Česánek si uvedomuje, čo bolo oproti svetu slabinou slovenských juniorov – korčuľovanie

Po skončení hokejového svetového šampionátu juniorov v Českej republike sme sa porozprávali s 19-ročným obrancom A-tímu HK Poprad Borisom ČESÁNKOM.

Boris Česánek. (Snímka: mik)

Boli ste súčasťou slovenskej reprezentácie, ktorá však výsledkami rozhodne neohúrila…

» V prvom rade som veľmi rád, že som sa dostal na kempy, a potom aj na majstrovstvá. Dobre, že sme prvý zápas s Kazachstanom vyhrali. Ak by sme mali na začiatku ťažkých súperov a podľahli im, tak by sme mentálne boli úplne inde. Dopadli ako dopadli, takže sa mi hodnotia ťažko. Boli sme dobrá partia, pretože veľa z nás bolo už na šampionáte do 18 rokov. Od niektorých sa však čakalo viac, mali byť rozdieloví, dávať góly, ale nedarilo sa im. Už s tým nič neurobíme. Aspoň vieme, na akej úrovni sme a že musíme na mnohých veciach pracovať. Hlavne teda na korčuľovaní, pretože Fíni či Švédi boli o triedu lepší. Na druhej strane zase Kanada bola technicky veľmi vyspelá. Hokejisti ako Lafreniere či ďalší, ktorí budú hrať NHL, majú techniku korčuľovania, ale aj tú palicovú, niekde úplne inde ako my a Kazachstan. Pre mňa ako obrancu bolo dôležité nenechať sa obkorčuľovať, alebo zbytočne natiahnuť. Je ťažké brániť niekoho, kto si vie presne prihrať aj cez dvoch hráčov. Aj oni sú síce z mäsa a kostí, len odmalička boli učení inak – mentálne i fyzicky.

Prvá previerka Česánka pod trénerom Petrovickým bola na letnom turnaji v Poprade. (Snímka: archív/mik)

Čo od vás i od ďalších chalanov vyžadoval tréner Petrovický?

» Tréner s naším prístupom nemôže byť spokojný, pretože na začiatku turnaja sme si povedali, že musíme byť hlavne disciplinovaní. Dal nám do šatne tabuľu, kde nám napísal veľa bodov, ktoré sme mali dodržiavať, ale my sme z toho nedodržali skoro nič. V každom zápase sme mali strašne veľa vylúčení a proti vyspelým tímom je ťažké ustáť oslabovku. Po každom stretnutí sme mali sedenia a tréner obrancov nám ukazoval videá – čo som spravil dobre, čo bolo zlé a ako to mám urobiť nabudúce. Celý realizačný tím sa nám snažil byť nápomocný.

Nepripísali ste si žiaden kanadský bod, ale mnohí si pamätajú vaše bizarné vylúčenie za vyhodenie puku cez celé ihrisko…

» Každý z nás mal určenú úlohu. Ja som skôr defenzívny obranca, ale boli tam aj ofenzívni beci, ktorí častejšie zaútočia. Pri presilovkách stavali skôr ofenzívnych, ktorí nehrali oslabenia a, naopak, ja som hral dosť v oslabení. Mali sme signály na hybridný icing, ale vtedy bolo šesť minút do konca, Kazachstan viac a viac útočil, strieľal, napádal, tak som sa s tým nechcel príliš baviť. Sadlo mi to však trochu silnejšie a nastrelil som to tak, že z toho pramenilo vylúčenie. Dovtedy sa mi to nikdy nestalo.

Reprezentácia Slovenska do 20 rokov popradský Summer Hockey Challenge vyhrala. (Snímka: mik)

Dá sa porovnať hra na tomto turnaji so slovenskou súťažou?

» Na majstrovstvách do 20 rokov je úplne iný štýl hokeja. Jazdí sa tam o tempo vyššie, všetko je rýchlejšie a puk som musel od seba dávať skôr. V Tipsport Lige sa viac predvída. Zároveň mám aj viac času, pretože sa až tak nenapáda. Bolo to omnoho náročnejšie hlavne korčuliarsky.

Aké boli vaše hokejové začiatky?

» V treťom ročníku na základnej škole v Kežmarku prišla za nami učiteľka, že berú chlapcov do kežmarskej prípravky. Navrhol som to teda rodičom, ktorí neboli veľmi radi, ale keďže zatiaľ stačili iba základné veci, tak súhlasili. Keď som stúpil na ľad, vedel som korčuľovať sám od seba. Predtým som síce chodil na korčule v zime na potok u nás v Ľubici, ale to som bol ešte veľmi malý. Nie len ja, ale aj tréneri boli prekvapení z toho, ako mi to šlo a prijali ma do tímu, kde som už ako tretiak hral za štvrtákov. Potom v Kežmarku skončil hokej, tak som poprosil rodičov, či ma neprihlásia do Popradu. Asi piatich alebo šiestich nás aj prijali a hneď som prestúpil aj na školu do Spišskej Soboty.

Spomínate zamrznutý potok. Má teda dieťa aj v 21. storočí možnosť len-tak si zašportovať vonku s kamarátmi?

» Boli sme partia, ktorá si veľmi rada zahrala hokejbal, hokej či futbal. Ja som ešte minulú sezónu hral aj futbalovú súťaž v Ľubici. Stále však vidím veľa malých chlapcov na našom rybníku, ktorí majú radosť z hokeja. Je to najmä o chcení, ale rodičia musia mať na to aj financie. Napríklad my sme nedostávali ani hokejky. Dali nám len nejaké časti výstroja, ak sme niečo potrebovali. Keď bolo veľmi zle, tak sa vždy pomohlo. Niečo sme si vymieňali aj medzi sebou, ale z môjho ročníka všetci doteraz hrajú. Určite však boli aj také prípady, že keď rodičia na to nemali, tak chlapec musel skončiť. V našej generácii sa to však už asi nestáva. V Poprade majú napríklad veľký sklad starých vecí, takže v prípade nutnosti ich klub vedel poskytnúť. Samozrejme, chlapci, by mali dostávať aspoň základné veci na hokej.

Kedy sa hokej u nás začína brať vážnejšie?

» Do ôsmeho ročníka sme mali voľné ruky a iba sme sa bavili hokejom. Systémy sme sa začali učiť v deviatom ročníku, keďže tam bývajú prvé majstrovstvá Slovenska. Vyžadovali od nás najmä jednoduchosť, korčuľovanie, prihrávky a góly. Postupne sa nabaľovali videá, analýzy a všetko možné. K seniorom to bola ťažká cesta. Vyžadovala veľa sebazapierania. Žiadne večerné chodenie po vonku, ale oddych a dobrý spánok. Bolo veľa momentov, keď som chcel skončiť, ale vždy som sa z toho vyspal a na druhý deň bolo dobre. Prelomovým obdobím je deviaty ročník a dorast, kde sa uvidí, kto na to má a kto si musí hľadať niečo iné. V doraste je to najťažšie. Je za tým veľa driny. Keď však človek maká, dostane sa k tomu, po čom túži.

Česánek medzi seniormi debutoval už ako dorastenec. (Snímka: archív/mik)

Napriek mladému veku hrávate už tretiu sezónu za seniorov. Ako ste sa do prvého tímu „kamzíkov“ prepracovali?

» Vtedy som mal 17 rokov. Pred Á-čkom sme mali tréning my juniori. Ja som bol už po sprche a obliekal sa, že idem do školy. Nikdy som sa však neponáhľal a ostali sme tam už asi len poslední traja. Do kabíny vtedy vošiel tréner Štolc a opýtal sa ma, že kto z bekov tu ešte je. Ja som bol jediný, tak mi povedal, aby som sa opäť obliekol, pretože mali iba päť obrancov. Snažil som sa robiť všetky veci naplno, hral som nekompromisne, tvrdo a pán Ozimák ma zavolal na ďalšie tréningy. Presne o týždeň neskôr som už šiel s tímom na svoj prvý zápas do Banskej Bystrice. Po niekoľkých zápasoch v Á-čku prišla pozvánka na posledný kemp pred majstrovstvami sveta do 18 rokov. Do Švajčiarska som šiel s tým, že budem drieť, aby som sa na aprílový šampionát dostal a podarilo sa.

Čo by podľa človeka, ktorý hokejovo vyrástol v uplynulej dekáde, pomohlo slovenskému hokeju?

» Zväz i kluby by mali trochu viac podporovať mládež materiálne a už pri mládeži by sa malo viac pracovať na korčuľovaní. Na Facebooku vidím, ako to robia Švédi či Fíni a vnímam tie rozdiely. Tam sa v prípravke robia veci, ktoré u nás v štvrtom – piatom ročníku. Malí sedemroční chlapci takmer hneď korčuľujú aj s pukom. S niektorými vecami tu začíname neskoro a nie je to také prepracované. Napríklad už v mojom veku je veľmi náročné upraviť tú techniku, ale všetko sa dá natrénovať. Fíni stále jazdia. Vždy, keď majú puk, nohy im idú. U Slovákov je to iné. Ja dostanem puk, urobím štyri kroky, pustím to na dve nohy a pozerám, komu prihrať. Fíni vedia poslať prihrávku priamo z jazdy, navyše výborne klamú pohybom tela. Rozdiel je teda aj v prihrávkach či periférnom videní.

Aký máte názor na zrušenie projektu HK Orange 20?

» V projekte som nebol, takže to neviem až tak ohodnotiť. Niektorí chlapci hovoria, že bol dobrý, iní, že zlý. Určite to však bolo pozitívne v tom, že na klubovej úrovni by mladíci nedostávali až toľko priestoru na ľade. Chlapci sa tam poriadne vyhrali v seniorských zápasoch. Na druhej strane v tom tíme nemali skúsenosti.

Padlo to aj na tom, že najlepší uprednostňovali juniorské súťaže v zahraničí. Uvažovali ste nad tým aj vy?

» Minulý rok som mal ponuky z Ameriky aj z Kanady, ale po dohode s agentom aj s rodičmi som sa rozhodol, že si najskôr dokončím strednú školu a zároveň v Poprade môžem hrať seniorský hokej.

V aktuálnom ročníku Tipsport Ligy je Česánek stabilnou súčasťou prvého tímu HK Poprad. (Snímka: mik)

Necháva vám tréner HK Poprad Mikula v rámci možností voľné ruky alebo máte striktné mantinely?

» Snaží sa byť ku každému dobrý a snaží sa poradiť. Niekedy síce zdvihne hlas, ale všetko, čo povie, je na niečo dobré. Vidno, že chce, aby sme sa nielen my mladší, ale aj tí starší, posunuli dopredu a robili výsledky. Ja si vždy radšej vycúvam a viem, že situáciu vyriešim dobre, ako niečo vymýšľať, a potom súpera naháňať. Na druhej strane, ak vidím, že mám pred sebou voľný priestor, tak pokojne zaútočím. Vždy však idem potiaľ, kým si poviem dosť. Tréner ma za to určite nepokarhá, ale bude rád, že mám aj ofenzívne chute. Samozrejme, nesmiem prepadnúť. Čiže najskôr dozadu, až potom dopredu.

Snažíte sa niečo pochytiť aj sledovaním zápasov NHL?

» Pozerám sa hlavne na to, čo robia obrancovia a snažím sa ich napodobňovať. V NHL hrajú najjednoduchšie, ako môžu, hneď prvá prihrávka ide hore, prípadne o plexisklo. Stalo sa už aj, že video z NHL vytiahli tréneri a ukázali nám presilové hry, rozohrávky, vychádzanie z pásma či bránenie.

Myslíte si, že by ste si prestížnejšiu súťaž mohli niekedy zahrať i vy?

» Každý dúfa, že raz bude draftovaný, ale ak nehrá v zahraniční, tak ho ťažko draftujú. Príkladom je Martin Fehérváry, ktorý nastupoval za seniorov vo Švédsku a vybrali si ho. Každý sníva o NHL a hokejista v mojom veku sa tam stále môže dostať, no musí byť veľmi dobrý v množstve činností. Spomínal som to zahraničie, ale Lantoši tam odišiel na skúšku priamo z Nitry a prerazil aspoň na farme v Providence v AHL. Čiže aj naša liga je sledovaná, a keď máte vydarenú sezónu i play-off, pozvánka môže prísť.

Michal KLEIN