Bežec z Podolínca absolvoval dvadsať maratónov a skončil tam, kde to vzniklo

Ladislav ŠIMKO za behom cestoval aj do USA či Japonska.

Ladislav Šimko. (Snímka: mik)

Aký vzťah máte k športu?

» Športujem od 10 rokov, súťažne som hrával futbal, volejbal, ale aj stolný tenis. Často som bicykloval, plával, či bežkoval a práve k vytrvalostným a individuálnym disciplínam som vždy inklinoval. Behával som viac ako spoluhráči z futbalu, ktorí mali radšej loptu. V tom som medzi nimi vynikal a na poste záložníka mi to veľmi pomáhalo. V behu som odkázaný sám na seba, nik ďalší ma neovplyvňuje. Beh je pomerne jednoduchý a tvorí základ mnohých iných športov. Bol som akýsi trendsetter, keďže som behával už v čase, keď to ešte nebolo také populárne. Momentálne mi pomáha udržiavať sa vo fyzickej, ale i psychickej kondícii.

Čo vaše bežecké začiatky?

» Začal som spontánne, ale čítal som aj nejaké knihy o behu, takže vďaka nim som mal aspoň teoretický základ. Pri behu však nie je technika až taká dôležitá. Technika je ideálnym prevedením pohybu, ale individuálnym prevedením bežeckej techniky je štýl a ten má každý svoj. Ak by som bol špičkovým bežcom, možno by ma limitovala, ale u rekreačného nezohráva špeciálnu úlohu. Navyše s behom nie je dobré začínať veľmi skoro. Vytrvalosť je konzervatívna schopnosť a dá sa rozvíjať aj vo vyššom veku. V každej pohybovej aktivite platia dve zásady – postupnosť a primeranosť. Ak sa človek nechce hneď odpáliť, musí ich dodržiavať. Bežal som najmä kvôli svojej kondícii, vzdialenosť som riešil iba odhadom a orientoval som sa podľa času. Na preteky som veľmi nechodil a začal som s tým, až keď som skončil školu. Boli tam aj menšie preteky, ale za prvé väčšie považujem polmaratón v rámci MMM v Košiciach 1994.

V Košiciach. (Snímka: archív Ladislava Šimka)

Ako ste sa naň pripravovali?

» Keď som už začal uvažovať o pretekoch, tak som sa cielene venoval tréningom viac. Navyše sa beh týkal môjho štúdia, literatúra bola dostupnejšia a už to bolo riadené. Stále bolo mojím cieľom udržiavať sa v kondícii a preteky boli motiváciou, aby som mal niečo pred sebou, na čo sa potrebujem pripraviť. Nikdy som však nedodržiaval striktný tréningový plán. Mnohí si predstavujú, že treba behávať každý deň, ale ja som aj v časoch najväčšej záťaže behával tri až štyrikrát týždenne, čo bolo tak 30 až 50 kilometrov. Samozrejme, stalo sa, že to občas bolo len dvakrát, prípadne až päťkrát. Striktná nie je ani životospráva, ale ja ju mám aj tak podriadenú zdravému životnému štýlu, čiže nemusel som nič extra redukovať. Neuznávam žiadne diéty. Nejem veľa tukov, skôr je to diétnejšie, možno pred pretekmi je fajn trochu zvýšiť príjem energie.

Kde ste odštartovali svoju púť maratónca?

» Po šiestich-siedmich polmaratónoch v Košiciach som sa rozhodol pre novú výzvu – zabehnúť maratón. Je to kráľovská bežecká disciplína a pokiaľ ju chce človek zabehnúť v solídnom čase, musí tomu podriadiť život. Vyžaduje to vytrvalosť, pevnú vôľu, odriekanie, organizáciu a v neposlednom rade toleranciu rodiny. Cestovanie ma lákalo už v čase, keď sa veľmi nedalo, no tam, kde som mohol ísť, som bol.  Rád som cestoval, a keďže mnoho svetových miest má maratóny, tak som to rovno spájal a vybral som si termín, keď boli preteky. Pre New York som sa rozhodol na základe dvoch vecí – prelom tisícročí a fakt, že ide o najväčší maratón na svete, kde beží vyše 50-tisíc ľudí. Vtedy oň ešte nebol až taký enormný záujem, ako je teraz, takže sa mi naň podarilo prihlásiť a klub z Košíc organizoval zájazd, tak som tam šiel. Zodpovedne som sa pripravoval, pretože som chcel dosiahnuť čas pod tri hodiny. Chýbali mi však skúsenosti a pred koncom som „vykapal“ a do cieľa som prišiel za 3.03:56 h. Napriek tomu som mal z toho super dojmy, bol som šťastný a spokojný.

V Londýne. (Snímka: archív Ladislava Šimka)

Ďalším ste však pokračovali o šesť rokov a účasti na svetových podujatiach začali pribúdať až po roku 2009…

» Hneď druhý bol pre mňa špecifický tým, že som ho potom organizoval. Višegrádsky maratón bol dosť kopcovitý a profilom patril k najťažším. Organizátori chceli, aby ho behal niekto z Podolínca, kde štartoval. Nebol som naň špeciálne pripravený, čomu zodpovedal aj čas. Potom som absolvoval Prahu, kde som už bol päťkrát na polmaratóne. Dublin 2010 som si dal na svoje narodeniny a zároveň som navštívil rodinu. Podobné to bolo aj v Madride, kde žila dcéra. Istanbul ma fascinoval tým, že sa bežal na dvoch kontinentoch a bežali sme tam štyria kolegovia. Na svoju 50-ku som sa cielene pripravoval do Helsínk, ktoré boli mojím snom ešte za starého režimu. Zároveň to vyšlo tak, že vtedy bolo presne 60 rokov od tamojšej olympiády, kde Emil Zátopek vyhral tri disciplíny, čo nedokázal nikto pred ním a už ani nikto nedokáže. Keď som dobiehal na ovál olympijského štadióna, kde triumfoval Emil, mal som z toho zimomriavky.

Po spomínaných metropolách nastal čas aj na premiéru na Medzinárodnom maratóne mieru v Košiciach…

» To som plánoval taktiež na svoju 50-ku. Veď som sa tam narodil, je to najstarší maratón v Európe a absolvoval som tam 24 polmaratónov. Beží sa okolo nemocnice, kde som sa narodil, takže som pozval aj mamku. Opäť som poškuľoval po zdolaní trojhodinového limitu, no znovu sa mi to nepodarilo, ale aj tak som bol spokojný.

Pomýšľali ste v tom období na tzv. „veľkú šestku“?

» Už po Helsinkách som zistil, že som splnil limit na Boston, tak som podal prihlášku, ktorú mi akceptovali. Mal som síce zranenú achilovku, takže som ani nevedel, ako to dopadne, ale dobehol som v relatívne slušnom čase. Vtedy sa tam udial aj teroristický útok, ale bolo to mimo mňa. Bolo vidieť, že ide o najstarší maratón na svete a urobil na mňa dojem organizáciou i atmosférou. Keďže som už mal za sebou New York i Boston, začal som uvažovať o sérii World Marathon Majors. Pri prihlasovaní na Berlín som mal šťastie, lebo o rok neskôr bola lotéria.

Pamätný medaila za sériu World Marathon Majors. (Snímka: archív Ladislava Šimka)

V roku 2014 ste sa odhodlali až na štyri maratóny vrátane Londýna či Chicaga, a potom ste sériu World Marathon Majors uzavreli v Tokiu.

» Urobil som jednu vec, ktorú by som už nespravil a počas jedného mesiaca som bežal hneď tri, ale vyšlo to tak. S Londýnom som nepočítal, ale jeden kolega sa odhlásil, tak sa mi podarilo ísť aj tam. Do Prahy, kam som neplánoval ísť druhýkrát, ma pozvali a pripravoval som sa len na Krakov. Na jeseň som pridal ďalší z „veľkej šestky“ Chicago, kde sa prejavilo, že som mal nabehané a konečne som zabehol maratón pod tri hodiny a vytvoril si rekord 2.58:52 h. Z vyše 40-tisíc pretekárov som bol okolo 730. miesta. Už medzitým som vedel, že som medzi 36 tisíckami vylosovaných do Tokia 2015, ktorým som uzavrel „veľkú šestku“. Je to veľký športový úspech, veď som bol len druhým Slovákom, ktorý to dosiahol a ani dnes ich nie je veľa.

V Tokiu. (Snímka: archív Ladislava Šimka)

Napriek vytúženému rekordu a zvládnutiu celej svetovej série ste však pokračovali až do 10. novembra 2019…

» Po Tokiu som podľa plánu absolvoval Viedeň a na svoje narodeniny Podgoricu. Vtedy som si povedal, že musím zabrzdiť a tri roky som bežal len polmaratóny, čo je moja najobľúbenejšia trať. Po prestávke som šiel navštíviť dcéru do Barcelony, ktorá je jedným z mojich najobľúbenejších miest a pôsobí tam môj obľúbený klub od generácie Johana Cruyffa. Zároveň som absolvoval tamojší maratón a už som vedel,že nasledujúci rok ukončím kariéru maratónca. Na apríl som si naplánoval Rím, kde som pre zdravotné problémy prvýkrát uvažoval, že to v polovici vzdám. Asi po desiatich minútach ležania na lavičke som sa rozhodol, že dôjdem do cieľa aspoň chôdzou. Atény sú o histórii. Dobieha sa na štadión Panathinaikos, kde sa konali prvé olympijské hry a zároveň sa tam vytrvalostný beh zrodil a dostal názov. Nič lepšie, ako ukončiť to tam, sa mi nemohlo stať.

Ktoré maratóny boli pre vás tie naj?

» Pre mňa boli najkrajšie Helsinky, splnil sa mi sen, zabehol som dobrý čas a mal som z toho výbornú emóciu. V Chicagu som zlomil limit troch hodín, ale najkrajší bude pre mňa košický. Profilovo najťažší bol síce Višegrad, ale pre mňa pocitovo Rím, pretože som nemal natrénované a pridali sa zdravotné problémy.

Máte 57 rokov, no s cestovaním na preteky sa nechystáte skoncovať…

» Desať kilometrov je pre mňa málo. To behávam na tréningoch bežne, ale 42 je zase veľa, pretože tam už dochádza k zmenám v organizme, narúšajú sa niektoré svalové vlákna i metabolizmus. Maratón sa nedá behať len tak, ale polmaratón je ideálny a zvládnem ho aj bez špeciálneho tréningu. Mám ich už za sebou 65 s „osobákom“ 1.23:03 h z Košíc 2000. Bol som aj na majstrovstvách Európy a sveta. Sú mojou srdcovkou a nimi budem ešte pokračovať. Ultrabehy neboli nikdy mojou šálkou kávy a neuvažoval som nad tým napriek tomu, že ma ľudia na to lámali. Budem teda behávať dva až tri polmaratóny ročne. Určite to budú Košice a budem si naďalej vyberať zaujímavé destinácie.

Dva vaše organizačné „projekty“ sú už minulosťou…

» V roku 2008 som založil Bežecký klub Stará Ľubovňa, pretože som chcel združiť ľudí, ktorí začali behávať, ale aj kvôli organizácii pretekov. Bol som tam šesť rokov predsedom, po mne to prebrali mladší chlapci, no tento rok sme klub zrušili. Sme síce komunita, ale predsa len je to individuálny šport a každému vyhovuje niečo iné. Višegrad maratón vznikol tak, že Podolínec a Rytro sú družobné mestá. Tam mali bežeckú skupinu a akosi spontánne sme na jednom sedení zistili, že vzdialenosť medzi nami je 42 kilometrov a padol návrh, či by sme teda skúsili spraviť maratón. V roku 2005 sme zorganizovali najskôr polmaratón a v roku 2006 sa konal prvý Višegádsky maratón. Bol to populárny beh a svojho času tretí najväčší maratón na Slovensku. Čím ďalej, tým to bolo organizačne náročnejšie a po siedmom ročníku sa to ešte umelo natiahlo do desiateho.

Jedna srdcovka však na radosť mnohých pretekárov z regiónu stále žije…

» Malý pieninský maratón je ako moje dieťa, pretože ja som ho obnovil. Bežal sa v rokoch 1982 až 1991, ja som sa ho ako študent dvakrát zúčastnil. Po revolúcii však neboli ľudia ani peniaze a do roku 2008 sa nedialo nič. Pieniny prielomom Dunajca sú mojou obľúbenou tréningovou trasou. Po založení klubu som našiel Jána Korčáka, ktorý je majiteľom Kúpeľov Smerdžonka a bol do toho ochotný ísť so mnou. Mierne sme zmenili trasu, ale po dohode s bývalými organizátormi sme nechali pôvodný názov. Prvý bol vlastne nultý pre 35 známych, no od 2009 sa koná každý rok. Postupne sa stabilizoval dátum na 15. september a už máme za sebou 21. ročník. Bežci tam chodia radi a máme vyšší záujem, ako si môžeme dovoliť – máme limit 250 ľudí, ktorý by sme chceli navýšiť.

V Pieninách. (Snímka: archív Ladislava Šimka)

Beh momentálne prežíva priaznivé obdobie a na Slovensku existuje množstvo pretekov…

» Rekreačne to robí veľa ľudí, ako kompenzáciu sedavej práce, no škoda, že u mládeže je ten záujem menší. Je dobré, keď je v tom bežec celoročne, veď pre nás neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený bežec. Behávame či je -30 alebo +30 a sezóna trvá v podstate od januára do decembra, je to o tom, kto si aký vrchol stanoví. Oddych je individuálny. U niekoho dva týždne, možno mesiac či dva. Pokiaľ sú však dávky primerané, tak sa dá fungovať aj celý rok. Dôležitá je regenerácia a ja robím aj doplnkové športy.

Čo by ste poradili začiatočníkom?

» Mnoho ľudí si myslí, že musia behať veľa. Angličania však hovoria, že ak je sex dobrý, tak je veľmi dobrý a ak je zlý, ešte stále je dosť dobrý. Nemusíte teda behávať maratóny a víťaziť, ale stačí, že sa tomu budete venovať primerane veku. Dá sa začať vždy pokiaľ nemáte zdravotné kontraindikácie, veď na Višegrade sme mali manželský pár, ktorý začal behávať, keď išiel do dôchodku a behávali maratóny. Beh je jednoduchý a nenáročný na materiálne zabezpečenie. Chcel by som zároveň upozorniť, že nie je dobré začať znižovať váhu behom, lebo tým trpí pohybový aparát. Skôr sa treba sústrediť na životosprávu, príjem kalórii a aktivity ako plávanie, cyklistika alebo bežky. Potom, keď hmotnosť zredukujete, sa cez chôdzu môžete dostať k behu. Postupnosť je dôležitá.

Michal KLEIN