Hudba Svetozára Stračinu dávala filmom život

Z jeho pera vzišla muzika k filmu Pacho, hybský zbojník, Nevesta hôľ i Noční jazdci.

Výnimočný hudobný skladateľ a milovník slovenského folklóru. Snímka: musicpress.sk

Životopisný portrét o Svetozárovi Stračinovi nakrútil slovenský režisér, scenárista a vášnivý cestovateľ Pavol Barabáš. Počas niekoľkých rokov zbieral a spracovával materiál o jeho živote a tvorbe. V hodinovom dokumente zachytil Barabáš aj krásu nášho regiónu.

Miloval slovenský folklór

Svetozár Stračina bol muzikológ, výnimočný hudobný skladateľ a kľúčová osobnosť slovenského folklóru. Bol širokospektrálnym autorom, ktorý sa venoval pantomíme, scénickej hudbe i folklóru. Neúnavne sa snažil spopularizovať ľudovú kultúru a zanechal za sebou jedinečné kompozície pre folklórne umelecké telesá ako Lúčnica či SĽUK, ale aj kompozície pre filmy a televízne inscenácie. Spolupracoval s viacerými filmovými režisérmi ako Lettrich, Medveď, Ťapák či Hollý. Venoval sa aj rozhlasovým úpravám hudobného folklóru a je autorom viacerých cyklov vianočných kolied a piesní.

„Keď preberám nejakú ľudovú pieseň, musím mať vždy na mysli to, že si ju vlastne požičiavam a raz ju budem musieť vrátiť. A budem ju musieť vrátiť buď v takej podobe, v akej som ju prevzal, alebo v ešte krajšej. A beda mi, až by som ju vrátil v pokrivenej, pokrčenej alebo spotvorenej podobe tak, že ju vlastný rodič, teda národ, nespozná.“

Svetozár Stračina

Pavol Barabáš sa s jedinečným umelcom osobne nestretol. Preto je na mieste otázka, čo ho viedlo k spracovaniu jeho života a tvorby do 68-minútového filmu. „Rozmýšľal som, ako zachytiť to vzácne, čo doma máme – folklór. Ten sa veľmi ťažko prezentuje, sami si ho nevieme presne zadefinovať. Preto som hľadal človeka, cez ktorého by som folklór zachytil vo filme a našiel som to v osobe Svetozára Stračinu,“ priblížil podstatu filmu Barabáš.

Režisér Pavol Barabáš (vľavo). Snímka: vmi

Podľa jeho slov, práve Stračina dokázal zadefinovať pojem ľudová hudba. Avšak sám nepoužíval tento výraz, lebo podľa neho dobrú ľudovú hudbu nevytvoril ľud, ale jednotlivci v národe či v každej doline. „Oslovili ma jeho myšlienky a názory i to, ako sa pozeral na ľudovú hudbu, folklór a tradície. Bol to veľmi múdry a vzdelaný človek, ktorý vedel analyzovať, vedel ísť do histórie a mal úžasný nadhľad,“ povedal Barabáš a zdôraznil, že cez Stračinove myšlienky a hudbu chcel osloviť aj mladého diváka, aby si uvedomil akými vzácnosťami disponujeme na Slovensku. „Chcem, aby sa ľudia znova vrátili k jeho tvorbe, k jeho hudbe, lebo je nadčasová,“ dodal režisér. Svetozár Stračina patrí bezpochyby aj k najlepším skladateľom filmovej hudby. Počas svojho života urobil hudbu k viac ako 130 filmom. Snáď jednou z tých nezabudnuteľných je chytľavá hudba v známych Ťapákových filmoch Pacho, hybský zbojník či Nevesta hôľ. Svoju celoživotnú vášeň, ktorou bol pre neho autentický slovenský folklór, dokázal majstrovsky zakomponovať do filmových diel, ktoré dokážu osloviť aj diváka dnešnej doby.

Záber z filmu Pacho, hybský zbojník. Snímka: tvnoviny.sk, SFÚ

„Počúval som jeho hudbu. Ako filmár som poznal Pacha, hybského zbojníka či Nočných jazdcov. Nič prelomové a zaujímavé sa v niektorých obrazoch nedeje, ale tá hudba je veľmi silná a niečo vás prinúti pozerať ten obraz,“ dodal Barabáš.

Umelec so životom bohéma

Na životopisnom portréte pracoval Barabáš od roku 2011 a jeho rukami prešlo množstvo archívnych materiálov, dokumentov, filmov i hudby. Iba v archíve Slovenského rozhlasu sa dostal k 22-hodinovému materiálu, ktorý vypočul, vyselektoval z neho podstatu, aby diváka neunavil. Film sa snažil natočiť vlastnou kamerou, putoval po Slovensku, natáčal so SĽUK-om, Lúčnicou i s ľuďmi, ktorí Stračinu osobne poznali. Napokon, to „pravé orechové“ našiel v archíve: „Za tie roky som nakrútil toho veľa, ale zistil som, že z tých archívnych obrazov vyžarovalo niečo úžasné. Časť svojich natočených materiálov som nahradil práve tými archívnymi, aby nezaniklo to vzácne, čo som objavil.“  Divák má tak jedinečnú príležitosť vidieť samotného Stračinu pri komponovaní. Z jeho autentických výpovedí je cítiť vrúcny vzťah k slovenskému folklóru i hudbe, a viaceré archívne zábery odhaľujú aj časť jeho súkromia. Na hudobného skladateľa a jeho profesionalitu spomínajú vo filme viacerí jeho priatelia, spolupracovníci i folkloristi.

Pavol Barabáš. Snímka: vmi

Režisér Barabáš okrem umelcovej geniality a profesionality decentným spôsobom odkrýva jeho slabosti, neresti i tajomné trináste komnaty. Svetozár Stračina žil bohémskym spôsobom života, mal povesť konfliktného človeka, tuhého fajčiara, ktorý si rád vypil.

Bol to skrátka profík!

So Svetozárom Stračinom dlhé roky spolupracoval filmový producent Ivan Janovský. Stretli sa pri natáčaní filmu Pacho, hybský zbojník, Noční jazdci i Nevesta hôl, kde bol Janovský zástupcom vedúceho výroby. Veľa spoločných výstupov urobili aj pre televíziu. „To, že Sveťo dostal ponuku urobiť muziku pre Nevestu hôľ, to bol jeho úvod, ten jeho silný úvod,“ zaspomínal si na chvíle s hudobným skladateľom Ivan Janovský, ktorý sa naďalej venuje produkcii a štúdio má v Levoči. „Vtedy nám dávali oveľa viac pocítiť, že nie sme Bratislavčania. Sveťo však nebol z tých, ktorí boli zakomplexovaní. On jednoducho naskočil na koňa,“ zdôraznil Janovský. Stračinu poznal hlavne ako človeka, poznal jeho úspech i problémy. Podľa neho to bol človek, ktorý mal svoje „muchy“, keď pracoval, bol zlý na všetkých, no jeho výstupom bola jedinečná muzika. Hudobný skladateľ mal podľa jeho slov rád presnosť, rešpektoval časové normy a vyžadoval ich aj od iných. Podľa Janovského bol silnou osobnosťou, ktorá mala absolútne výhrady voči komunistickému režimu, pričom si spomenul na schvaľovací proces filmu Nevesta hôľ.

Nevesta hôľ (1971). Snímka: csfd.cz

„Predstavte si, ako tam sedí ústredný výbor strany, ide to, ide to a zrazu je tam jedna scéna. V tom nejaký súdruh zahlási: mystika nie je vlastná slovenskému národu. Stračina sa postaví od stola a odíde preč z miestnosti, za ním odchádza aj režisér Ťapák. V tomto zmysle bola jeho tvorba spojená s osobnostnými záležitosťami. Silná osobnosť v komunizme bola totiž problematická,“ povedal Janovský a zároveň dodal, že vtedajší súdruhovia často rýpali do filmových scenárov a tvorby. Stračina bol osobnosťou, ktorá sa vo svojom vnútri búrila proti takýmto praktikám. Ale keďže chcel komponovať a umelecký svet obohatiť o to najlepšie, nemohol robiť revolúciu. Janovský a Stračina mali v pláne urobiť ešte film o posledných pltníkoch na Hrone, ale umelec po vážnej chorobe, v roku 1996 opustil tento svet. „Na tú dobu bol veľmi dobrým hudobným skladateľom. Sveťo rád zachádzal do polemiky s režisérmi, lebo on podonášal z Ameriky kadejaké hrkálky, používal moderné prvky a už to nebola čisto ľudová muzika. Chcel robiť aj symfóniu, chystal sa na ňu, možno to len niekde odložil a oni to raz nájdu. Bol to skrátka profík!,“ uzavrel spomienky na životnú kapitolu so Stračinom Janovský.

Veronika MICHALČÍKOVÁ