na koľaji Tatranskej elektrickej železnice pracovať počas letnej turistickej sezóny. Komplikácie okolo výluk na trati iste prispejú k zníženiu návštevnosti Tatier. (23. december 1982)

Dnes sa už z bodu A do bodu B presúvame najmä autami, pred desaťročiami však robotníci využívali vo veľkej miere autobusové spoje: Cestujúcim do pozornosti: V budúcom roku pre cestujúcich autobusmi ČSAD už nemá byť problémom dostať sa do preplnených robotníckych spojov. Už boli vytvorené kurzy silovej prípravy cestujúcich. V kurzoch si cestujúci budú môcť osvojiť aj najpotrebnejšie chmaty a triky, ktoré sú potrebné pri vtláčaní sa do autobusov ráno a popoludní najmä na trasách Zamagurie – Poprad, St. Ľubovňa – Poprad a späť, ale aj ďalších… (21. december 1978, so snímkou „kulturistu“)

Snímka: archív PN

Ešte horšie ako maratónsky beh by ťa doriadilo cestovanie autobusom do práce a z práce. (20. december 1979)

Veď sa kradlo všade

Ako sme vás už v úvode navnadili, nechýbali ani žarty na cestársku tému. Vo vydaní 30. decembra 1980 vyšla aj Balada spod záveja: Zima je tu, sneh sa sype, do technických služieb rýpe. Padaj sniežik, len sa syp, do technických služieb rýp!

Na vtipy v zmysle hesla Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu nezabúdali v 80. rokoch ani v Podtatranských novinách:

Premýšľa vrátnik v istom závode, dívajúc sa na zamestnanca, ktorý nesie na ramene latku: Teraz neviem, či ten chlap kradne, alebo upratuje. (29. decembra 1983)

Silvestrovská uzávierka: Strážnik hodnotí rok – Tohto roku sa kradlo tak ako predtým… ale oveľa rafinovanejšie (28. decembra 1985)

Humoru je viac, ale či je lepší…

„Čo sa kritizovať nesmelo, to bol režim samotný, teda komunistická strana, komunistická ideológia, vysokí funkcionári a Sovietsky zväz. Vrátim sa k filmu Hudba z Marsu – v roku 1955 ho nakrútila dvojica režisérov Ján Kadár a Elmar Klos, ktorá sa o dekádu neskôr preslávila „oskarovým“ filmom Obchod na korze. Tvorcovia si dovolili vložiť do filmu postavu byrokrata, ktorý svojou horlivosťou všetko pokazí. Ale už námestník ministra tu vystupuje ako poloboh. Tam sa „každá sranda“ končila,“ vraví Márius Kopcsay. Odvážnejšiu satiru koncom 60. rokov stopli ruské tanky a normalizácia. Uzdu humoru povolil Gorbačov s glasnosťou a perestrojkou. Vtedy sa v ZSSR začalo diskutovať tak otvorene, že mnohé ruské informácie a zdroje boli slobodnejšie, než naše. „Aj humoru sa darilo. Taký Milan Markovič si vo svojej rozhlasovej relácii Pod pyramídou uťahoval z komunistov tak smelo, že to pre mnohých znamenalo povzbudenie – v zmysle, že keď už si môžeme až takto robiť srandu, tak režim zrejme stráca dych. A bola to pravda. Čoskoro prišla sloboda, keď si môžeme uťahovať zo všetkého – námetov je kopec, limity žiadne, no paradoxne inteligentnej zábavy a humoru je akosi menej,“ vraví Márius Kopcsay.

Nesmrteľná téma

Ale aby to nevyzeralo, že všetka sranda sa točila len okolo politiky, vyberáme aj jeden sviatočný: Čo nepotrebuješ, nekupuj. Dostaneš to na Vianoce. (21. december 1978). No a na záver jeden na tému večnú ako ľudstvo samo – manželstvo. To preskočí ako železnice, tak aj cestárov. A na tento už slová netreba. Je totiž kreslený (z 28. december 1974).

Snímka: archív PN

Jana TOMALOVÁ