Editorial: Nemocnice 21. storočia

Zdravotná poisťovňa mi prednedávnom doručila dotazník spokojnosti s hospitalizáciou. Takéto dotazníky zvyčajne prehliadam, no teraz som sa rozhodla vyplniť ho, nakoľko moja posledná skúsenosť bola na internom oddelení v okresnom meste. Keďže som sa necítila dobre, súhlasila som s hospitalizáciou, aj napriek tomu, že medzi pacientmi a ich rodinnými príslušníkmi kolujú o ňom všelijaké reči. Povedala som si, pokoj, zaplatím si izbu, na ktorej budem mať sociálne zariadenie sama, prípadne ešte dvaja-traja pacienti, podľa typu izby. Sme tradičná slovenská rodina zaťažená splácaním hypotéky do dôchodku, ktorá nemá peniaze na rozhadzovanie. Nadštandard bol obsadený, tak som poputovala na izbu so štyrmi posteľami. Okej, to dám, veď nie som z cukru. No, do troch dní bola na izbe „fulka“. Po piatich dňoch som vedela o pacientkach takmer všetko: že v noci nemôžu spať, kedy si umývajú zuby, že chrápu, že majú vysoký tlak. Najväčší problém nastal, keď som sa chcela prezliecť, použiť sociálne zariadenie či sprchu. Dve WC na celé oddelenie, častokrát znečistené od krvi až po iné biologické látky. Nebola to celkom vina upratovačiek, ktoré si prácu robili svedomite, takisto ako zdravotnícky personál. Taká je realita slovenských nemocníc 21. storočia. Nie som náročný pacient, ale pri zhoršení zdravotného stavu chcem, ako platca daní a iných odvodov, byť adekvátne hospitalizovaná. Presne tak ako prezident, premiér, minister. Ruku na srdce: kto z nich by ležal na izbe s ďalšími chorými ľuďmi a zadržiaval telesné potreby, aby použil sociálne zariadenie čo najmenej. Je paradoxné, že človek, ktorý poslal peniaze radšej do cudzích vreciek, ako na modernizáciu nemocníc, si dovolí obmedzovať lekárov v rozhodnutí odísť do zahraničia za lepšími podmienkami. Stačí tak málo, nekradnúť a poslať financie tam, kam patria. Prestrihovanie pásky a pretŕčanie sa pred fotobjektívmi pri veciach, ktoré mali už dávno slúžiť pacientom, na to majú štátni i mestskí predstavitelia dostatok guráže. Veď im sa nemôže stať, že spoznajú odvrátenú tvár svojho šafárenia. Spomínaná okresná nemocnica má šťastie. Väčšinový podiel má súkromná spoločnosť a prechádza zmenami. Už len to interné oddelenie. Veď na čo čakať, pri prestrihnutí pásky bude opäť dobrá fotka.

Veronika MICHALČÍKOVÁ